Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

9. kapitola

Dni bežia rýchlo. Čoskoro všetko nájde vychodené koľaje a jazdí po nich každý deň. V matike som vďaka Kasovmu doučovaniu trochu pokročila, ale s ovládaním premien som neurobila vôbec nič. Nech som sa snažila akokoľvek Vlka v sebe som nedokázala nájsť. On proste prišiel iba vtedy,  keď ho privolal mesiac. Nemala som nad ním žiadnu moc. Kas sa mi naozaj snažil pomôcť, o tom som nepochybovala. Moje pochybnosti sa začali týkať mňa.

V škole bolo všetko v poriadku.  Podarilo sa mi svoje výbuchy zlosti udržať na uzde aj keď ma to stálo veľa námahy. Správala som sa vzorne a až na neurobené domáce úlohy som bola výborná študentka. Dokonca ja v práci to je ok. Šéfa spočiatku Kasove návštevy počas pracovnej doby vytáčali, ale keď si uvedomil, že to na moju výkonnosť nemá naozaj žiadny vplyv zmieril sa s tým.

Takto som žila asi mesiac, keď sa dvere kaviarničky otvoria a vojde Kas. Dnes som ho nečakala  a tak ma jeho prítomnosť trochu prekvapí. Je piatokm, vtedy obvykle vyráža na záťahy do mesta s tlupou kamarátov. Aj teraz mu vidím za chrbtom zopár chalanov. Čakajú ho vonku.

„Ahoj. Nejdeš dnes s nami von?“ spýta sa a oprie o pult.

Trošku vykoľajene na neho pozriem. Toto som nečakala. Nečakala som, že ma pozve von. Hoci som si v duchu myslela, že sme priatelia, on to očividne tak nikdy nebral. Na to mal priveľký odstup. Vždy.

„No môžem,“ poviem váhavo. O chvíľu zatvárame, takže je to v pohode. „Ale musím sa ísť prezliecť.“ zahabkám.

„Dobre. Tak ja pôjdem s tebou. Idem im povedať, že nemusia čakať.“ ukáže palcom za seba a odkráča von. Ruky sa mi trochu roztrasú keď si pomyslím na večer strávený v Kasovej spoločnosti. Usmejem sa a začnem dlážku umývať rýchlejšie.

V byte sa rýchlo prezlečiem. Kaster ma počká vonku, za čo som mu vďačná. Nechcem svoj brloh ukazovať nikomu, je len môj. Navlečiem na seba čierne tričko, čierne rifle, čierne spodné prádlo, vlasy si rýchlo rozčešem a nechám ich rozpustené. Oči zvýrazním ceruzkou a tmavým očným tieňom. Posledný pohľad do zrkadla a môžem ísť.

Kas ma zavedie do miestneho diskotékového klubu. Je tu vcelku pekne. Sadneme si k skupine chlapcov a dievčat. Kaster nás v rýchlosti predstaví, ale ja so svojou pamäťou si ich mená nemám šancu zapamätať.

„Čo si dáš?“ spýta sa ma Kas.

„Neviem,“ pozriem na ponuku na stole. Ceny presahujú moje možnosti. „Tak iba kofolu.“ poviem mierne zahanbene.

„Nebuď hlúpa, pozývam ťa. Čo si dáš?“ zopakuje otázku. Tým jeho očiam sa nič nedá odmietnuť. Odrážajú svetlo, je to mierne desivé.

„Tak potom vodku s ľadom.“ Toto je jediný alkohol, ktorý môj žalúdok znesie. Kas sa postaví a nechá ma tu v spoločnosti jeho priateľov. Zamyslene si ch prezerám zatiaľ čo si zapaľujem cigaretu. Okamžite ako som prišla ma zarazilo to, že nie všetci sú Vlci. Chalani majú ľudské priateľky a bolo tu aj zopár chalanov, ktorý boli na sto percent ľudia. Myslela som, že Vlci ľudí medzi seba veľmi nepúšťajú. Teda aspoň Kas si od nich držal odstup.
Začnem si nohou klepkať do rytmu. Hudba je veľmi lákavá.. Postavím sa a zastanem si na parket. Jemne sa vlním v rytme hudby. Nechám melódiu prúdiť svojím telom, rozvibrovať bunky. Splyniem s ňou. Zavriem oči.

Zrazu pocítim na bokoch ruky. Bez toho aby som sa otočila viem, že to je Kas. Jeho vôňa mi vnikne do nozdier a zrýchli ma tep. V podbrušku pocítim šteklenie. Jeho svalnaté brucho a nohy cítim príliš blízko pri sebe. Slastne vzdychnem. Pritiahne si ma ešte bližšie a ja som nútená sa s ním vlniť do rytmu. On udáva tempo, musím sa mu prispôsobiť. Sme zladený akoby sme to nacvičovali, akoby sme boli práve pre tento okamih stvorený. Cítim jeho horúce ruky ako mi odhŕňajú vlasy z krku. Pod jeho dotykom sa zachvejem. Musí to cítiť, ale nedá na sebe nič znať. Skloní sa ku mne a ja cítim ako mi nosom prechádza po krku. Ako keby ma ovoniaval. Zase sa chvejem.

Otočí ma k sebe. Pozerám mu do očí. To svetlo odrážajúce sa od nich mu dodáva výraz dravce.

„Je to lovec,“ pomyslím si nesúvisle. Nie som schopná triezvo uvažovať.

Skloní sa ešte bližšie. Jeho tvár je už len pár centimetrov od mojej. Viem, čo chce urobiť. Aj ja to v tejto chvíli chcem. Ale vtedy sa mi vynorí tvár môjho pestúna. Jeho odporná vlhké pery, chlípny jazyk. Musím sa odtiahnuť. Jemne, ale naliehavo ho od seba odstrčím.

„Prepáč ja...“ nemôžem dokončiť. Vymaním sa z jeho objatia a rozbehnem sa von. Bežím nocou a po tvári mi stekajú slzy.

„Prečo si taká hlúpa? Prečo?“ pýtam sa  sama seba. Telo mi otrasie vzlyk a prestanem sa ovládať. Musím sa oprieť a stenu, aby som sa udržala na nohách. Čupnem si a objímem si kolená. Z oči mi neustále prúdia slzy.

„Hlúpa. Hlúpa.“ opakujem nahlas dokola akoby som nebola normálna. Kolíšem sa dopredu a dozadu. Niečo mi zviera srdce, cítim ako v okovách. Zahryznem si do ruky aby som udusila vzlyk, ktorý sa mi znovu derie z hrude.