Záchrana

Autorka: Aďa

„Tak sa maj!“ lúčila sa Emily so svojim manželom a pobozkala ho. „Ľúbim ťa!“ „Aj ja teba!“ odvetil s láskou a pomohol jej nastúpiť do auta. Emily naštartovala a šedomodrá fiatka sa rozbehla po príjazdovej ceste.

   Emily študovala už tretí rok na prestížnej losangelskej univerzite sociálnu prácu. Samozrejme externe! Všetok ostatný voľný čas venovala Samovi a starostlivosti o domácnosť. Dnes šla na skúšku. Ešte dve a tretí ročník bude mať úspešne za sebou.

   Nevedno ako sa jej myšlienky zatúlali k Isabelle. Bolo to celkom milé dievča a Emily si ju rýchlo obľúbila. Škoda, že po návrate Cullenových prešla na druhú stranu. Vrátila sa k nim. Emily to nedokázala pochopiť. Ako veľmi jej ublížili a ona ich napriek všetkému pokojne vpustí späť do svojho života. Emily od zúrivosti pevnejšie zovrela volant. Jasne si pamätala zúfalú Jacobovú tvár, keď sa dozvedel o Belliných zásnubách. Tá hlupaňa! Emily by si to s ňou najradšej chcela vybaviť stručne ručne, ale bála sa, pretože okolo Belly stále „krúžili“ tie jej pijavice.

   Spozornela, keď auto prešlo quiletskú hranicu. Očividne znervóznela. A vedela prečo! Teraz bola na území Cullenovcov. Musela byť veľmi opatrná, veď mohli na ňu kedykoľvek zaútočiť. Hoci ju Bella presviedčala, že Cullenovci nie sú nebezpeční,  Emily jej už neverila ani nos medzi očami. Jej oči pozorne sledovali diaľnicu vedúcu na letisko, keď sa z bočnej strany vyrútilo jasnožlté Porshe a zastalo priamo pred ňou. Skočila na brzdy a auto prudko zastalo. Z Porshe vyskočil tmavovlasý muž s kriedovobielou pokožkou. Vytrhol dvere od auta a odvliekol ju k autu. „Pane Bože, veď toto je únos!“ stŕpla, keď ju násilím posadil do auta a pripútal. Veľmi jasne si uvedomovala obrovskú silu toho muža rovnako ako jeho studenú pokožku a zlaté oči. Od strachu zabudla dýchať. Boli to Cullenovci.

„Alice!“ obrátil sa na mladé dievča sediace za volantom. Vzápätí sa auto rozbehlo opačným smerom. „Čo odo mňa chcete?“ spýtala sa so strachom. Určite skončí ako desiata pre partiu krvilačných upírov. Ale Sam ju určite pomstí! Ukáže tým beštiám, kde je ich miesto! A ich ľudskej spojenkyni tiež! „Nemusíš sa ničoho báť, Emily! Nikto ti neublíži.“ obrátilo sa na ňu dievča sediace na strane spolujazdca. Emily stŕpla. Bola to Bella.

„Čo si sakra myslíš, že robíš?“ oborila sa na ňu úplne zabúdajúc, že sedí vedľa upíra. „Keď sa Sam dozvie, že ste ma uniesli, tak...“ „Čo? Čo urobí tvoj drahý Sam? Príde a zabije ma?“ usmiala sa na ňu. „Ten mi bude ešte ďakovať za tvoju záchranu! Uvidíš!“ dodala. „Pche! To určite!“ zamrmlala si pod nos a po očku sa pozrela na svalnatého upíra, ktorý sedel vedľa nej. Vysoký, svalnatý, s peknými kučeravými vlasmi čiernymi ako uhoľ. Celkom pekný, ale je to predsa upír. „Sakra, dievča, nad čím to rozmýšľaš? Je to tvoj únosca a basta! A navyše ženatý (ako vieš z Bellinho rozprávania). A ty si vydatá! Za Sama, tvoju jedinú lásku!“ prebehovalo Emily mysľou. Emmett si všimol jej pohľadu a usmial sa na ňu, pričom odhalil radu snehobielych zubov. „Žiadny strach, Emily. Sam nám bude ešte vďačný za tvoj život.“ povedal a jemne ju potľapkal po ramene. Ale práve vtedy sme zastavovali pred rozľahlým bielym domom, kde nás čakali ostatní.

   Okamžite ich poznala. Bolo ich päť. Všetci bledí s karamelovými očami žiarili v predpoludňajšom slnku ako praví anjeli. „Ahoj Emily. Som Carlisle Cullen. Je mi ľúto, čo sa stalo, ale ver mi, že sa ti snažíme len pomôcť.“ „Jasne!“ vyprskla, podišla k Carliseovi a chystala sa ho udrieť. Nevedno, kde sa v nej vzala toľká odvaha. Inokedy by si na niečo také netrúfla. Zrejme ju k tomu dohnala bezmocnosť a nenávisť k týmto tvorom, ktorí spôsobili Samovú premenu a jej znetvorenie.

   Ale ruka nedopadla na upírovo líce. Ktosi ju držal. Bella! „Ešte raz vztiahneš ruku na môjho otca alebo na kohokoľvek z mojej rodiny tak niečo zažiješ.“ zasyčala jej do tváre. Emily prekvapene zamrkala. Už to nebolo to bojazlivé dievča, s ktorým strávila toľko voľného času po odchode Cullenových z Forks. Tá troska, ktorú poznala! Pred ňou sa týčila sebavedomá mladá žena, ktorá očividne vedela, čo chce a bola ochotná sa za to biť do poslednej kvapky krvi. Pch! Kvapky krvi. Smiešne!

„Bella, prosím ťa...“ položila jej ruku na plece mladá žena s karamelovými vlasmi, ktoré jej ladili k očiam. Bella pomaly pustila Emilynu ruku. „Fajn, už budem dobrá.“ povedala, ale stále na Emily zazerala. „Poď dovnútra.“ prikázala jej.

   Vošli do priestranného rodinného domu. Emily sa s údivom rozhliadla okolo seba. Všetko bolo krásne čisté a biele. Pôvodne muselo byť na prízemí niekoľko miestností, ale steny boli odstránené, takže vznikol jeden rozľahlý priestor. Zadná stena bola nahradená sklom. Vonku sa rozprestieral trávnik a niekoľko stromov. Rieka musela byť blízko, pretože ju Emily počula veľmi jasne. Západnej strane dominovalo vysoké schodisko. Rozhodne si takto upíri „brloh“ nepredstavovala. Jej oči zablúdili doprostred miestnosti, kde stálo nádherné veľké piáno. Emily ako v tranze podišla ku klavíru a dotkla sa klávesov. „Vieš hrať?“ spýtal sa Edward. Vedela, kto to je podľa spôsobu, akým sa naňho Bella dívala. Pripomenulo jej to Samov pohľad, akým sa díval na ňu. „Ach Sam! Kedy už budeme spolu?“ pomyslela si. „Neboj sa, čoskoro ťa pustíme. Ver mi, je to len bezpečnostné opatrenie.“ povedal jej s ľútosťou, ale Emily naňho len zlostne zagánila. „Nie, len pár skladieb.“ povedala.

„Zahraj nám niečo!“ prikázala mu Bella a šla si sadnúť vedľa neho.

   Miestnosťou sa začali ozývať lahodné tóny hudby. Emily nikdy nič podobné nepočula. Zdalo sa nemožné, že by niečo také hral len jeden pár rúk. Jedna skladba skončila, ale ihneď začala ďalšia, ešte krajšia ako predchádzajúca.

   Bella sa rovnako ako Emily započúvala do nádherných tónov, ktoré vychádzali spod šikovných prstov jej milého. Dívajúc sa na Emily si spomenula na svoju reakciu spred dvoch rokov, keď prvýkrát prišla do domu Cullenovcov. Aj ona bola unesená z Edwardovho obrovského talentu.

   Emily stála pri klavíry a precítene vnímala každú skladbu, každú notu. Dívala sa na Bellu sediacu vedľa Edwarda a nemohla si nevšimnúť zvláštne puto, ktoré medzi nimi bolo. Boli ako satelity. Alebo magnety. Keď sa pohol jeden, druhý zopakoval ten istý pohyb. Každý reagoval na podnet svojho partnera. Zdalo sa, že ani jeden z nich si to neuvedomuje. Ani jeden z nich o tom nepremýšľa. Emily sa pozrela na ostatných Cullenovcov. Všetci sa dívali na Isabellu a Edwarda. Na prvý pohľad bola badateľné, čo je hlavným pilierom tejto rodiny. Láska!

„Dáš si niečo na jedenie?“ vyrušil ju zo zamyslenia Bellin hlas. Emily si ani nevšimla, že Edward skončil.

„To sa pýtaš mňa?“ Bella pozdvihla oči k nebu. „Nie, Emmetta.“ kývla hlavou na upíra, ktorý s ňou sedel v aute. Cullenovci sa rozosmiali. „Samozrejme, že teba. Vidíš tu ešte nejakého iného človeka okrem nás dvoch?“ spýtala sa ironicky.

   Emily nejedla už niekoľko hodín, preto prikývla. V priebehu sekúnd stála pred ňou jedna z upírok, ktorú Bella predstavila ako Esme, a podávala jej tanier plný obložených chlebíčkov a koláčov.

„Chceš si prezrieť dom?“ spýtala sa Bella, keď sa Emily najedla, ale tá len pokrčila plecami. Veď je jedno, či bude súhlasiť, nie? Aj tak tu zostane, kým sa nerozhodnú ju pustiť. Takto sa aspoň pozrie, čo Bellu na tých „pijaviciach“ tak priťahuje.

   Bella ju viedla po masívnom schodišti na prvé poschodie. Ako prechádzali okolo dverí, Bella u každého hovorila: „Carlisleova pracovňa...Emmettova a Rosallina izba...Alicina izba.“ Zrazu Emily zastala a neveriacky sa dívala na kríž visiaci na stene. „Ten kríž patril Carlisleovmu otcovi. Má vyše tristo šesťdesiat rokov.“ povedala Bella. Emily na ňu šokovane pozrela a Bella jej začala rozprávať životný príbeh každého obyvateľa tohto domu. Emily sa zúfalo snažila presvedčiť samu seba, že tieto príbehy sú len výplodom Isabellinej fantázie, ale Bella hovorila ďalej, až prišla k dverám na konci chodby. „Moja a Edwardova izba.“ povedala a obe vstúpili dovnútra. Ich izba viedla na juh, okno bolo cez celú stenu ako ta miestnosť pod ním. Emily mala dokonalý výhľad na rieku Sol Duc.

   Západná strana izby bola pokrytá policami s cédečkami. Toľko cédečiek nevidela ani v tom najväčšom obchode s hudobnými nosičmi. Uprostred miestnosti stále čierna kožená pohovka, ale dominantou izby bola určite širokánska posteľ. Emily sa zarazila. Čo robí posteľ v dome upírov, ktorí nikdy nespia? Aj keď je Bella ešte človek, dlho ním určite nebude...

„Poď ukážem ti niečo.“ povedala a vzala Emily do izby, ktorú predtým označila za Carlisleovu pracovňu. Miestnosť bola obrovská so stenami vyloženými tmavým drevom. Takmer celú miestnosť lemovali police plné kníh. Toľko kníh Emily nevidela pohromade ani vo verejnej knižnici.

   Carlisle sedel na koženej stoličke za veľkým mahagónovým stolom. Práve čítal nejaké dokumenty, keď obe ženy vkročili dnu. „Poďte ďalej, dámy. Môžem pre vás niečo urobiť?“ spýtal sa a šiel ich privítať.

„Chcem Emily niečo ukázať.“ povedala Bella

„Dúfam, že sme Vás nevyrušili.“ dodala Emily placho.

„Ale vôbec nie. Čo všetko si jej povedala?“ obrátil sa na Bellu.

„Všetko, ale chcela som jej ešte ukázať naše obrazy.“ odpovedala a obrátila Emily čelom k dverách. Emily sa zatajil dych. Na stene viselo množstvo zarámovaných obrazov. Niektoré z nich boli farebné, iné bieločierne. Jedny namaľované olejom, druhé uhlíkom. Márne sa snažila nájsť v nich určitý systém. Nenašla nič.

„Rád by som s vami zostal, dievčatá, ale mám službu v nemocnici. Uvidíme sa zajtra.“ povedal doktor Cullen a pobozkal Bellu na líce. Vyzerali skôr ako otec s dcérou, než ako predátor a jeho korisť. Emily na chvíľku zapochybovala, či legendy, ktoré jej rozprával Sam, boli pravdivé. Naozaj sa jej zdalo, že sú Cullenovci iní. Nie ako tí „Krvižízniví“ z príbehov, ktoré rozprávala Rada starších. Zdalo sa, že Bella ho tak vníma. Ako svojho otca. Rovnako ako Charlieho. Bella vyprevadila Carlislea a vrátila sa k Emily. Ukazovala jej jednotlivé obrazy a ku každému porozprávala príbeh, ktorý sa k nemu vzťahoval. Nakoniec podišli k poslednému obrazu. Bola na ňom štvorica postav, ktorá stála na balkóne a dívala sa dolu. „Toto sú Volturiovi. Aro, Marcus, Caius.“ povedala a ukázala na dvom mužov s čiernymi vlasmi a jedného so snehobielymi, ktorý Emily pripomínal Storm z X-menov. Emily sa lepšie prizrela a v poslednom zlatovlasom upírovi spoznala muža, ktorý pred pár chvíľkami opustil miestnosť. Bella jej vyrozprávala príbeh presne tak, ako ho ona sama počula pred dvoma rokmi od Edwarda.

„To oni ťa prídu skontrolovať?“ spýtala sa Emily s obavou.

Bella len nemo prikývla.

Emily: „A čo by sa stalo, keby v čase ich návštevy si bola človekom?“

„Premenili by ma sami. Pravdepodobne by sa im to nepodarilo a zabili by ma. A zabili by aj moju rodinu.“ dodala. Ako samozrejme to slovo znelo z jej úst. Moja rodina.

„A tiež aj tvoju.“ vyrušila ju Bella zo zamyslenia. Emily sa prekvapením strhla.

Emily: „Moju rodinu?! Čo tá ma s tým?“

Bella: „Volturiovi neuzatvárajú mierové zmluvy s vlkodlakmi. Ak zistia, že ste tu, zabijú vás.“

„To určite!“ odsekla Emily pochybovačne.

V okamihu ju Bella prirazila k stene. Emily zalapala po dychu, keď jej Isabella zovrela krk. Netušila, že má takú silu. Vyzerala tak krehko.

„Na tom nie je nič smiešne.“ zasyčala jej do tváre. „Nemáš ani poňatia, akí silní sú Volturiovi. Ani ty ani žiaden z tých psov za hranicami. Žiadny upír sa Volturiovým nesmie postaviť. Oni sú ako láva. Aj jej treba ísť z cesty.“ dodala a zložila ruku z jej krku.

„Volturiovi zbierajú upírov s mimoriadnymi schopnosťami. So schopnosťami tak silnými, že sú smrteľné pre každého, kto by sa Volturiovým postavil. Oproti tomu ovládajú Alice s Edwardem len kúzelnícke triky. Nemáte najmenšiu šancu. Ani s Cullenovcami ani bez nich.“

   Emily sa pomaly spamätávala zo šoku, keď ju Bella viedla spletitosťou chodieb na druhé poschodie. Zastavila sa pred ťažkými dubovými dverami. „Toto je hosťovská izba. Väčšinou v nej býva Tanya z denalského klanu, ale do zajtrajšieho rána bude patriť tebe. Kúpeľňa je naproti.“ povedala a odišla.

   Emily stisla kľučku na dverách, ale dvere sa ani nepohli. „Sú zavreté!“ zakričala, ale nikto sa neozval. Znovu natiahla ruku ku kľučke, keď si všimla, že v zámke je kľúč. Bol starodávny, patril skôr na zámok, ako do prepychovej vily. Otočila kľúčom a ocitla sa v izbe, ktorá vyzerala ako z iného sveta. Na naružovo natretých stenách prevládali obrazy s orientálnou tematikou. Podlaha bola prikrytá oranžovým kobercom s jemným vzorom. Vpravo pod oknom stála široká posteľ, na ktorej dominovali vankúše rozličných farieb, vzorov a veľkostí. Vľavo od dverí stálo domáce kino, ktoré bolo nainštalované tak, aby sa naň dalo pozerať priamo z postele. Vedľa nej stál kancelársky stôl s počítačom, pri ktorom bol ešte jeden oveľa menší stolík so zrkadlom. Na stole boli rozličné kozmetické drobnôstky od mejkapu a pudru až po riasenku a rúž. Vedľa dverí stála veľká skriňa. Otvorila ju a zostala zarazene stáť. Skriňa bola doslova prepchatá rôznymi druhmi oblečenia. Bolo to ako vstúpiť do ženského kráľovstva.

„Páči sa ti?“ ozvalo sa vedľa nej a Emily sa prekvapene strhla. Vedľa nej stála Alice. Emily sa na ňu zadívala a pochopila, že Alice ešte stále čaká na jej odpoveď. „Jasne! Je to pekné. To si nakupovala ty?“ Alice nadšene prikývla. „Ak chceš, môžeme ísť nakupovať.“ povedala s nadšením. Ale Emily sa tvárila skepticky. „Radšej nie.“ Alice okamžite zosmutnela. „O.K., ako chceš! Keby si si to rozmyslela, stačí zavolať.“ povedala a zmizla.

   Emily podišla k oknu so záclonami farby zapadajúceho slnka. Na okennej parapete stáli kvetináče s muškátmi. Emily otvorila okno a nakukla do záhrady, ktorá sa rozprestierala pod ňou. V diaľke na druhom konci záhrady zazrela žiariacu postavu. Matne si spomínala, ako jej Sam hovoril o upíroch trblietajúcich sa na slnku. „Ahoj, Emily.“ zakývala jej žiariaca postava, v ktorej spoznala Esme. Emily je len nesmelo zamávala.

   Po chvíli jej začalo byť samotnej smutno a tak sa rozhodla nájsť Bellu. „Haló? Je tu niekto? Bella? Kde si?“ prechádzala sa po dome, ale po niekoľkých minútach zistila, že to nebol dobrý nápad. Zablúdila. Náhle sa pred ňou stála Alice. „Tak ako? Rozmyslela si si to? Môžeme ísť?“ Emily chcela odmietnuť, ale spomenula si na Bellino tvrdenie, aká je Alice neodbytná. „Tak dobre.“ povzdychla si.

„Super!“ Alice až nadskočila radosťou. Spoločne nasadli do Alicinho žltého Porshe a vyrazili. Emily celú cestu mlčala. „Čo sa deje?“ spýtala sa Alice ustarane. „Nič!“ odvrkla Emily naspäť. „Aha, chápem.“ povedala Alice. „Si naštvaná, lebo sme ťa uniesli. Ale pochop, aj keď nemám tvojho muža rada, nechcem, aby bol z neho vdovec!“ dodala. „O čom to hovoríš?“ spýtala sa naštvane, ale Alice to zahrala do autu. „Ale nič. Neboj, nákupy ti spravia náladu!“ povedala presvedčene. „O tom pochybujem!“ pomyslela si Emily a týmto sa konverzácia skončila.

   Za hodine vošli do Port Angeles, kde si to rovno namierili do tých najdrahších a najluxusnejších obchodoch v meste. „V Seatlli sú ešte lepšie, ale načo zbytočne riskovať.“ prehodila Alica mysliac tým Emilin prípadný útek. Mala ešte v živej pamäti, ako jej ušla Bella. Keby nemal Edward taký strach o Bellu, určite by ju zabil!

„Tak, čo na to hovoríš?“ zavrtela sa Alice v bielych minišatičkách od Diora. „Pekné.“ odvrkla Emily a odvrátila hlavu. Alice si povzdychla. „Toto bude ťažšie, než som si myslela.“ povedala si pre ľudské ucho nepočujúcim hlasom. „Tak poď! Neseď tu ako buchta!“ prikázala jej.

   Po hodinách a hodinách strávených v rozličných obchodoch sa Emily konečne uvoľnila a začala si užívať. Nemalo zmysel dlho sa hrať na urazenú, obzvlášť, keď sa jej Alice sa vehementne snažila zdvihnúť náladu. Alice bola naozaj veselá osôbka, pri ktorej bolo takmer nemožné sa nudiť alebo nebodaj byť smutná. Jej trefné poznámky na daktorú módnu kolekciu Emily vždy rozosmiali. Keby bola Alice človek, určite by boli najlepšie kamarátky. Teraz sa už Belle nedivila, že s Alicou strávila toľko času. Ale to v jej prípade nebolo možné. Nemohla byť manželkou vlkodlaka a zároveň mať za kamarátku upírku. Na Bellinom príklade sama najlepšie videla, ako by to dopadlo. Aj keď u nej by to možno bolo iné, veď Alice do nej predsa nie je zamilovaná. Teda aspoň dúfam! Podľa pohľadu, ktorý vrhala na Jaspera, bolo jasné, kto vládne Alicinmu srdcu. Emily sa sama pre seba uškrnula, čo ju to napadajú za hlúposti.

   Ovešané taškami sa niekoľkokrát zastavili v luxusných reštauráciách, aby sa najedli (pardón, aby sa Emily najedla. Nemajte strach, žiadny masaker sa nekonal) a následne vyrazili späť do Forks.

   „Tak čo si na to?“ obrátila sa Alice so žiarivým úsmevom na svoju spolujazdkyňu. „Bolo to super. Nechápem, prečo sa Bella na teba stále sťažuje!?“ odvetila dotyčná.

„Ona sa na mňa sťažuje?!“ rozhorčila sa upírka. Emily len sklopila oči a prikývla. „Však počkaj!“ zastrájala sa šóférka divajúc sa na cestu.

„Preboha! Dávaj pozor!“ skríkla Indiánka, keď Alice spustila svoje zlatohnedé oči z vozovky. „Kľud! Nenarazíme!“ upokojovala ju, zatiaľ čo si v spätnom zrkadielku obťahovala pery červeným rúžom. „Pane Bože, veď ideme 170-kou! Spomaľ!“ vrieskala Emily, ale upírka sa len rozosmiala. „Upokoj sa, Emily! Nič sa nám nestane!“ povedala a s „kľudom Angličana“ znížila rýchlosť na 100-ku. „Sam ti nikdy nehovoril o upírskych reflexoch?“ spýtala sa Alice, ale Emily len pokrútila hlavou.

   Po návrate domov sa obe rozhodli usporiadať súkromnú módnu prehliadku. Samozrejme, Cullenovic chlapci boli nadšení. Dokonca i Carlisle si prišiel prisadnúť tesne pred odchodom do nemocnice. Samozrejme, Edward sa venoval Belle a vôbec ho nezaujímala nejaká Indiánka ako sa spolu s jeho ségrou premáva v spodnom prádle jemu pred nosom.

   Okolo polnoci začali byť obe ľudské dámy unavené a tak šli spať. Alice stihla ešte Belle vytmaviť jej neustále sťažovanie, ale Bella nad tým len mávla rukou.

   Neskoro v noci ležala vo svojej posteli a premýšľala nad uplynutím dňom. Nikdy by neverila, že strávi deň v spoločnosti upírov. Ešte včera by každého, kto by jej tvrdil niečo podobné, poslala do blázinca. Ale cítila sa v ich spoločnosti príjemne. Nechápala, ako je to možné, ale po čase, keď sa na nich dívala, nevidela v nich krvilačné príšery, ale obyčajných ľudí s dosť neobvyklými stravovacími návykmi. Ale čo už! Veď aj Číňania jedia červy, hady, mačky a nikto o nich nehovorí, že nie sú ľudia. Teraz už Bellu chápala. Pre ňu je Carlisle rovnakým otcom ako Charlie, Esme je pre ňu milujúca matka, Alice a Rosalie sestry a Jasper s Emmettom bratia. A Edward milujúcim mužom, láskou na celý život!

  Emily na Cullenovcom neprestávala myslieť. Snáď netrpí štokholmským syndrómom a nesympatizuje so svojimi únoscami? Upíri zaberali každú jej myšlienku, až unavená zaspala. Zobudila sa až ráno na krik, ktorý vychádzal z dolných miestností. „Emmett! Okamžite mi daj ten ovládač!“ ziapala Bella. Emily si unavene pretrela oči a zívla. Snažila si spomenúť, kde sa nachádza a prečo nie je pri nej Sam. „Sakra!“ Už jej to došlo. Veď je u Cullenovcom!

   Zrazu sa prudko otvorili dvere a dnu vošla Bella. „Dobré ráno, spachtoško! Už som si myslela, že ťa budem musieť prísť zobudiť.“ zašvitorila. „Keď sa dáš trochu do poriadku, príď na raňajky.“ povedala a vybehla z dverí.

   Po rannej hygiene Emily zišla dolu. Mala trochu problém zorganizovať sa v obrovskej vile Cullenových, ale po chvíľke hľadania našla schodište, ktorým sa dostala na prízemie. V kuchyni ju čakal prestretý stôl s rôznymi dobrotami. „Esme nevedela, čo máš rada, tak pripravila toto!“ ukázala Bella na stôl, na ktorom sa nachádzalo najrozličnejšie ovocie, műsli, omeleta atď. „Tak na čo čakáš? Najedz sa, nech môžeme ísť?“ súrila ju. Emily zdvihla prekvapene hlavu. „A kam ideme?“ Bella prekvapene zdvihla oči. „Domov! Tak sa pohni!“

Emily sa pustila do vajíčkovej omelety s hubami, keď si všimla, že dom je akýsi tichý. „Kde sú všetci?“ opýtala sa Belly, ktorá si práve nalievala čaj. „Šli na lov. Za chvíľku sú späť.“ odvetila.

   Keď dojedli, Bella vstala a vyšla z kuchyne.  Na Emilin spýtavý pohľad odvetila: „Počujem Rosallino auto.“ Vzápätí sa otvorili dvere a Cullenovci vošli dnu. Ich tričká boli celé od krvi a všetci boli do nitky premočení, ale Belle to nevadila. Hodila sa Edwardovi okolo krku a vrúcne sa s ním bozkávala. Pri pohľadu na nich si spomenula na Sama a zosmutnela. Edward sa konečne odtrhol od Belly a pozrel sa na ňu. „Už ideme.“ uistil ju a Emily si spomenula, čo Edward dokáže.

„Zasa ste sa kúpali, však? A tie trička namočte, inak ich nevyperiem!“ prikázala Bella a obrátila sa na Emily. „Krv ide ťažko dole.“ Emily celá zmätená len prikyvovala.

   Alice jej zbalila všetky veci, ktoré v Port Angeles nakúpili, zatiaľ čo sa Emily lúčila s Cullenovými. „Ver mi, Emily. Mrzí nám to, ale čoskoro pochopíš, že sme ti chceli len pomôcť.“ vysvetľoval jej už asi po sté Carlisle. Emily už nič nehovorila. Napriek všetkému si Cullenovcov obľúbila, ale ich postup si nevedela vysvetliť. Prečo jej nič nevysvetlili? Prečo okolo všetkého robili také tajnosti? Len dúfala, že sa všetko čoskoro vyrieši.

   Emily a Bella zastali pred bledočerveným tehlovým domčekom, v ktorom so Samom bývali. Vošli do vnútra a Bella sa posadila na stoličku. Emily sa na ňu spýtavo pozrela. „Na čo čakáš?“

Bella: „Ty ma snáď vyhadzuješ?“

Emily rozpačito: „Nie, to nie, ja len...myslela som, že ma len privezieš a pôjdeš hneď preč.“

Bella: „Nie, ešte počkáme.“
Emily: „A na čo?“

Bella: „Alice bude volať.“

Emily na ňu prekvapene pozrie, ale Bella dodá: „Nie si zvedavá, prečo sme ťa uniesli?“ Emily prikývne.

o dve hodiny neskôr

„Sam!“ vykríkne Emily a rozbehne sa mu oproti. „Emily!“ povie Sam a objíme ju. „Ale čo tu robíš? Nemala si sa vrátiť až zajtra?“

„Mala, ale Bella s Cullenovými ma uniesli...“ nedopovie, pretože Samovým telom prebehne triaška. „ČOŽE?! Tie smradľavé pijavice si dovolili siahnuť na teba ruku?  Zabijem ich! skríkne a telom mu prebehne dalšia vlna triašky.

„Láskavo sa ukľudni, kým nepríde niekto k úrazu!“ povie Bella a vyznamne sa pozrie na Emiline jazvy. Samovou tvárou  prebehol tieň plný bolesti.

„Fajn!“ povedala Bella a sadla si čalúnenú stoličku, ktorá bola pri televízori. „Teraz počkáme, kým Alice zavolá.“

o hodinu neskôr

„Môžeš mi povedať, dokedy tu mieniš trčať?“ spýtal sa Sam už po niekoľkýkrát. Jeho nervozita sa stupňovala. Jasným signálom boli jeho trasúce sa ruky. „Povedala som ti jasne, kým Alice nezavolá.“ odvetila mu Bella s „kľudom Angličana“. Skôr ako na to Sam stihne odpovedať, rozozvučí sa telefón. Bella ho zdvihne a osobe na druhom konci povie:  „Áno, jasné...dik.“

   „Alice volala.“ povie na vysvetlenie a následne podíde k televízoru a zapne ho. Prepne niekoľko kanálov, kým nájde, čo hľadá. Na spravodajskom kanály komentujú desivý pád lietadla spoločnosti American Airlains.

Sam i Emily ako omámení počúvajú slova reportérky: „Lietadlo letiace zo Seatlu do L.A, havarovalo o 17 50 miestneho času asi 2 hodiny po vzlietnutí. Nikto z 94 cestujúcich na palube neprežil. Je to najväčšia katastrofa v dejinách dopravného letectva Spojených štátov. Okolnosti nehody sú stále neznáme...“ ďalšie informácie už ani jeden z nich nepočuje. Obaja si s hrôzou uvedomujú, že tým lietadlom mala letieť Emily.

„Zachránila si mi život.“ zašepká dievča s bázňou v hlase. „Nie ja, ale Alice ťa zachránila.“ odpovie nevzrušene Bella.

o niekoľko dni neskôr

Bellin pohľad

Práve som sedela s Emmettom na svetlej pohovke pred televízorom, keď odrazu prudko zdvihol hlavu a zavetril. „Čo tu doopekla ten pes robí?“ zavrčal Emmett a vstal. V sekunde boli dolu všetci Cullenovci a spoločne vyšli pred dom. „Čo môže chcieť?“ spýtala sa s obavou v hlase Esme. Starostlivá ako vždy.

„Uvidíme, možno nám to povie.“ povedal Carlisle.

„Je sám, pochybujem, že prišiel bojovať.“ konštatovala Rose.

V tom momente sa na lúke objavilo staré auto, približne rovnakého veku ako môj nákladiačik. Zastaví priamo pred Cullenovcami. Na všeobecné prekvapenie z neho vystúpil Sam i Emily. Cullenovci sa skrčili do bojových pozícií.

„Prišiel som v mieri. Nechcem bojovať!“ povedal, keď videl ich reakciu. Niekoľko jedincov sa opäť narovnalo, ale niektorí Samovi neverili a boli pripravení k boji.

„Čo od nás potrebuješ, Sam Uley?“ spýtal sa Carlisle vecným hlasom a predstúpil pred neho.

„Prišiel som sa vám poďakovať...“ začal Sam, ale bol prerušený hlasmi Cullenových, ktoré som ja zaznamenali iba ako vzdialené šumenie.

„Poďakovať?“ spýtal sa prekvapene Carlisle. Zdá sa, že šokovaní boli všetci. Teda okrem Edwarda, ktorý sa na Sama milo usmieval.

„Zachránili ste život mojej ženy. Som vám veľmi vďačný.“ povedal Sam.

Chvíľu bolo ticho. Následne Sam podišiel k Alice a podal jej kyticu ruží.

„Ďakujem.“ povedal dojate. Alice sa usmiala a privoňala k ružiam. Vzápätí sa mykla.

„Tie kvety smrdia.“ povedala a všetci sa rozosmiali.

„Waw, som prvá upírka, ktorá dostala kvety od vlkodlaka. Nechám si ich usušiť. Na pamiatku.“ zašvitorila Alice a obrátila sa k Emily.

„Aké máš plány na túto sobotu? Mohli by sme si zopakovať náš nakupovací maratón.“ povedala moja budúca švagriná a mrkla na ňu. Emily sa usmiala a prikývla.

„Super! Zastavím sa pre teba.“ vykríkla s nadšením, ale potom sa zarazila a otočila sa k Samovi. „Môžem, nie?“ spýtala sa. Prikývol.

   Držala som Edwarda za ruku a pozerala na nich. Nič nenasvedčovalo tomu, že by boli nepriatelia. Možno ten únos bol predsa k niečomu dobrý. Možno nám svitá na lepšie zajtrajšky.

                                                                koniec