Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

5. kapitola

Domou dorazím zadýchaná a rozrušená. Roztržito otváram dvere, do zámky sa trafím až na tretí krát. Tašku hodím do rohu a zvalím sa na posteľ. Zavriem oči a snažím sa usporiadať myšlienky.

„Takže sú ako ja.!“ Potom ako na mňa ten obor zavrčal som si tým bola istá. Pravdepodobne to bol Kasov otec. Ale nerozumiem prečo ma tu nechcú. Veď sme rovnaký! A neviem si ani vysvetliť ten nepríjemný pach u nich doma. Normálny človek by to necítil, ale môj vlčí nos áno.

Prevalím sa na posteli a nohy pritiahnem bližšie k telu.

Zajtra sa budem musieť z Kasom porozprávať. S touto myšlienkou zaspím.

Ráno stojím pred zrkadlom a rozmýšľam čo si oblečiem. Väčšina mojich vecí je špinavá a tak nemám veľmi z čoho vyberať. Nakoniec skončím pri klasike - čierne tričko, mikina a rifle. Rozčešem si dlhé čierne vlasy a vyrazím.

Prvá hodina je dejepis. Tento predmet mám rada, ale dnes nedávam veľmi pozor, myšlienky mi lietajú v hlave. Ďalšia hodina je dvojhodinovka telesnej. A potom konečne biológia. Keď vojdem do triedy ešte tu nie je. Sadnem si na svoje miesto a rozliahnem sa. Nikdy som nevenovala veľa pozornosti rovesníkom, mala som len jednu kamarátku. Považovali ma za čudáčku a a ani som sa im nečudovala. Vždy som sa snažila úmyselne nezapadnúť. Ale teraz to je iné. Kas a jeho priatelia ma priťahovali. Chcela som o nich zistiť čo najviac.

Príde až po zvonení, súčasne z učiteľom Zosunie sa na stoličku vedľa mňa. Pozriem naňho, ale ignoruje ma, sleduje profesorku rozdávajúcu testy.

„No tak ako chceš,“ pomyslím si a zoberiem pero a začnem pracovať. Za pätnásť minút to mám hotové. Postavím sa a odovzdám hotový test. Pozriem na hodinky. Dvanásť. Zvrtnem sa a odkráčam do jedálne. Kuchárka mi podá neidentifikovateľnú masu a ja sa pustím do jedla. O chvíľu sa Kas objaví vo dverách . Zoberie si obed a potom zamieri ku mne. Nehlučne si sadne oproti mňa.

„Sorry za fotra. Niekedy sa nevie správať.“ povie po chvíli.

„Nič sa nestalo.“

„Vyzerala si rozrušene.“ pozerá mi rovno do očí. Je to nepríjemné.

„Bola som rozrušená.“

„Prečo? Vieš niekedy sa tvári ako tvrďas, ale v podstate je dobrák.“

„Ja som sa ho nebála,“ ohradím sa urazene.

„Tak v čom bol problém?“ nechápe.

„Len v tom, že mi potvrdil moju teóriu.“

„Teóriu?“

„No to, že ste ako ja.“ potichu šepnem.

„A to si nevedela?“ neveriaco na mňa pozerá

„No tušila. Ale ešte nikdy som nikoho takého nestretla. Teda okrem seba.“

„Ty nemáš vlastnú svorku?“

„Svorku? Nie vždy som bola sama.“

„No tak toto je naozaj divné.“ pozrie na mňa a už nič nehovorí. Ďalej sa venuje jedlu. Sledujem ho a na jazyk sa mi tlačia tisícky otázok. Podarí sa mi ich prehltnúť.

„Kedy si sa vlastne premenila?“ spýta sa ma po chvíli.

„V pätnástich.“

„Bola to samovoľná premena, alebo ťa jeden z nás pohrýzol,“ ďalej sa pýta.

„Nič ma nepohrýzlo,“ zamračím sa naňho.

„Takže tvoji rodičia boli od nás,“ zamrmle si popod nos.

Vtedy počujem pri našom stole ďalšie hlasy. Sú to tý chalani z ktorými sedel minule pri stole.

„Kas koho to tu máš?“ povie jeden z nich a tresne ho po chrbte.

„Selena toto je David a toto Alex.“ prisadnú si. Nijako nedajú najavo, že ma radi spoznali. Nevychovanci.

Dávid je trochu nižší, sedí hneď vedľa. Po chvíli sa nakloní ku mne.

„Spln bol fajn však?“ spýta sa a ústa roztiahne v šťastnom úsmeve. Opätujem mu ho.

„Áno. Veľmi fajn.“

„Prestaň,“ zavrčí na Dávida ten druhý.

„Ale veď je neškodná.“ nepokojne sa zamračí Dávid.  

„Hej, sama možno, ale keď prídu ostatný už to tak nebude.“ zazerá na mňa Alex.

Kas mu položí ruku upokojujúco na rameno. „Nie sú ostatný, je sama.“

Dávid na neho neveriaco pozerá a potom sa otočí na mňa.

„Klame. Musí klamať. Náš druh sa vždy združuje v svorkách. Samotári sú veľmi zriedkaví.“ znie to akoby sa hádal sám zo sebou. Akoby mi závidel.

„Nie, je to pravda. Ešte nestretla nikoho nášho druhu. Jej rodičia boli od nás, ale myslím, že ich zabili. Však?“ obráti sa ku mne.

Prikývnem. Pred očami sa mi zase objaví ten deň.

Susedka ma viedla zo školy. Spolu sme zaklopali na dvere. Ešte som bola príliš malá na to aby som zo sebou nosila kľúčik. Ale nikto neotváral. Susedka skúsila otočiť kľučku. Ozvalo sa tiché klik a dvere sa zo škripotom otvorili. Nejasne si spomenie ako mama už niekoľko dní hučala do otca aby dvere namastil. Nikto nám neprišiel naproti. Len odporný pach, ktorý mi ostal navždy v pamäti. Pach krvi. Bola som malá, najprv som nevedela čo sa stalo. Susedka ma chcela odtiahnuť z domu, ale bola som rýchlejšia. Vbehla som do obývačky. To čo som tam uvidela sa mi navždy vrylo do pamäti. Mama ležala na sedačke. Jej prázdne oči sa upierali rovno na mňa. Krk mala roztrhaný. Otec tam nikde nebol. Nikdy jeho telo nenašli. Pamätám si ako som klesla na štyri a bolestivo vracala. Potom je už len tma.

„Selena, si tu?“ vytrhne ma zo spomínanie Kasov hlas. Prikývnem.

„Tak pôjdeš s nami?“ nadviaže na rozhovor, ktorý som nepočúvala.

„A kam?“ nechápem.

„Za naším vodcom. Alfou. Myslím, že by ťa rád spoznal.“ vrhne naštvaný pohľad na Alexa.  

„No môžem ísť,“ odpoviem váhavo.