Verše

Autorka: Aďa

Za našou záhradou

niekto z milosti

nezatvoril bránku,

aby už nemusela vŕzgať

hlasom zabudnutých dverí,

ktoré môžu vypovedať

iba po daždi.

Vtedy k nám

po prvýkrát

vstúpil ten,

čo poľutoval

plody jedovatých rastlín.

Detstvo už dávno nevonia

ako kvety hlohu

len cez záhrady

stále tiahnu

zimné mesiace.

A my otváram bránku

akoby boli aj duše z pletiva

stvorené na to,

aby sa z nich dalo iba vyháňať.

Keby sa človek nemal tak rád,

že aj za zákrutou cesty na cintorín

očakáva príchod samého seba

možno by sme sa nebáli stať sa lepšími.

Vtedy by som si až do večera

nechala vlasy vyhrnuté až nad uši

ak by ešte náhodou prišiel otec

s bledými prstami alebo iba s vreckom plným čerešní.