Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

7. kapitola

Kasov pohľad:

Pozorujem ako sa Selena stratí za rohom. V ústach sa mi zbiehajú sliny, svaly mám napnuté. To ako sa pohupovala pri chôdzi v bokoch je neuveriteľne dráždivé. Zatrasiem hlavou, aby som tento pocit vytesnil z hlavy.

Keď sa objavila v meste medzi naším druhom nastal chaos. Každý si myslel, že je predvoj ďalšej svorky, preto sme mali zakázané sa jej dotknúť. A ja som ju na svoje nešťastie dostal na starosti. Mal som ju nenápadne sledovať, tak aby o tom ani netušila. V tom so bol vždy dobrý.

Zistil som kde býva, sledoval som ako sa ukladá do postele, ako jedáva, ako sa chúli v noci do klbka. Myslel som si, že aspoň v škole budem mať pokoj. Ale Alfa zariadil aby so mnou mala matiku. Neviem prečo práve tento predmet. Ale asi preto, že bol každý deň. Príšerné. Hneval som sa na ňu, nenávidel som ju, preklínal. Až dovtedy, keď som ju nepočul vo vlčej podobe. Plakala. Tak srdcervúco, musel som sa k nej pridať. Bol to ten najsmutnejší vlčí plač aký som počul. Plný bolesti. Vtedy som ju proti svojej vôli prestal nenávidieť

Povzdychnem si a odkráčam domou. V kuchyni ma privíta mama.

„No ako to dopadlo?“ spýta sa.

„Mám jej pomôcť zvládať premeny,“ povzdychnem si.

„To nie je až také hrozné,“ povie.

„Nie, ale uvedomuješ si, že už teraz nemám skoro žiadny spoločenský život? Ak ju to mám naučiť budem mať ešte menej voľné času ako predtým.“

Príde ku mne a zozadu ma obíjme. Pritlačím sa k jej teplej voňavej ruke.

„Kaster, to je nás údel. Musíme plniť rozkazy. Robíme to pre vyššie dobro.“ hovorí potichu.

„A čo keď ma vyššie dobro nezaujíma?“

„Tak potom nie si mojím synom,“ narovná sa, obíde stôl a pozrie mi do očí. „Toto už nikdy nehovor. Sme povinný chrániť ľudstvo. Je to bremeno, ktoré nesie naša rodina na pleciach už tisíce generácií.“ skloním zahanbene hlavu.

„Ja viem mama. Len ma to unavuje.“

„Si ešte mladý, máš túžby ako obyčajný chlapec. Chápem ťa. Ale snaž sa pochopiť aj to, že sa musíš prispôsobiť. Ty totiž nie si obyčajný.“ pohladí ma po vlasoch.

Zvrtne sa a nechá ma v kuchyni samého.

„Nevieš si predstaviť ako túžim potom byť obyčajný,“ poviem do ticha.

Na matike sedím potichu a počúvam výklad. Profesor rozhadzuje rukami, trieska do tabule, pokúša sa nám vysvetliť učivo. Kútikom oka sledujem Selenu. Starostlivo si všetko zapisuje a dychtivo počúva, aj keď pochybujem, že z toho rozumie čo len slovo.

Zazvoní.

„Dnes sa po teba zastavím.“ poviem keď si balí veci do tašky. Prikývne a vybehne z triedy. Sledujem jej poskakujúci vrkoč.

Na obede sme s chalanmi skôr ako ona. Alex na mňa nesúhlasne pozerá. Ešte stále neprežul to, že som si k nej minule prisadol. Závidí jej slobodu.

Vojde Selena. Zoberie si jedlo a rozhliadne sa po miestnosti. Neviem či si nás všimne alebo nie, ale zamieri k prázdnemu stolu.
“Selena poď si prisadnúť,“ vykríknem na ňu. Obráti sa a váhavo usmeje.

„Prečo to robíš? Nepatrí k nám?“ vrčí na mňa Alex.

„Ale prestaň, veď je milá.“ drgne doňho Dávid a pozdraví Selenu. Sadne si oproti mňa.

„Tak ako dopadlo minule doučko?“ spýta sa uštipačne Alex.

„Celkom dobre. Niečo som dokonca pochopila,“ povie Selena akoby nepočula tón jeho hlasu.

Možno by ťa Kaster začal ochotne doučavať aj francúzštinu, keď ti teraz bude pomáhať s premenou.“ povie nazúrene a postaví sa.

„Alex, upokoj sa,“ poviem výhražne. Toto prehnal.

„Ja som úplne pokojný. To ty si ten čo sa bratríčkuje zo samotárkou.“ namosúrene sa zvrtne a odkráča z miestnosti.

„Kas, nič si z neho nerob. Len žiarli na Sel. Jeho to prejde.“ upokojuje ma Dávid.

Pozriem na Selenu. V očiach má šok.

„Prepáč mu. Niekedy hovorí veci, ktoré tak v skutočnosti nemyslí.“ pokúsim sa jej za neho ospravedlniť.

„Nie... ja sa nehnevám. Len sa budem musieť o našom druhu ešte veľa naučiť.“

„Áno to budeš musieť. Hlavne o Alexovi. On je osobitný druh. Takého už nenájdeš.“ zo smiechom povie Dávid.

Selena sa postaví.

„Ja už pôjdem. Tak večer. Čaute.“ zamáva nám. Zase sledujem jej hojdajúci sa zadok.

„Kas, keby som ťa nepoznal, myslel by som si, že sa ti páči.“  Dávid ma porozne sleduje.

„Nepáči sa mi.“ namietam.  Dávid skepticky zdvihne obočie. „Dobre tak páči, ale nie tak ako si myslíš. Je pekná, koho by nepriťahovala.“

„Hej to je. Ale daj si pozor. Ak ťa chytí do svojich sietí už sa  z nich nevymotáš. Samotári sú taký. Úplne ti poblázni hlavu. Len si spomeň na môjho bratranca.“

Spomeniem si. Mal som osem, keď posledný samotár zavítal do mesta. Vtedy som tomu ešte celkom nerozumel, ale teraz už áno. Zamiloval sa do tej ženy. Vzoprel s svorke a Alfa osobne ho roztrhal na kusy. Ona zomrela pri pokuse pomstiť sa. Je to dosť odstrašujúci príklad.

„Neboj sa mňa len tak nechytí,“ usmejem sa a zodvihnem sa.

„Nie som si tým až taký istý Kas.“