Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

19. kapitola

Kasov brat je ako živé striebro. Kebyže sa tak nepodobajú pochybujem, že sú súrodenci. Kaster má v sebe niečo čo akoby ho zväzovalo, ale Nett, ten je živel. Hneď ráno všetkým ukázal, že upíry neupíry poslúchať tu budete aj tak mňa. Prinútil ísť Emmeta kúpiť mu jeho obľúbené cukríky lebo inak vraj nepôjde. Najprv sa ho pokúšali zobrať násilím, ale z vrieskajúcim deckom v aute by sme boli príliš nápadný a tak mu nakoniec vyhoveli. Kaster do tohto cirkusu vôbec nezasiahol. Hneď ako som ráno vstala som ho uvidela sedieť na gauči na tom istom mieste kde som ho nechala večer. Nett mu stále spal v lone.

Edward mi osvetlil jeho vnútorný boj z alfou a skonštatoval, že by sme ho nemali radšej vyrušovať. O hodinu sa už ženieme sa závratnou rýchlosťou po diaľnici. Celý čas sedím mierne v šoku na zadnom sedadle a rukami zvieram sedadlo. Rýchla jazda mi nikdy nerobila dobre, už od malička som sa jej bála, ale teraz mi neprišlo vhodné požiadať Carlislea o to aby spomalil. Nie po pohľade na Kasa. Sedel oddelený odo mňa živou bariérou - Nettom so zavretými očami a  rukami si zakrýval nos. Bol nehybný ako socha, alebo lepšie povedané ako upír.

Zrazu si zloží ruky z tváre a vykríkne.

„Je tu!“ nič viac nič menej.

Zaborím sa do sedadla ešte viac. Snažím sa upokojiť vyplašené srdce. Tie slová sa mi zaryjú hlboko do mozgu a rezonujú mi  v ušiach ako príšerná ozvena. Auto zrýchli, ale teraz sa už nebojím teraz chcem byť od Loriana čo najďalej. Mám príšerný strach. Trošku ma preberie až Kasov hlas.

„Prepáčte. Všetko som posral. Vždy všetko poserem.“ povie potichu a zavrie oči. Teraz vyzerá taký zraniteľný. Neviem si pomôcť, dodať mu vieru je jediné čo chcem urobiť, jediné na čom záleží a tak mu na líce položím ruku. Jeho pokožka ma na dlani páli.

„Neboj sa utečieme im.“  šepnem. Pozrie ma mňa akoby mi chcel tú jednoduchú vetu vyvrátiť, ale nakoniec si to rozmyslí.

Napätie v aute sa dá krájať. Ja využijem vlastnosť, ktorú som si vypestovala pri mojej pestúnskej rodine – prestanem vnímať. Vypnem obraz, zvuk, čuch, nič pre mňa ďalej neexistuje. Nehybne sedím dobrovoľne uväznená v svojej vlastnej hlave. Trošku desivé.

Vojdeme do mesta. Všimnem si, že Kas sa trošku uvoľní. Ale len trošku. Stále má na tvári napätý výraz. Vystúpime. Zaradím sa k skupinke upírov zo svojou skromnou batožinou, ktorú mi z môjho bytu priniesol v noci Emmet. Kas má na tvári výraz, ktorý ma núti ísť tesne za ním pre prípad, žeby omdlel. Podľa ustarostených pohľadov upírov viem, že nie som jediná ktorá má takýto názor na to ako sa tvári. Nastúpime do lietadla. Toto je môj prvý let, rozhliadam sa dookola, ale všetko je také isté ako vo filmoch. Letuška nám predvádza použitie záchrannej vesty a kyslíkovej masky pre prípad núdze. Dúfam, že to  nebudeme potrebovať. Ale pri mojom šťastí jeden nikdy nevie. Vzlietneme. Žalúdok mám až v krku.

„Kas, Kas, čo ti je?“ počujem ako Nett trasie svojím veľkým bratom. Vydesene sa nadýchnem a nakloním sa k nemu. Dýcha, uvedomím si ako prvé a odľahne mi.

Zatrasiem ním. Nič. Skúsim to znova. Zase nič.

„Carlisle, myslím, že Kas je v bezvedomí.“ poviem. Hlas sa mi našťastie netrasie. Carliste sa okamžite postaví a na človeka prirýchlo sa vtlačí medzi naše sedadlo a sedadlo pred nami. Nakloní sa k nemu, odmeria mu pulz  a položí mu svoju ruku pod nos.

„Čo to robíš?“

„Náš pach vám príde odporný, možno ho to preberie.“ zahundre. A naozaj Kas zhnusene pokrčí nos a odvráti hlavu.

„Smrdíš,“ zachrípnuto povie. Carlisle sa iba usmeje a do ruky mu vtlačí fľašku s vodou.

„Napi sa. Skús si pospať.“ odvráti sa a vráti na svoje sedadlo.

Kaster pije tak hltavo až mu zabehne. Rozčúlene mu vytrhnem fľašku z ruky.

„Ak sa chceš zadusiť tak s tým počkaj kým budeme na zemi.“

„Pre teba všetko,“ unavene zahundre s miernym úsmevom na perách a zavrie oči. Pohladí Netta po hlave.

„Som slobodný.“ povie po chvíli. Už som si myslela, že zaspal.
Nepoviem na to nič. Myslím, že  k tomuto nie je čo dodať.

„Selena teraz zodpovedám sám za seba. Som slobodný.“ Jeho hlas znie silnejšie. Na tvári má blažený výraz. Musím sa usmiať. Tá neuveriteľná žiarivá radosť žiariaca mi nedovolí zostať chladnou. Potom už naša konverzácia nepokračuje, všetci zaspia. Teda nie úplne všetci, upíry pravdaže nespia, ale Nett a Kas áno. Tým pádom sa nemám s kým rozprávať. Síce upírov nepovažujem za monštrá ani nič podobné a som im vďačná za našu záchranu, rozprávať sa  s nimi nechcem. Neviem si predstaviť rozhovor s niekým kto žije sto rokov, a to je tá lepšia alternatíva.

Po pár hodinách letu pristaneme na letisku v New Yorku. Prší. Môj prvý krok na americkej pôde je čvachtavý a vlhký. Nadýchnem sa. Do pľúc mi prúdi smradľavý veľkomestský vzduch.

„Takto vonia sloboda,“ povie mi s úškľabkom Kas. Šťuchnem ho do pleca, ale je do hravé šťastné šťuchnutie. Bláznivo sa rozosmejem a vykročím do svojho nového života. Zase...