Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

8. kapitola

Opieram sa o pult a sledujem zákazníkov. Nikto ma nepotrebuje a tak vytiahnem z tašky zošit a pokúšam sa učiť, večer už pravdepodobne nebudem mať čas.

Otvoria sa dvere a ja zdvihnem hlavu. Je to Kas. Sadne si k pultu a pozdraví.

„Nemôžeme chodiť k nám.,“ povie „Otcovi sa to nepáči.“ Jeho ostražité oči ma pozorujú.

Prikývnem. Dotkne sa ma to, ale nedám na sebe nič znať.

„Potom neviem kam pôjdeme,“ zamrmlem a vrhnem sa na utieranie pohárov.

„Myslel som, že ostaneme tu. Po siedmej tu je aj tak málo ľudí. Teda okrem piatku.“ navrhne.
“Podľa mňa mu to bude vadiť,“ miknem hlavou smerom ku šéfovi.

„Nebude. Neboj.“ Z tašky vytiahne zošit a pustíme s do učenia.

Niekedy nás vyruší zákazník, ale to sa stane málokedy. Vďaka mojim vlčím zmyslom viem hneď, keď niekto niečo potrebuje a tak sa nikto nemusel sťažovať. Dnes sme prešli na goniometrické funkcie. Už len ten názov znie zle, ale Kas mi to objasnil. Našťastie. Už tomu celkom tomu rozumiem.

O deviatej skončíme.

„Teraz ešte musíme urobiť niečo s tými premenami,“ povie keď odchádzame. Gentelmanski mi pridrží dvere. „Poď, pôjdeme do lesa.“ Rozbehne sa tak rýchlo, že mu ledva stačím. Zastane až vtedy, keď sú svetlá civilizácie poriadne ďaleko.

„Tak a teraz ma zabiješ a zahrabeš?“ spýtam sa žartom.

„O tom to nežartuje,“ napomenie ma.

„Sadni si,“ povie. On pohodlne uvelebil na zemi.

„Prekríž si nohy, ako to robia tý čo meditujú. Vystri chrbát. Presne tak.“ hovorí.

„Čo presne budeme robiť?“ spýtam sa, počas plnenia jeho inštrukcií..

„Budeme hľadať tvojho Vlka.“ povie.

„Ako?“

„Uvidíš. A teraz sa nadýchni. Zhlboka. Ešte raz. Výborne.“

Takto to pokračuje ešte hodinu Necítim nijakú zmenu. Ale Kas sa mi zdá uvoľnenejší, pokojnejší. Po hodine otvoríme oči a pomaly sa postavíme.

„Nič sa nestalo,“ poviem mierne frustovane.

Rýchlo na mňa pozrie a trochu sa usmeje.

„Nič sa neboj. Zvládneš to, len to potrebuje tréning.“ Vykročíme naspäť do mesta. Nečujne sa predierame medzi stromami.

„Ale ako mi môže dychové cvičenie pomôcť nájsť môjho Vlka?“ stále tomu nerozumiem.

„Vieš, niekedy keď o Vlkovi v sebe nevieš, tak sa môže stať, že sa skryje hlboko v tebe. Zvykne si na to a potom je ťažké ho stade dostať. Potrebuješ sa naučiť sústrediť a toto ti v tom pomôže.“

Chvíľu kráčame mlčky, je počuť len praskanie halúzok pod našimi nohami. Ale nakoniec to nevydržím.

„Aj tvoj sa skryl?“

Pokrúti hlavou.

„Nie ja som mal skôr opačný problém.“ zamyslene sa zahľadí pred seba.

Konečne sa dostaneme z lesa na asfaltku. Tentoraz nebežíme, ale kráčame vedľa seba. Kas zladil svoj dlhý krok s mojím krátkym bez toho aby si to uvedomil .

„Ako to opačný problém?“ nerozumiem .

„No môj vlk sa nechcel po prvej premene stiahnuť. Niekoľko týždňov som behal po okolí vo vlčej podobe.“ tvár sa mu skrivila v nezbednom úškrne.

„To fakt? No ale to muselo byť super.“ hovorím nadšene.

„Bolo až kým za mnou neprišiel môj naštvaný otec. Prebral som sa až o dva dni.“

„Čože?“ vydýchnem šokovane.

„No v podstate nebola iná možnosť. Sám som sa nedokázal premeniť ale keď som bol v bezvedomí stalo sa to samo. A okrem toho som bol vlk príliš dlho. Niekedy sa potom môže stať, že sa nikdy nedokážeme premeniť na človeka.“

„Naozaj?“ toto ma zaujalo. „To by som mohla ostať vlkom navždy?“

„Ak si nebudeš dávať pozor môže s to stať,“ zastal a vážne na mňa pozrel. Ani som si neuvedomila, že už stojíme pred bytovkou kde bývam.

„Niektorý z nás si vyberú taký život. Ale je ich málo. Tak ahoj.“

„Ahoj,“ vydýchnem.

Kráčam po schodoch do svojho bytu.  Malá miestnosť, ktorá bola kuchyňou, obývačkou, aj spálňou naraz mi prišla tentoraz neútulná, chladná. Po hrejivej, nevtieravej Kasovej spoločnosti sa cítim sama. Príliš sama.

Zapnem staré rádio, ktoré tu zostalo po bývalom majiteľovi. Ozve sa ťahavá melódia, pre mňa neznámej pesničky. Zvalím sa na posteľ a privriem oči.

Dnešok bol naozaj super.