Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

2. kapitola

Zobudím sa na neidentifikovateľný buchot. Zmetene vyskočím z postele, chvíľu mi trvá kým sa zorientujem. Pozriem sa na mobil na nočnom stolíku. Je pol deviatej.

„Došľaka, zaspala som,“ nadávam v duchu a utekám do kúpeľne. Rýchlo si umyjem zuby a hodím na seba prvé, čo sa mi dostane do ruky. Vlasy si sťahujem do gumičky počas šprintu do školy. Zadychčaná otváram dvere učebne biológie.

Profesorka na mňa vrhne vyčítavý pohľad.

„Prepáčte. Zaspala som.“ dychčím.

„Sadnite si slečna...

„Selena Fassingerová.“

„Slečna Fassingerová,“ povie a ukáže na voľnú stoličku vedľa toho isté chlapca pri ktorom som sedela aj včera. Zase na mňa nepriateľsky pozerá. Tak toto ma už naozaj začne štvať. V živote som ho nevidela, tak nechápem čo má za problém. Zamračím sa na neho. Odvráti pohľad, ale aj tak si všimnem jeho oči. Majú takú istú farbu ako tie moje. Svetlučko hnedú, pri odraze slnečných lúčov skôr žltú. Zarazene si sadnem.

Snažím sa sledovať výklad, ale nedarí sa mi to. Cítim na sebe jeho pohľad. Zdvihnem hlavu a pozriem sa mu rovno do očí. Bože naozaj sú ako tie moje.

„Máš problém?“ spýtam sa.

„Áno,“ povie potichu.

„Naozaj, a aký?“ spýtam sa z predstieraným záujmom.

„Neviem čo tu robíš, ale toto je naše územie. Dávame ti čas do budúceho splnu a potom čakáme, že odídeš.“ hlas má tvrdý.

Nechápavo na neho pozerám. Musí si myslieť, že nie som normálna, lebo na mňa vycerí zuby v zvláštnom naštvanom úsmeve a odvráti sa. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale v ústach mal priveľa zubov. Zvyšok hodiny predstieram, že počúvam profesora. Ale z pohŕdavého výrazu chalana vedľa mňa vyčítam, že som ho neoklamala. Vie o mojom búšiacom srdci a nepochopiteľnom strachu nebadane sa rozlievajúcom v tele.

Po zazvonení rýchlo nahádžem knihy do tašky a chcem vypadnúť z triedy, ale do cesty sa mi postaví môj spolusediaci.

„Nezabudni Selena. Nechceme ti ublížiť, ale ak budeme musieť možno sa to stane. Odíď kým môžeš.“ zvrtne sa a pomaly sa stráca s v dave.

„Ja sa ťa nebojím. Nejdem nikam. Počuješ? Nikam.“ kričím za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom. Pochybujem, že som týmto niečo dosiahla, ale musela som sa aspoň naoko tváriť odvážne. Kvôli vlastnej sebaúcte. 

Počas obedňajšej prestávky si sadnem k prázdnemu stolu a prplem sa v jedle. Nevaria tu bohvie ako. 

Zrazu vojde ten divný chlapec. A spolu s ním ešte dvaja. Všetci sú si akýmsi vzdialeným spôsobom podobný. Pohybujú sa elegantne ako šelmy. A keď na mňa jeden z nich uprie svoje oči, všimnem si, ich žltkasté oči. Moje mali pred prvou premenou nebovomodrú farbu. Potom sa to zmenilo. Neviem prečo.

„Čo ak sú ako ja?“ uvažujem v duchu.

„Nebuď hlúpa. A aj keby boli, čo by si urobila? Prídeš  za nimi a spýtaš sa: nepremieňaš sa náhodou počas splnu na vlka?“ Nad absurditou tohto nápadu sa musím usmiať. Pravdepodobne by ma zavreli na psychiatriu.

Musím si ich prezerať, nevysvetliteľne priťahujú môj pohľad. Najmä chlapec z ktorým sedím. Má svetlo hnedé vlasy a svalnatý chrbát. Na tretiaka na strednej až príliš svalnatý.

Postavím sa a odídem z jedálne.

V práci som roztržitá, moje myšlienky sa neustále krútia okolo nastávajúcej noci. Keď konečne dorazím domou, začína sa stmievať. Školskú tašku hodím do kúta a šprintujem von z mesta. Zadychčaná zastanem keď som približne päť kilometrov za mesta. Mám dobrú výdrž, ale som len človek. Nevydržím behať veľmi dlho.

Mesiac sa začína šplhať po atramentovo čiernej oblohe. Hviezdy sú v porovnaní z jeho krásou len nepodarené škvrny farby začínajúceho maliara. Je nádherný. Zasnene ho chvíľu pozorujem.

Vyzlečiem sa. Veci poskladám na úhľadnú kôpku a nahá si sadnem na mäkkú trávu.. Je chladno, trasiem sa. Čakám.

Zrazu to príde. Bolesť mi vystrelí z chrbta a ja sa zo zastenaním pritlačím k zemi. Potom to prestane. Tá bolesť je neznesiteľná, ale už som si na ňu zvykla. Za tú nádheru, ktorú vidím, cítim a počujem ako vlk to stojí.

Rozhliadnem sa okolo seba. Všetko je iné. Farby rozoznávam v inom farebnom spektre ako človek. Moje vlčie oči vidia všetko v rôznych  odtieňoch žltej, fialovej a sivej. Hoci je šero dokážem rozoznať veveričku preskakujúcu na z konára na konár stromu vzdialeného pár kilometrov. A vône? Tie zaplavia môj mozog ako cunami. Zacítim zatuchnutý pach zeme, sviežu vôňu rastlín a ostrý pach zvierat.

Šťastne zavrtím huňatým chvostom a rozbehnem sa. Behať na štyroch je úplne iné ako na dvoch. Ako človeka ma beh po čase vyčerpal, ale ako vlk by som dokázala utekať týždne. Pomedzi stromy sa prediera mesiac až je vysoko na oblohe. Zastanem a nechám sa ním zhypnotizovať.

Bez toho aby som si to uvedomila sa mi z hrdla vyderie ťahavé vlčie zavytie. Niekde ďaleko sa ku mne pridá iný vlk samotár. Lesom sa ozýva náš spoločný ťahavý plač.

Vlčí plač.