Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

10. kapitola

Kasov pohľad:

Sledujem Selenu na parkete. To, ako sa vlní v bokoch je naozaj nádherné. Má dokonalý zadok, pevný, malý a akoby povedal Alex – presne do ruky. Odnesiem objednávku ku stolu a neodolám. Zozadu k nej prídem  a chytím ju za boky. Nebráni sa, pravdepodobne vie, že som to ja. Automaticky sa mi prispôsobí. Počujem je zrýchlení tep. Usmejem sa.

Skloním sa k jej krku a odhrniem jej vlasy. Ovoniam ju. Má zvláštnu korenistú vôňu, neviem ju k ničomu prirovnať. Možno škorica, ale nie je to stopercentné. Je tam ešte nejaká prímes, ktorú neviem identifikovať. Počujem ako sa jej z hrdla vyderie vzdych. Zachveje sa mi pod rukami. Vtedy neodolám obrátim si ju  k sebe a skloním sa. Jej pery sú také lákavé. Zabudnem na to, že je to nesprávne, zabudnem na to, že je to neprijateľné. Je mi to jedno. Ale ona ma zarazí. Keď som od nej len pár centimetrov odtiahne sa. Odtlačí ma rukami.

„Prepáč...ja,“ šepne potichu. Hlas sa jej trasie. Zvrtne sa a vybehne z klubu. Šokovane za ňou hľadím.
“Čo som urobil?“ nechápem.

Rýchlo za ňou vybehnem. Vo vzduchu je stále cítiť jej vôňu. Idem po jej stope. Uvidím ju čupieť pri stene a kolísať sa dopredu a dozadu. Tento obraz si zapamätám navždy. Čupnem si oproti nej.

„Sel ... ja prepáč. Nechcel som.“ poviem potichu. Natiahnem ruku a zovriem jej malú dlaň. Vydesene si ju vytrhne. Pozrie na mňa veľkými vystrašenými očami a schúli sa ešte viac.

„Sel, prosím nerob mi to.“ poviem znova. Tento krát sa jej už nedotknem. Len si čupnem oproti nej a cítim hroznú bolesť.

„Prečo si to urobil. Hlupák. Debil. Vidíš ju? Za to môžeš ty!“ nadávam si v duchu.

Selena sa pomaly upokojuje. Vzlyky sa vytrácajú. Zdvihne hlavu.

„Nechcela som ťa vydesiť,“ povie hlasom zachrípnutým od plaču.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať,“ poviem a podám jej ruku. S miernym zaváhaním ju prijme. Pomôžem jej postaviť sa na neisté nohy.

„Odprevadím ťa,“ poviem nekompromisne. Nenamieta. Nechá sa mnou chytiť pod pazuchu a viesť. Za pár minút sme pri jej bytovke.

„Nemám s tebou ostať?“ spýtam sa. Zaváha.

„Ak chceš tak môžeš. Ale nič nečakaj.“ premeria si ma pohľadom. Stále ju podopieram. Myslím, že keby som ju pustil tak sa zrúti na chodník.

„Neboj sa,“ poviem mierne.

Na schodoch ju musím zdvihnúť do náručia, inak by skončila na zemi. Nebráni sa. Z vrecka je vylovím kľúče a odomknem. Celý čas ju držím v náručí. Položím ju na posteľ. Je mierne mimo. Vyzujem jej topánky a prikryjem ju. Obráti sa na bok  pozrie na mňa. Natiahne ku mne ruku.

„Kas prosím nechoď teraz preč.“

„Neboj sa budem tu,“ šepnem je do ucha. Zabolí ma zvuk jej tichého hlasu. Neviem prečo takto zareagovala, ale ak jej niekto ublížil, tak ho zabijem. To viem hneď.

Sledujem ako zaspí. Jej trhaný dych nahradia vyrovnané hlboké nádychy. Je taká krásna. Vlasy má rozprestreté okolo seba ako závoj. Natiahnem ruku a pohladím ju po bielom líci. Má hebkú pokožku.

Sám seba nechápem. Neviem prečo som bol ochotný sedieť pri nej celú noc. Neviem prečo som striehol na každé nepatrné zatrepanie viečok. Neviem prečo som sa do nej zamiloval. Teraz som si už bol načistom. Dráždila ma od prvého dňa, ale odolával som. Ale teraz...

Keď sa na oblohe objavia prvé slnečné lúče potichu sa zdvihnem. Nájdem  papierik a napíšem jej jednoduchý odkaz: Dobré ráno Vlčica. Ak by si niečo potrebovala tak mi zavolaj. Číslo som napísal na druhú stranu a papierik jej položil na nočný stolík. Nehlučne sa vytratím von. Čerstvý ranný vzduch ma preberie. Rozbehnem sa. Keď vojdem do lesa premením sa priamo počas behu. Netrápi ma oblečenie, ktoré sa pri tom rozletí na všetky strany. Teraz chcem len utekať.

Domou prídem až za hodinu. Zadychčaný sa zakrádam cez záhradku, ktorá je zozadu spojená z lesom. Tak sa môžem nepozorovane dostať domou, pravdaže ak ma neuvidia zvedavé susedky.

Zaškriabem na dvere. Nechcem sa premieňať priamo tu, je to nebezpečné. Aj keď sa na psa veľmi nepodobám, stále je to lepšia výhovorka ako keby som sa premenil priamo tu a niekto ma videl. Otvorí otec, to nie je dobré znamenie. Zamračí sa a pustí ma dnu. V kuchyni vidím mamu. Rozhliadnem sa po miestnosti. Na gauči sú nejaké staré tepláky, premením sa a navlečiem sa do nich.

„Poď sem,“ počujem mamin tichý naštvaný hlas z kuchyne. Otec jej stojí za chrbtom a drží ju za plece.

„Áno?“ snažím sa prestierať nezáujem.

„Kde si bol?“ vyštekne na mňa mama.

„Von,“ poviem navonok pokojne.

„Von? Robíš si zo mňa srandu? Nevieš si predstaviť ako som sa bála. Si už dospelý, ja viem, ale mal si mi zavolať, že neprídeš domou. Už som si myslela, že ťa niekto z nich chytil a....“

„Mama robíš si zbytočné starosti, viem sa o seba postarať.“

„Naozaj?“ pozrie na mňa otec. „Ale nesplnil si najjednoduchší príkaz. Mal si Selenu strážiť a nie s ňou spať.“

„Spať?  Nič som s ňou nemal.“ poviem naštvane.

„Tak prečo si ňou prepáchnutý?“ vrieska otec. „Zo samotármi sa nesmieme spolčovať. Sú nebezpečný, keďže nemajú alfu. Nikto ich nedokáže zastaviť. A ty vieš, že svoju krv nemiešame len tak z hocikým. Máš už vybratú partnerku.“

„A nezdá sa ti to smiešne? V dvadsiatom prvom storočí mi niekto vyberá ženu.“

„Je to pre dobro druhu.“ otec je už naozaj naštvaný. Z úst mu prskajú sliny.

„Upokoj sa,“ mama mu chlácholivo položí ruku na plece, potom sa pozrie na mňa. „Choď sa osprchovať. Potom pôjdeme za Alfou.“

Bez slova zvrtnem a stratím sa v kúpeľni. Dvere za sebou zavriem príliš nahlas.