Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

14. kapitola

Nejasne si začnem uvedomovať okolie. Zacítim jemný dotyk prikrývky, mäkkosť vankúša a vôňu takú sladkú až štípe v nose. Otvorím oči a zmetene ich znova zavriem pri oslepujúcom svetle. Z niekade zdola počujem hlasy. Znejú rozčúlene. Medzi neznámymi zamatovo hladkými hlasmi rozoznám aj Kasov hlboký bas. Zachvejem sa.

Vybavia sa mi posledné dni. Spomeniem si na prepad Vlkov, na bolesť,  na Kasov hlas odprevádzajúci ma do bezvedomia. Trhane sa nadýchnem. Hlasy podo mnou stíchnu. Spomeniem si na Kasovu tvár nad sebou ako mi šepká aby som sa premenila. A zase na bolesť.

Dvere sa otvoria a ku mne pribehne Kas. Roztiahne ruky akoby ma chcel objať. Znova cítim bolesť a počujem jeho hlas, ktorý ju vždy sprevádzal.

„Nedotýkaj sa ma,“ zasyčím a posadím sa na posteli.

„Sel, čo..?“ na tvári má zmetený výraz, znova ma chce objať.

Vystrčím ruku pred seba v obrannom geste aby som mu zabránila sa ku mne priblížiť..

„Nechytaj ma,“ zopakujem. Pri predstave jeho dotyku sa mi trochu zdvihne žalúdok.

Zrazu sa v miestnosti objaví ešte niekto. Chlapec z medovo zlatými vlasmi chytí Kasa za rameno a niečo mu šepne tak potichu, že to nemôžem počuť ani ja. Kas sa na neho neveriaco otočí a nesúhlasne zakrúti hlavou.
“Ver mi,“ povie ten chlapec. Kas sa na neho opäť pozrie a a váhavo prikývne.
“Ak sa jej niečo stane tak...“ nechá hrozbu visieť vo vzduchu.

„Neboj sa,“ povie chlapec a jemne ho vystrčí z izby. Potom niečo potichu povie a v miestnosti sa objaví krásna žena z gaštanovo hnedými vlasmi. Pozrie sa na mňa a usmeje. Pristúpia ku mne obaja. Držia sa pritom za ruky.

Vtedy mi do nozdier udrie konečne ich pach. Nejakým zvláštnym prúdením vzduchu sa ku mne zatiaľ nedostal. Odporný sladkastý pach. Cítila som ho iba raz v živote – jediný raz keď som bola u Kasa doma. Z jeho rozprávania viem, ktorý tvor takto vonia, hoci som ho nikdy nevidela ani necítila.

„Upíry!“ poviem nahlas. Vyskočím z postele a skrčím sa v rohu miestnosti. „Čo chcete? Nechajte ma na pokoji. Nikdy som vášmu druhu nič neurobila.“ vrieskam nepríčetne.

„Neboj sa. Nechceme ti ublížiť.“ povie ten chalan a urobí tri kroky ku mne.

„Nechajte ma. Kas ty bastard, načo si ma sem doviedol. Ak si ma chcel zabiť mohol si to urobiť už v lese.“ vrieskam. Viem, že ma počuje. Pritlačím sa k stne tak silno, až sa mi jej hrboľatý povrch zaryje bolestivo do chrbta.

Vo dverách sa objaví ďalší upír a ja sa úplne nepochopiteľne upokojím. Za chrbtom mu vidím Kasa.

„Sadni si. Ešte nie si celkom v poriadku, môžeš si ublížiť.“ povie jemne hnedovlasá upírka.

Sadnem si. Ničomu nerozumiem.

„Správali sme sa dosť nezdvorilo, ja sa volám Edward a toto je moja manželka Bella.“ ukáže ženu, ktorú drží za ruku upír s medovo zlatými vlasmi.

„Upíri sa ženia?“ preletí mi hlavou úplne nesúvisle z témou rozhovoru.

„Áno, ženíme. Teda my.“ povie Edward.

„Čo...?“ nerozumiem ako dokázal vedieť na čo myslím.

„Sel niektorý upíry a vlci majú povedzme zvláštne schopnosti.“ rukami naznačil úvodzovky Kas. Medzitým sa natlačil do miestnosti, ale bol dosť ďaleko odo mňa tak som si nad tým veľmi nelámala hlavu.

„Aké zvláštne schopnosti?“

„No ja dokážem čítať myšlienky, Bella je akýsi druh štítu, Jasper,“ ukáže Edward na upíra pri dverách dokáže manipulovať z emóciami a Alice vidí budúcnosť.“

„Čože? Čítať myšlienky?“ poviem nahlas. „Počuješ čo si myslím?“ dodám už v duchu.

Na tvári sa mu roztiahne úsmev.

„Áno počujem to akoby si to povedala nahlas.“

Šokovane na neho pozerám.

„Tak toto nie je dobré,“ myslím si.

„Neboj sa tvoje tajomstvá sú u mňa v bezpečí,“ povie teraz už vážne.

Zavrtím hlavou aby som prestala myslieť na čokoľvek kompromitujúce a zameriam sa plne na situáciu v izbe.

„Takže teraz si ma dáte na večeru?“ spýtam sa naoko pokojne.

V izbe sa rozľahne smiech. Iba Kas sa na mňa pozrie vážne.

„Selena popravde oni sa živia krvou zvierat a nie ľudí. Vidíš ich oči? Upíry ich majú väčšinou červené.“

Viem, že hovorí pravdu. Vždy viem keď mi niekto klame.

„Nechápem prečo si ma priviedol sem.“

„Nepriviedol som ťa?“ povie urazene. „V lese na nás narazili a zaútočil som. Jasper ma trošku prisilno trafil päsťou a prebral som sa až tu. Nikdy by som ťa nepriviedol do domu plného upírov, aj keď sa neživia ľuďmi. Aj tak je to riziko.“ pozeral sa mi do očí až s prehnanou vrúcnosťou.

Zaplaví ma hrozný odpor k tomuto falošnému chlapcovi.

„Kaster prosím ťa odíď z tadeto.“ poviem sama prekvapená z toho, že sa mi netrasie hlas.

„Sel, nerozumiem...“

„Odíď. Najprv ma spolu zo svojimi kamošmi dokopeš v lese a teraz mi vykladáš niečo o tom, že by si mi nikdy neublížil? Naozaj si až taký pokrytec?“

„Ty si myslíš že ja... les?“

„A nie? Počula som ťa tam.“.

Bez slova sa zvrtne a odkráča z miestnosti. Začujem ako sa  niečo ťažké odrazí od steny a tresnutie dvermi.

„Tak a teraz by sme si niektoré veci asi mali vysvetliť.“ obrátim sa na upírov.