Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

18. kapitola

Ráno sa napakujeme do aut a vyrazíme. Ja, Nett a Selena ideme v čiernom mesrcedese spolu z Esme a Carlisleom. Nett sedí medzi nami a bráni akémukoľvek fyzickému kontaktu. Som rád. Lorienova myseľ už útočí na moju príliš silno. Všetko moje sústredenie si vyžaduje duševný boj s ním. Áno, teraz tu už je boj. Už vie, že som utiekol a prestal sa ma snažiť privolať. Jeho myseľ nemilosrdne bodá do mojej vždy keď chvíľkové rozptýlenie naruší neviditeľnú bariéru do ktorej som sa zabalil.

Cítim na sebe znepokojené pohľady ostatných. ale nič nevravia. Neviem či ich varoval Edward alebo nie, ale som im vďačný. Teraz by stačilo málo a moja obrana by sa zrútila ako domček z karát. Uši si zaplním tichým pradením mercedesu, oči obostriem viečkami a nos zapchám rukou. Takto by sa nič nedozvedel ani keby som povolil. Ale stačí jediná nesprávna myšlienka a...

Vtedy ho pocítim. Je veľmi blízko. Až príliš.

„Je tu!“ vykríknem splašene. „Rýchlo. Pridajte.“ Vykašlem sa na obrany, nechám všetky rozdupať jeho nešetrnou mysľou. Trhne ma keď pocítim jeho duševný dotyk.

Rozhliadam sa okolo seba a snažím sa ho nájsť. Je niekde tu. Vtedy zbadám obrovského vlka bežiaceho medzi stromami. Je raz taký veľký ako ja a raz taký silný. Nedokázal by som ho poraziť ani zo svojou schopnosťou.

Carliste bez slova pridá.

„Ako je blízko?“ spýta sa Esme potichu.

„Je tam.“ ukážem za seba. Vidím Carlisleho nepokojné oči v spätnom zrkadle. Pohľady sa nám stretnú.

Sledujem ako Esme vytiahne mobil a niečo rýchlo drmolí. Dokážem zachytiť len niekoľko slov. Pred nami sa objavia aj zvyšné autá. Edwardve strieborné volvo, Alicine žlté ferari a Rosaliene červené BMW.

„Mali by sme šancu ho poraziť?“ spýta sa ma Carlisle.

„Nikdy nechodí sám. Boj neprichádza do úvahy.“ Až teraz sa odvážim pozrieť do tváre Nettovi a Selene. Obidvaja na mňa pozerajú zo strachom. Zovrie mi srdce.

„Za toto môžem ja. Ja som ich toto tohto celého zatiahol.“

„Prepáčte,“ šepnem. „Všetko som posral. Vždy všetko poserem.“ Zavriem oči aby som už nevidel ich oči. Aby som sa zbavil toho nepríjemného pocitu viny zvierajúceho mi vnútornosti.

Na líci pocítim Selinu ruku. Viem to podľa vône.

„Neboj sa utečieme im.“

Chcem zakrútiť záporne hlavou. Chcem jej povedať, že nie je nádej. Ale nedokážem to. Nádej je teraz jediné čo nám zostáva.

Všetky autá zrýchlia. Valíme sa po preplnených cestách ako blázni, počujeme nespokojné trúbenie vodičov, ale teraz to nikoho netrápi, teraz ide o život. Všetko vyzerá ako v nejakej šialenej videohre. Pritiahnem k sebe Netta aby som ho upokojil.

„Kas bojím sa,“ šepne mi do ucha.

„Pšš, to bude dobré. Sľubujem.“ upokojujúco ho hladím po chrbte.

Ani týmto šialeným útekom sa ich nezbavíme. Sú taký rýchli. Stále sa držia v tesnom závese za nami. Medzi stromami vidím ich ligotajúce sa oči. Chcú nás zastrašiť. Ani neviem koľkokrát som túto taktiku použil ja. Uštval som korisť až do úplného vyčerpania.

Blíži sa mesto. Ak sa nám podarí dostať tam sme zachránený. Neodvážili by sa zaútočiť pred ľuďmi. Utajenie je jediný dôvod prečo naše druhy ešte existujú.

Prvé domy sa blížia. Už je to len pár kilometrov. Snažím sa ignorovať Lorienovu myseľ v mojej hlave, ale nie je to až také jednoduché. Bodavá bolesť z jeho dotykov začína byť pomaly neznesiteľná. Nett sa v mojom objatí trhne.

„Prepáč,“ zamrmlem neprítomne a odtiahnem sa o neho. Bolesť hlavy mi celkom ochromila zmysli, strácam nad sebou kontrolu. Nadýchnem sa aby som sa upokojil. Nejasne si uvedomím prvé domy.

„Sme zachránený,“ pomyslím si. autá trochu spomalia, ale aj tak ideme príliš rýchlo. Upíry nehladia na pravidlá cestnej premávky. Uvidím letiskovú halu. Usmejem sa.

„Poď,“ potiahne ma za ruku Carlisle, keď konečne zastaneme. Nejako si neuvedomím, že by som mal vystúpiť. Trhne sa. Zase som sa nekontroloval. Vytackám sa z auta ako opitý, tá bolesť je hrozná.

„Nedotýkaj sa ma radšej, neviem sa sústrediť.“ zamrmlem a napne ma na vracanie. Našťastie sa mi podarí svoj žalúdok dostať pod kontrolu. Potácam sa za ostatnými ako v hmle.

Uvedomujem si, že vybavujeme bežné letiskové kontroly a to že nastupujeme do lietadla, ale nič viac. Moje zmysli sú odstavené.

Nejakým zázrakom nájdem sedadlo a sadnem si. Neviem či je to sedadlo moje a v podstate mi to je jedno.

Vtedy pocítim úder. Nie fyzický ale psychický. Lorien pochopil, že nás nedostane, ale mňa potrestá. Zradu nikdy neodpúšťal a nikdy ani odpúšťať nebude, radšej ma zabije. Zalapám po vzduchu, ale je to zbytočné. Prepadnem sa do tmy s vedomím, že sa možno už nikdy nepreberiem.