Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

13. kapitola

Kasov pohľad:

Otvorím oči. Zbadám biely strop a pod sebou zacítim mäkkú posteľ. Zrazu sa mi do zorného poľa dostane krásna upírka. Usmeje sa a svetlo hnedé oči jej zažiaria. Počkať! Upíry majú predsa červené oči!

„Tvoje oči...“ poviem zachrípnuto. Pokúsim sa posadiť, ale jej studená ruka ma nekompromisne zatlačí naspäť na posteľ.

„Ešte nie si v poriadku. Vydrž.“ povie a sadne si na posteľ vedľa mňa. Trochu sa odtiahnem, predsa len je to upírka. Inštinkty nepustia.

„Nemusíš sa báť, nemienime ti ublížiť. Vieš, Jasper sa dal trochu uniesť, ale neboj sa za pár hodín budeš ako rybička. Inak volám sa Alice.“ usmeje sa.

„Ale tvoje oči...“ stále tomu nerozumiem. Je to upírka tým som si istý , cítim jej sladkastý pach, ale tie oči mi na nej nesedia.

„Vieš my sa živíme zvieratami, preto tá farba.“ ukáže si vymanikúrovaným prstom na oči.

Neveriaco na ňu pozriem. Tak toto je naozaj divné, kde som sa to do pekla ocitol.

Zrazu začujem zastenanie.

„Selena!“ vykríknem a vyskočím. Ani Alicina pohotová reakcia mi v tom nedokáže zabrániť. Zbehne po schodoch za jej pachom. Uvidím ju. Skláňa sa nad ňou upír s blond vlasmi, myslím, že to je ten čo sa ma predtým snažil upokojiť. Pribehnem k nej a nešetrne ho odstrčím. Upíry sú silný, ale ja tiež.

Rany má ošetrené, ale aj tak sa ešte nezačali hojiť. Stále cítim pach neustále vytekajúcej krvi, väčšina obväzov je už presiaknutá. Zrazu v krku cítim hrču, je to vážnejšie ako som si myslel. Strach sa mi pomaly rozlieva do žíl.

„Do šľaka,“ nadávam nahlas a opatrne prezerám jej rany. „Zabijem ich, zabijem. Vlčica to ti prisahám.“ snažím sa zamaskovať úzkosť za vyhrážky.

Na pleci pocítim ruku. Trhnem sa.

„Prepáč nechcel som ťa vydesiť. Prečo sa tie rany nehoja? Neviem nijako zastaviť krvácanie, ak to takto pôjde ďalej za pár hodím zomrie na vykrvácanie. Už som jej musel robiť transfúziu.“

Pozriem sa naňho a zase začnem nadávať.

„Zabijem ich, pomaly ich roztrhám na kusy. Debili, idioti, hlupáci. Musíme ju prebrať.“ poviem rozhodne upírovi. Viem, je trochu zvláštne spolčovať sa z upírom, ale momentálne nemám na výber. Teraz je najpodstatnejšie zachrániť Selenu. Aj keby som sa mal spojiť rovno z diablom.

„To nepôjde, má bolesti.“ pokrúti blonďavou hlavou upír.

„Nie, musí to ísť. Ak sa nepremení tak zomrie. Naše sliny bránia hojeniu rán, ale ako Vlk by sa si s tým dokázala poradiť.“ naliehavo hovorím. Uvedomím si podtón hystérie vo svojom hlase.

„Carlisle nemyslím, že to je najlepší nápad,“ povie upír z medovo zlatými vlasmi. Opiera sa o stenu z rukami skríženými na prsiach. Vedľa neho stojí tá pekná upírka. Nenávistne na neho pozriem.

„Necháte ju zomrieť? Do šľaka veď ste premohli svoju prirodzenosť a neživíte sa krvou ľudí a teraz odmietate prebrať niekoho z bezvedomia pre trochu bolesti?“ zameriam sa na toho blondiaka- Carlisleho. On je tu vodca, viem to podľa toho ako na neho ostatný pozerajú, jeho slovo má najväčšiu váhu.

Pozrie na mňa tými najláskavejšími očami aké som kedy videl. Nečakal som, že ich uvidím práve v tvári upíra. Vzdychne.

„Dobre, môžem to urobiť, ale bude mať veľké bolesti. Jej zranenie sú vážne.“

Prikývnem a sledujem ako do striekačky naberie niečo z fľaštičky a potom jej obsah striekne do Seleninej žily. Mám strach.

Čo ak sa mi to nepodarí? Čo ak sa Sel nepremení? Čo potom...? Zatrepem hlavou aby som sa zbavil tejto myšlienky.

Pristúpim k nej a všimnem si takmer nepatrné zatrepanie viečok. Skloním sa bližšie. Jej jemná vôňa mi prenikne do nozdier a rozbúcha srdce. Viem, že teraz urobím všetko preto aby som ju zachránil. Viem, že ju milujem.

„Sel? Počuješ ma?“ hovorím potichu. Cítim na sebe pohľady všetkých troch upírov. Otvorí oči, ale pohľad má zahmlený. Zažmurká.

„Sel?“ opakujem. Mierne prikývne a tvár jej skriví bolestivý kŕč. Zastene.

„Bolí...“

„Ja viem Sel,“ hlas sa mi mierne trasie. „Viem, ale teraz ma počúvaj. Musíš sa  premeniť. Počuješ? Ja viem, že to dokážeš. Musíš to urobiť, inak zomrieš. Spomínaš si na tú baktériu, ktorú máme v slinách? Vidím, že si spomínaš. Ak sa nepremeníš tak...“ hovorím naliehavo. Chytím ju za rozpálenú ruku.

Zavrie oči.

„Pomôž mi,“ povie po chvíli. Vydýchnem. Až teraz si uvedomím, že som zadržiaval dych.

„Osloboď sa od bolesti. Ja viem, že je teraz všade, ale skús sa sústrediť iba na Vlka. Nadýchni sa, presne tak, a teraz vydýchni. Pokús sa upokojiť. Spomeň si na to miesto. Spomeň si na včerajšiu premenu. Vtedy si to miesto určite našla. Teraz tam stačí už len ísť, vypusti vlka, nech nie je zavretý.“ môj tichý hlas nechám plynúť. Cítim ako sa pomaly upokojuje, jej ruka v mojej dlani sa uvoľní. Viečka pevne stisne a vtedy ho konečne nájde. Z úst sa jej vyderie skoro až zvierací výkrik. Ustúpim a prikrčím sa pri bolesti, ktorú počujem v jej hlase. Zrazu už na posteli neleží dievča, ale čierny vlk. Pozrie na mňa ublíženými očami a zakňučí.

V jednom jedinom skoku sa premením a som pri nej. Vyskočím na posteľ a ignorujem upíra, ktorý jej prezerá rany. Zaskučím na ospravedlnenie, hoci viem, že tá bolesť, ktorú musela podstúpiť sa nedá odpustiť. Obliznem jej horúci ňufák a čakám kým jej Carlisle obviaže rany. Potom sa schúlim k nej. Oviniem svoje veľké telo okolo jej malého. Ešte raz jej obliznem ňufák a potom už len sledujem ako trhane dýcha. Nejasne si uvedomím, že upíry sa vytratili  z miestnosti.