Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

4. kapitola

Dnes večer je zamračené. Ďakujem za toto počasie všetkým existujúcim aj neexistujúcim bohom. Som vyčerpaná. To, že som sa včera celý večer preháňala vonku mi neprospelo.

V škole som sa nudila. Ale kto normálny sa tam nenudí?

V práci pozdravím šéfa, zaviažem si okolo pása stupídnu zásteru a s úsmevom zoberiem do ruky tácku. Robiť čašníčku je ubíjajúce. Tváriť sa prívetivo aj k najväčším debilom na tejto planéte je veľká skúška pre moju trpezlivosť. Ale potrebujem prácu, takže...

Okolo siedmej je kaviareň prázdna. Začína popŕchať a každý sa ponáhľa domou. Príde mi to vhod. Vytiahnem z tašky zošit z biológie a začnem sa učiť. Zajtra píšeme test.

Asi o pol hodinu ma vyruší zazvonenie zvončeka na dverách. Vojde postava v čiernej mikine s kapucňou na dverách. Takáto spoločnosť sem veľmi nechodí. Mikiňáci, ako ich v duchu volám, väčšinou vyhľadávajú podniky kde nalievajú aj neplnoletým.

Dotyčný si zloží kapucňu. Je to môj spolusediaci. Jeho príchod ma vyvedie z miery a tak si trochu neskoro uvedomím, že ma pozdravil.

„Ahoj,“ poviem konečne. To, ako si ma premeria pohľadom ma utvrdí v tom, že si nemyslí, že som normálna.

„Dnes sem už nikto nepríde. Skús sa spýtať, či už nemôžeš ísť.“ navrhne.

„Neviem, či ma šéf pustí,“ váham.

„Myslím, že hej,“ povzbudí ma.

Otočím sa a odkráčam do zadnej miestnosti, ktorá slúžila ako kancelária. Rýchlo šéfovi vysvetlím čo chcem. Váha, ale vtedy sa za mojím chrbtom vynorí ten chalan a on roztržito prikývne.

Zoberiem tašku a vyrazíme. Medzitým začalo poriadne pršať a mokré vlasy sa mi lepia na tvár. Topánky mám úplne premočené.

„Ako sa vlastne voláš?“ snažím sa nadviazať rozhovor.

Zaškerí sa. „Moji rodičia sú veľmi krutý ľudia. Volám sa Kastor Vlk, ale všetci ma volajú Kas.“

Dusím v sebe výbuch smiechu. Naozaj zvláštne meno. Priková ma pohľadom a tak sa snažím ovládnuť. Nie je to jednoduché. Že Kaster. Z hrdla mi unikne tichý chichot.

Potom už kráčame mlčky. Zastaneme pred veľkým domom.

„Počkaj. Zavriem psa.“ povie a otvorí bráničku. Zapíska. Z niekade sa vyrúti obrovský rotvailer. Očuchá Kasa a potom zamieri ku mne. Nikdy som sa psov nebála a tak k nemu natiahnem ruku.

„Opatrne. Nie je veľmi prítulný,“ chce ma varovať Kas.

Zasmejem sa a začnem psa škrabkať za uchom. Šťastne vrtí chvostom. Kas na mňa chvíľu šokovane pozerá.

„Poďme dnu. Prší.“ navrhne napokon.

Vo vnútri je príjemne teplo. Vyzujem si mokré topánky a opatrne našľapujem na drevených schodoch. Neviem prečo, ale mám z tohto domu nepríjemný pocit. Možno preto ako to tu vonia.

Kasova izba je typická izba pubertálneho chalana. Po zemi sú porozhadzované veci, na stene zopár plagátov a posteľ už niekoľko dní nebola postlaná. Ale je tu príjemne. Nie je tu ten zvláštny sladkastý pach, ktorý ma šteklí na jazyku. Cítiť tu len jeho. Má príjemnú vôňu, potom ako zmokol je to ešte výraznejšia.  Jeho živočíšny pach mi rozprúdi krv v žilách  a rozbúcha srdce. Nechápem to.

Hodí mi uterák. „Utri sa, si celá mokrá. Prechladneš.“

Suším si vlasy a on sa zatiaľ prehrabáva v zošitoch na poličke. Potom zo stola zhrnie veci a laptop položí na podlahu.

„No tak poď, čím skôr začneme, tým skôr končíme. Takže skade začať?“ otvorí zošit. Nechápavo pozerám na čísla v zošite. 

„No asi začneme od začiatku,“ povie z povzdychom keď si všimne môj výraz.

Nasledujúcu hodina sa snažím pochopiť záhady matematiky. Kas je na počudovanie trpezlivý učiteľ a aj keď ho moja nechápavosť rozčuľuje, zostáva pokojný. Trpezlivo mi vysvetľuje pre neho úplne jasné veci. Musím priznať, že hmla okolo toho celého sa aspoň kus zdvihla. Keď mi to vysvetlil ako najväčšiemu debilovi, pochopila som to. Celý čas stojí naklonený cezo mňa. Tá jeho neuveriteľná vôňa na neuveriteľne dráždi. Neviem, či si to uvedomoval, ale určite nie. Nerobil by to keby vedel čo to so mnou robí. V ústach sa mi zbiehajú sliny, srdce mi búcha, hlava sa mi točí. Cítim neodolateľnú túžbu vrhnúť sa naňho.

„Pre boha dievča ukľudni sa,“ hovorím si v duchu.

Potom sa konečne narovná.

„No myslím, že na dnes stačilo.“

„Aj ja.“ zdvihnem sa a zoberiem tašku. Keď idem dole schodmi počujem jeho kroky za sebou. Pri dverách sa k nemu otočím.

„Ďakujem za doučko.“

„Nie je zač. Dúfam, že sa ti to aspoň trochu vyjasnilo.“

„Trochu,“ usmejem sa. Úsmev mi neopätuje, ale ani sa netvári nepriateľsky. Zvrtnem sa. Cestu mi zahatá obrovská postava.

„Čo tu robí?“ ozve sa tá postava. Jej hlas znie naštvane. Už chcem odpovedať, keď si uvedomím, že otázka nepatrí mne.

„Doučoval som ju matiku.“ odpovie pokojne Kas. Pozrie sa na mňa. „Zajtra nemôžem, ale zase v štvrtok. Ok?“

„Dobre,“ šepnem a pozriem sa do nesúhlasnej tváre obrovského chlapa  predo mnou. Mračí sa. Keď sa mu pozriem do očí, vycerí zuby a zavrčí. Oči sa mu žltkasto lesknú.

„Zavrčí. On na mňa vrčal.“ šokovane na neho pozerám.

„Vypadni už.“ Kas do mňa mierne strčí. Pozriem na nich a rozbehnem sa. Voda z mlák mi strieka okolo nôh a som celá špinavá. Netrápi ma to.

Teraz som si už istá.
Sú ako ja.