Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

1. kapitola

Nerozhodne postávam pred budovou školy. Sledujem vysmiate tváre okolo seba a prvýkrát uvažujem o tom či bol dobrý nápad odísť od svojich pestúnov. Hneď po dovŕšení osemnástky som si zbalila všetky svoje veci a presťahovala sa do prvého mesta kde ma boli ochotný prijať na školu.

Ale teraz keď tu stojím sama s ošúchaným ruksakom na pleci najradšej by som ušla. Neznášam školu. Vždy to pre mňa bolo utrpenie sedieť v lavici a počúvať výklad profesora.

Zhlboka sa nadýchnem a urobím prvý krok smerom k jame levovej. Všimnem si zvedavé pohľady a tak skloním hlavu. Neznášam, keď na mňa ľudia čumia. Aj keď musím pripustiť, že som pre nich určite zaujímavá. Vysoká, tmavovlasá s tmavou pokožkou a žiariacimi svetlohnedými až žltými očami na seba často pútam pozornosť.

Nasmerujem si to rovno do riaditeľovej pracovne. Otvorím dvere a zastanem pred stolom sekretárky. Tá ďalej ťuká do počítača akoby som tu ani nebola. Netrpezlivo si  odkašlem naivne dúfajúc, že tým možno upútam na seba jej pozornosť.  Nič. Cítim ako sa mi v žilách rozlieva adrenalín.

„Ukľudni sa,“ hovorím si v duchu. „Tá ti za výbuch nestojí.“ Zovriem ruku do päste. Mám menšie problémy z ovládaním.

„Pani, prosím vás mohli by ste mi venovať trochu zo svojho vzácneho času?“ precedím cez zuby a opriem sa rukami o jej stôl.

Nesúhlasne na mňa pozrie ponad rám okuliarov, ale aspoň konečne prestane ťukať do klávesnice.

„Ako vám môžem pomôcť?“ povie.

„Volám Selena Fassingerová. Pred pár dňami ste ma priali na túto školu.“

„Aha,“ konečne som sa dočkala aspoň nepatrného záujmu.“ Áno, tu to mám. Riaditeľ vás očakával už včera.“

„Viem, ale včera som musela pracovať.“ Aká veľká lož. Zbabelo som strávila skoro celý deň v posteli.

„Počkajte tu,“ zdvihne svoje objemné telo a zaklope na riaditeľove dvere. Z vnútra sa ozve mužský hlas. Hovoria potichu ale moje vlčie uši dokážu zachytiť každé slovo.

„No choď,“ povie sekretárka, keď sa vráti.

Zaváham. Kanceláriu riaditeľa som vždy považovala za brloh nepriateľa. Strávila som tam priveľa času. Zase sa zhlboka nadýchnem a vojdem.

Muž vo vnútri na mňa uprie svoje tmavé oči a ja mám pocit, že mi vidí až do žalúdka.

„Sadni si,“ rukou ukáže na stoličku pred sebou. Predstavím si elektrické kreslo.

„Odvahu dievča,“ poviem si a opatrne si sadnem na okraj sedadla.

„Takže čo to tu máme,“ povie riaditeľ a roztvorí pred sebou moju zložku. Chvíľu ju študuje.

„Viete, veľmi som váhal či vás máme priať Selena. Máte tu výtržnosti, nerešpektovanie vyučujúcich, záškoláctvo, fajčenie priamo na hodine.“

V duchu sa musím usmiať pri spomienke na túto udalosť. Viete si predstaviť tvár profesorky, keď si zapálite počas jej výkladu o Veľkej francúzkej revolúcií?

„Ale nakoniec som sa vám rozhodol dať vám šancu,“ pokračuje riaditeľ. „Máte dobré štúdijné výsledky a vyučujúci vás hodnotili ako inteligentnú študentku. Ale varujem vás, jeden prešľap a bez milosti vás vyhodím.“

„Dobre,“ poviem naoko ľahostajne.

Chvíľu ma ešte prevŕtava svojím pohľadom a potom mi pokynie, aby som odišla. Zoberiem si rozvrh od neochotnej sekretárky a rýchlo sa pracem z miestnosti. Zastanem uprostred chodby  a bezradne sledujem tváre okolo seba. Študenti sa pohybujú po dvojiciach alebo v skupinkách, len ja tu stojím sama.

Z povzdychom začnem študovať rozvrh. Z hrôzou si uvedomím, že sa tam vyskytuje aj môj najneobľúbenejší predmet - matiku. už od základne školy mi spôsobovala nočné mory. Na minulej škole som mala našťastie matiku len v prvom ročníku.

Zaklopem na dvere učebne a vojdem do mučiarne. Pred tabuľou stojí starší pán a nahlas, možno až príliš, vysvetľuje. Pozrie sa na mňa a preruší výklad.

„Dobrý deň. Mám tu mať teraz hodinu.“  

„Áno, ty budeš určite Selena.“

Prikývnem.

„Dobre tak si sadni.“

Už si ma nevšíma a začne niečo písať na tabuľu. Rozhliadnem sa po triede. Jediné voľné miesto je v zadnej lavici, vedľa nepriateľsky sa tváriaceho chlapca. Zamierim k nemu a potichu si sadnem. Z tašky vytiahnem  zošit. Bez toho aby som svojmu spolusediacemu venovala čo len štipku pozornosti si začnem robiť poznámky.

Na ostatných hodinách našťastie sedím sama. Vždy suverénne zamierim k zadnej lavici pri okne. Našťastie nikto nebol taký hlúpi, aby mi prišiel vyčítať, že som mu obsadila miesto.

Po škole zamierim do malej kaviarni v centre. Jej majiteľ ma bol ochotný zamestnať na poobenňajšie smeny. Nie je to bohviečo, ale aspoň dostanem výplatu. Svoj jednoizbový podnájom musím z niečoho splácať.

O deviatej večer som konečne doma. Vy čerpane sa zvalím na posteľ a takmer okamžite zaspím. Moja posledná myšlienka predtým ako odídem do krajiny snov je: zajtra bude spln. Zaspím z miernym úsmevom na perách.