Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

17. kapitola

Kasov pohľad:

Nepokojne sa prechádzam. Dúfam, že všetko prebehne bez komplikácií, už len kvôli Nettovi. Ale niekde v kútiku srdca som sa trochu obávam aj o upírov ochotných riskovať svoj život kvôli vlkolakovi. Bože tak sa bojím, že sa niečo nepodarí.

Zaplaví ma vlna pokoja. Jasper zase využíva svoju schopnosť, ale teraz sa na neho vďačne pozriem. Toto som naozaj potreboval. Sledujem svoju chvejúcu sa ruku. Triaška v nej sa zhoršuje. Alfa svoje volanie neustále znásobuje a ja si už nie som istý či to vydržím aspoň dnes.

Je polnoc. Upíry vyrazili pred dvoma hodinami, už by tu mali byť. Ako na zavolanie sa otvoria dvere a vojdú dnu nadľudskou rýchlosťou. Môjho malého spiaceho bračeka nesie v rukách Carlisle. Bella a Esme sa okamžite vrhnú svojím partnerom okolo krku. Ja mám ale oči len pre Netta. Je úplne pokojný. Keby vedel čo s mu chystám urobiť. Jemne ho vezmem do náručia, tak aby sa neprebudil. Cítim na sebe Selenin pohľad.

„Ďakujem vám,“ poviem upírom okolo seba. Ich druh som nikdy nepovažoval za hodných úcty, ale teraz už viem, že som sa mýlil. Nezabili ma aj keď to bola najlepšia možnosť ako z tohto celého vycúvať, sú ochotný mi pomôcť odniesť z tohto príšerného sveta aj brata. Nikdy im to nezabudnem.

„My vieme,“ povie Edward a chlácholivo mi položí ruku na plece. Trochu sa trhnem, ale neodtiahnem sa. Musím sa im naučiť veriť.

Odnesiem Netta na bielu sedačku v obývačka a prikryjem ho. Upíry mi už nevenujú pozornosť, rozlezú sa po dome aby sa zbalili. Ostane so mnou jedine Selena a Jacob. Pravdepodobne preto aby ma strážil. Všimnem si ako na seba nedôverčivo pozerajú. Jemne pohladím Netta po vlasoch o točím sa k nim.

„Kas prečo mi Jasper povedal, že nie je ako mi?“ spýta sa ma Sel a pozerá pritom na Jacoba.

Vzdychnem si.

„Sel, my sme, či si to priznáme alebo nie, v pravom slova zmysle vlkolaci. Naše premeny sú spojené z mesiacom, ktorý ma na nás neuveriteľný vplyv. Ale on nemá v sebe silu mesiaca. Neviem prečo, naozaj to netuším. Páchne podobne ako my, ale nie rovnako. Premieňa sa, ale tiež to nie je rovnaké.“

„Edward niečo také tvrdil už predtým,“ povie zamyslene Jacob.

„O tom nepochybujem. Naše druhy sú rozdielne. Ale niekedy by som ťa rád videl v boji. Neviem si predstaviť tvoje možnosti.“

„Môžeme to skúsiť ak nebudeš využívať svoju schopnosť.“

Zamračím sa.

„Ľutujem, že som ju vtedy na teba použil. Bola to chyba.“

„Samozrejme.“

„Ako presne to funguje?“ spýta sa ma Selena.

Pozriem sa na Netta a snažím sa premyslieť si odpoveď.

„V podstate ťa môžem prinútiť cítiť, vidieť, počuť presne to čo som niekedy v živote cítil aj ja. Lorien ma často využíval ako zastrašovací prostriedok. Pravdaže až potom ako mi zabezpečil dosť bolestivých spomienok. Preto chcem odviesť aj Netta. Naše schopnosti môžu byť veľmi podobné. Nechcem aby skončil ako ja.“ Zatnem päsť aby som premohol triašku. Tentoraz nie kvôli Lorienovmu volaniu, ale kvôli zlosti prúdiacej mi v žilách. Selena s natiahne a obíjme ma. Nechám ju aj keď mi je to trochu nepríjemné keď sa na mňa ten zvláštny indiánsky chlapec pozerá. Vyzerá zamyslene.

„Tak čo chceš vedieť?“ vyšteknem na neho. Vidím, že sa chce ešte niečo pýtať.

„Ja len...to čo si mi urobil To si akože prežil aj ty?“

Neveselo sa usmejem.

„Áno. Nemôžem vytvárať ilúzie ktoré som nikdy neprežil.“

„Nečudujem sa, že si tak ochotne súhlasil s tým, že s tade odídeš.“ povie.

Neodpoviem. Nemám čo.

Selena sa postaví a za chvíľu sa vráti zo škatuľkou cigariet. Nepríjemný zlozvyk.

„Kam si môžem ísť zapáliť?“ spýta sa a pozerá pritom na Jacoba.

„Choď von nech tu s tým nesmradíš.“

„Sledujem ako vychádza z miestnosti. Zase ten jej úchvatný zadok. Rukou mi trhne.

„Sústreď sa,“ poviem si. Nemôžem si dovoliť Lorienovi podľahnúť, stavil som všetko na jedno číslo.

„Čo sa deje?“ spýta sa ma Jacob zo záujmom.

„Nič. Nesústredím sa.“ poviem prosto. Pochopí, že sa mi  o tom nechce hovoriť. Našťastie.

Vzduch sa rozvíri a zrazu má Jacob okolo krku Renesmee. Usmeje sa na ňu. V tvári má zrazu toľko lásky. Závidím mu. Odvrátim pohľad aby som sa nemusel na nich pozerať. Renesmee ma zaujala hneď od začiatku. Ešte nikdy som sa nestretol z dieťaťom človeka a upíra. Mala upíriu krásu a ich tvrdú kožu, ale tiež  bijúce srdce a potrebu spánku. Bolo to zvláštne, nikdy nepochopím Edwardove sebaovládanie.

Nett sa na sedačke zamrví a otvorí oči. Okamžite je na nohách. Chytím ho za ruku aby som mu zabránil urobiť nejakú hlúposť.

„Nett to som ja. Neboj sa.“ pozerá na mňa veľkými zelenými očami. Aj ja som mal také. Trochu sa uvoľní a ja si ho vtiahnem do náručia.

„Kde sme?“

„U priateľov. Pôjdeme na výlet. Mal by si si ešte pospať.“ Jemne sa ho snažím zase uložiť.

„Nechcem spať.“ Pozrie sa okolo seba a všimne si Renesmee. Oči sa mu rozšíria. Nie je to prvý krát čo vidí upíra.

„Kas čo...?“ spýta sa.

„Pšš, neboj sa. Oni nám nič neurobia.“

„Ale veď to sú upíry.“

„Toto sú dobrý upíry. Nepijú ľudskú krv.“ chlácholivo ho hladím po hlave. Renesmee sa postaví a príde k nám. Vystrie ruku a Nett sa trochu prikrčí. Bez slova sa mu dotkne líca. Chlapec sebou trochu trhne, ale neodtiahne sa. Nebojím sa, už predtým som videl ako takto komunikovala s ostatnými.

„Dobre.“ povie Nett. Ona sa usmeje a zase sa uvelebí v Jacobovom náručí.

„Mal by si ešte pospať,“ poviem mu znova. Nechá sa mnou znova vtlačiť do postele, ale pritiahne si na k sebe.

„Kas a čo mama?“ spýta sa ma otázku ktorej som sa desil najviac.

„Príde za nami,“ poviem po miernom zaváhaní. Myslím, že teraz je táto lož lepšia ako pravda. Je lepšie mu povedať toto ako to že našich rodičov už pravdepodobne nikdy neuvidí. Z dôverou sa na mňa usmeje. Toto bolo ešte horšie ako keby začal vyvádzať. Odvrátim pohľad. Moje nepokojné oči sa stretnú z čokoládovo hnedými očami Renesmee. V jej očiach je smútok.