Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

11. kapitola

Zobudím sa až keď je slnko vysoko. Otvorím oči a musím ich hneď zase zavrieť, svetlo ma oslepí. Prevalím sa na bok a tvár zaborím do vankúša aby som sa vyhla tým nechutným lúčom. Po chvíli si moje oči zvyknú na to, že sú otvorené a všimnem si biely papier na nočnom stolíku. Natiahnem poň ruku a prečítam si slová napísané na ňom: Dobré ráno Vlčica. Ak by si niečo potrebovala tak mi zavolaj. Musím sa usmiať pri tom ako ma oslovil - vlčica. Páči sa mi to. Priložím si papier ku tvári, ešte stále je z neho cítiť Kasovu príjemnú vôňu. Usmejem sa a postavím.

Víkend mi prebehne pomerne rýchlo. Väčšinu času strávim učením sa a nič nerobením. V pondelok sa mi do školy naozaj nechce ísť. Keby som nechcela vidieť Kasa pravdepodobne by som sa uliala. Ale pomyslenie na jeho tvár ma prinúti vyhrabať sa spod periny a ísť si umyť zuby.

V škole si odsedím prvých pár hodín a teším sa na matiku. Teším sa na Kasa. Hoci sa za svoj výbuch v piatok hanbím, Kas nevyzeral žeby ma zaň odsudzoval, to ma núti ho mať rada. Po svete chodí málo chápavých ľudí.

Zazvoní a jeho nikde. Prvých desať minút dúfam, že sa niekde zabudol a ešte sa sem dorúti, ale moje nádeje zostanú nesplnené. Celú hodinu netrpezlivo poklepkávam nohou pod lavicou.. Po zazvonení doslova vybehnem z učebne a ponáhľam sa na obed. Rozhliadnem sa po miestnosti. Nikde nie je.

„Tak kde do pekla je?“  pýtam sa v duchu. Zoberiem si obed, zase je to neidentifikovateľná masa, a idem si sadnúť. Za chvíľu sa objavia aj Alex a Dávid. Ani na mňa nepozrú a idú si sadnúť čo najďalej odo mňa. Zarazí ma to.

Rýchlo dojem a idem k nim.

„Ahoj“ pozdravím. Dávid kývne hlavou, ale Alex ma ignoruje. „Neviete kde je Kas?“ spýtam sa.
Alex zdvihne hlavu. Ruka mu vystrelí a jeho prsty mi oblapia predlaktie. Ten pohyb som ani nestihla zaregistrovať. Jeho dotyk je surový a bolestivý, prinúti ma sadnúť.

„Takže ty chceš vedieť kde je Kas? Tak ja ti to poviem. Leží doma celý polámaným a má  sa naozaj veľmi zle. A to všetko kvôli tebe.“

„Čože? Čo sa mu stalo?“

„Alfa mu ručne stručne vysvetlil, že so samotármi sa nemá spolčovať a že sa má od teba držať čo najďalej.“

„Čože? Pre boha, pre boha.“ začnem hysterčiť.

„Sel upokoj sa. Zajtra už bude v poriadku. Veď vieš ako sa naše zranenia rýchlo liečia.“

Neviem, ale nedám na sebe poznať.

„Prečo ju upokojuješ? Veď za to môže ona. Selena mala by si odísť. Pre svoje vlastné dobro, lebo možno aj ty skončíš podobne ako Kas.“ nazúrene sa postaví a konečne mi pustí ruku. Zostanú mi tam červené odtlačky jeho prstov. Dávid sa na mňa smutne pozrie.

„Sel naozaj by si mala o tom odchode porozmýšľať. Nerád by som ti ublížil, ale možno nebudem mať na výber.“ zatrasie hlavou a zvrtne sa. Šokovane za nimi pozerám. Tak toto som naozaj nečakala.

Chudák Kas. A to všetko len kvôli mne. Hodím si na chrbát tašku a odídem zo školy. Ešte som ani poriadne nevídem zo školského areálu a už si zapaľujem cigaretu. Namierim si to rovno do prvého baru. Objednám si kofolu a nenásytne fajčím. Takto strávim približne hodinu. Potom idem rovno do práce. Bez nálady obsluhujem zákazníkov a po záverečnej sa ponáhľam domou. Rozrušene si všimnem vychádzajúci mesiac. Úplne som zabudla, že je dnes spln. Trošku mi to zdvihne nanič náladu.

V lese som za hodinku. Zase sa pokojne vyzlečiem a čakám na premenu. Som rozhodnutá tento krát prísť na to kde sa vlastne skrýva môj Vlk.

Hneď ako pocítim bolesť v chrbte si uvedomím malé miestečko v sebe o ktorom som doteraz nevedela. Padnem na všetky štyri, ale veľmi si to neuvedomím, som príliš rozrušená  svojím objavom. Keď sa moje telo konečne zbaví triašky rozbehnem sa. Bežím z vetrom opreteky, šťastná zo svojho objavu aj z prostého behu.

Zrazu začujem vytie patriace viacerým vlkom. Prejde mnou mrazenie. Toto nie je dobré, to viem hneď.

Snažím sa dostať od nich ďalej, ale hneď viem, že to nie je možné. Sú všade naokolo. Obkľúčili ma  a kruh okolo neustále zmenšujú. Zastanem, viem, že nemá význam ďalej utekať. Spoza stromov sa začnú vynárať postavy, vlci. Sú obrovský. Moja veľkosť je oproti nim úbohá, som len o niečo málo väčšia ako obyčajný vlk. Ale oni sú obrovský, ich tlapy sú väčšie ako tlapy medveďa. 

Utvoria okolo mňa kruh v priemere dvoch metrov. Začnem vrčať. Vtedy sa niektorý z nich začnú premieňať. keby som nebola v takej chúlostivej situácií ich nahé telá by ma dostali do rozpakov. Teraz je to to posledné čo trápi.

„Selena, ahoj dievča. Čo by si tak povedala na to, že by si sa premenila?“ povie Alex. keď sa premení aj on. 

Nenávistne na neho zavrčím. Sviniar jeden.

„Takže asi to nepôjde po dobrom. Som rád.“

Vtedy sa odrazil a skočil na mňa. Keď som ho na sebe pocítila bol už vlk. Zaryl svoje zuby do môjho stehna a ja som zaskučala. Tá bolesť bola hrozná, ale to som nevedela čo ma ešte čaká. Zrazu sa zdalo, že všetci sú tu na to aby mi ublížili. Tý ktorý boli v ľudskej podobe do mňa búšili, tý ktorý boli vlci ma chceli roztrhať na kusy. Predtým ako som upadla do bezvedomia som začula Kasov tichý hlas.