Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

3. kapitola

Po prebdenej noci som unavená. Nedokážem sa sústrediť na výklad. Vždy po pár slovách akoby som vypla a vrátim sa až po chvíli. Ide mi to na nervy tak to nakoniec vzdám a prestanem počúvať.

Zvláštne, môj záhadný spolusediaci je na tom rovnako. Prestáva ma baviť v duchu ho volať spolusediaci. Pred hodinou som si chcela prečítať meno na jeho zošite, ale nanešťastie ho tam nemal vôbec napísané. Obrátim k nemu hlavu. Stretnú sa nám pohľady. V očiach už nemá nepriateľstvo, ale niečo ako záujem. Nie, skôr zvedavosť.

„Ako si sa vyspala?“ povie z miernym úsmevom. Je to len nepatrné nadvihnutie kútikov.

„Nespala som. Keď je spln nedokážem spať.“ poviem udivená z toho, že so mnou komunikuje.

„Áno, som na tom podobne.“

„Slečna Fassingerová prečo nepočúvate? Poďte k tabuli, pravdepodobne to všetko viete, keď nedávate pozor.“ preruší nás profesor

Zarazene na neho pozerám a spracúvam jeho pokyn .Potom mi konečne dôjde, čo odo mňa chce.

„Mám ísť k tabuli? Ja? Je normálny?“

Pozerá na mňa a zjavne čaká, že sa postavím. Urobím mu radosť. Vykročím smerom k mojej mučiarni. Pre toto nemám rada školu, odpovedanie pred celou triedou mi vždy robilo problémy. Vždy sa bojím, či poviem správnu odpoveď. A okrem toho matiku som nikdy nechápala. Toto bude smrť v sedle.

Zoberiem do ruky kriedu a čakám. Profesor mi nadiktuje príklad a ja hneď viem, že toto nevyriešim. Polovica slov zo zadania mi nič nehovorí. Bezradne stojím a snažím sa rozpamätať aspoň na niečo.

„Slečna, prečo neriešite príklad?“

„Lebo ho neviem vyriešiť ty debil,“ myslím si, ale radšej to nepoviem nahlas.

Prejde päť minút a nič sa nezmenilo. Profesor čaká a ja sa snažím neexistovať.

„Prosím vás, veď je to jednoduché.“ Začne niečo písať na tabuľu. Nechápavo na jeho výtvor pozerám.
“Pokračujte,“ povie.

Vtedy vo mne začne vrieť hnev.

„Nevidí, že to neviem? Nech ma posadí. Nech ma nechá na pokoji.“

Naštvane hodím kriedu na zem.

„Viete čo? Riešte si to sám.“ schytím tašku a zabuchnem sa sebou dvere.

Zavriem sa na záchode a z tašky vytiahnem škatuľku cigariet. Sľúbila som si, že v škole fajčiť nebudem, ale toto je krízová situácia. Nenásytne vdychujem do pľúc dym a počúvam príjemné praskanie cigarety. Pomaly sa upokojujem. S každým vyfúknutým šlukom ma opúšťa trochu hnevu. Keď špak hádžem do záchodovej misy som už úplne pokojná.

Uznávam, že som to prehnala. Moja reakcia bola neprimeraná.

Zastanem pred triedou a opriem sa o stenu. Čakám na zazvonenie. Po pár minútach sa konečne ozve plechové Cŕŕŕŕn a ja sledujem študentov vychádzajúcich z triedy. Vojdem.

Zamierim ku profesorovi a čakám kým si zhrnie veci na stole.

„Áno?“ povie po chvíli.

„Prišla som sa ospravedlniť.“ To slovo znie príšerne – ospravedlnenie. Nechutne sa prevaľuje na jazyku. „Viete ja som vždy mala problémy z matematikou a teraz som aj dva roky za vami. Ale aj tak bola moje reakcia neadekvátna.“ 

„Dobre zabudneme na to. Ale s tým, že ste pozadu treba dačo robiť.“

„Pokúsim sa.“

„Najlepšie by bolo, keby ste si našli niekoho na doučovanie,“ povie zamyslene.

„Nikoho tu nepoznám,“ pokrčím plecami.

Otočí sa a ja si až vtedy všimnem, že chalan s ktorým sedím je ešte stále tu.

„Pán Vlk? Nemohli by ste tuto spolužiačke trochu pomôcť z učivom.“

Vlk? Mierne šokovaná sa na neho pozriem.

„Ale samozrejme pán profesor,“ povie, ale uprie na mňa pohľad hovoriaci, že to je to posledné po čo túži.

„Výborne,“ usmeje sa profesor, „takže dohodnite si ostatné.“ Zvrtne sa odíde z triedy.

Zdvihnem oči.

„Takže kedy máš čas?“ spýtam sa opatrne.

Prebodne ma pohľadom plným hnevu. Po predchádzajúcom záujme nezostalo ani stopy.

„Mne je to jedno. Povedz ty.“

„Ja po škole pracujem. Končím až o deviatej.“

„Tak prídem tam a potom môžeme ísť k tebe.“

To sa mi nepáči. Neviem si ho predstaviť v mojom malom zaprášenom bytíku.

„Nemôžme ísť radšej k tebe?“ opatrne sa spýtam.

Prebodne ma pohľadom a ja mám pocit, že mi vidí až do žalúdka.

„Ako chceš. Zajtra sa po teba stavím v tej kaviarničke.“ prehodí si tašku cez plece a naposledy na mňa pozrie tými žltými očami. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Každý odkráčame iným smerom.

„S kade vie kde pracujem?“ pomyslím si zamyslene.