Už nikdy sama

Autorka: Aďa

Motorka sa rútila po asfaltovej ceste.

„Vydrž!“ zakričal Jacob.

Zaborila som mu tvár do chrbta. Vedela som, že Jack spomalí, ako náhle sa dostane za quileutskou hranicu. Musela som vydržať. Už sme sa blížili k začiatku La Push, keď som ucítila náraz, ktorý ma zhodil z motorky. Bola to Alice!

„Alice!“ vydýchla som, ale menovaná sa nepozrela na mňa, ale kamsi dozadu. Ozvalo sa zavrčanie. Pomaly som sa otočila a zazrela som červenohnedého vlka Jacka, ako sa chystá zaútočiť na Alice. Tá vyzerala neuveriteľne krehko oproti obrovskému vlkodlakovi.

„Nie!!!!“ vykríkla som, keď vlk skočil na malé dievča. So smrteľnou úzkosťou som sledovala zápas. Bol to boj na život a na smrť. Na začiatku mala Alice navrch, ale len na začiatku. Čím dlhšie boj trval, tým bolo jasnejšie, kto bude víťaz a kto porazený. Jack bude víťaz a Alice porazená. V mysli sa mi vybavili Jacobove slová: „A tebe by sa nepáčilo, keby som ti zabil kamarátku.“

„NEEEEEEE!!!! Prestaň, Jack, prosím! PRESTAŇ!!!“ zúfalo som kričala, zničená svojou bezbrannosťou. Bezbrannosťou, že Alici nemôžem nijako pomôcť. Bezbrannosťou, akou som sa musela dívať na posledný a zároveň smrteľný úder, ktorý Jacob zasadil Alici.

   Vlk Jacob odbehol do blízkych lesov a ja som ostala sama s mŕtvou Alicou. Bolesť naplno zasiahla moje útroby. Len kvôli mne je Alice mŕtva! Keby som nenasadla na Jackovu motorku, Alice by žila. Takéto a podobné myšlienky mi vírili v hlave, zatiaľ čo som v náručí držala Alicino mŕtve telo a vzlykala.

   Motorku som zaparkovala pred domom Cullenových a rozhliadla som sa. Kúsok odo mňa stálo strieborné Volvo. To znamenalo jedno:  Mužská časť rodiny je späť z loveckého výletu. Všetci sú doma! Najmä Jasper!

   Otvorila som dvere a vošla som dovnútra. „Ahoj Bella!“ privítala ma Esme s otvorenou náručou. „Kde je Alice?“ pýtala sa. Pohľad na moje uplakané oči hovoril za všetko. „Bella, kde je Alice?“ pomaly opakovala Esme, ale ja som nebola schopná odpovedať. „Alice je preč!“

„Ako preč?“ spýtal sa Jasper stojaci vo dverách. Moje slzy mu dali odpoveď.

Jasperov pohľad

   Už na ceste domov som vedel, že sa stalo niečo zlé. Cítil som to! Moja láska je mŕtva! Sedel som na verande domu a spomínal. Na Alicu, na jej šťastný úsmev, na naše prvé stretnutie, na prvé stretnutie s Carlisleom a jeho rodinou, na našu svadbu, na medové týždne a všetky naše spoločné chvíle, ktoré strávila v mojom náručí.

   Nevedno, koľko hodín som strávil, dívajúc sa na Alicinu fotografiu. Skutočnosť mi pomaly dochádzala. Moje žena je mŕtva! Už sa nikdy nevráti!

   Neviem, čo sa stalo, odkedy mi Bella povedala tú strašnú správu. Len si pamätám, ako som na ňu kričal: „Je to tvoja vina! Ty za to môžeš! Keby si sa nekamarátila s tými psami, Alica by bola ešte nažive!“ Edward s Emmettom ma držali za paže rovnako ako pri Belliným osemnástinách. Isabella len stála uprostred izby a plakala. Na niekoľko sekúnd som ju chcel naozaj zabiť, ako ona zabila Alice. Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomil, že Alice mi už nič nevráti. Ani Bellina smrť!

Bellin pohľad 

   S plačom som vybehla z domu Cullenovcov smerom k lesu. Nevedela som, kam bežím a úprimne povedané bolo mi to jedno. Na duši ma ťažila Alicina smrť. Len kvôli mne je Alice mŕtva a s touto vinou budem musieť žiť až do konca mojich dní.

   Domov som prišla úplne vyčerpaná. Hodila som sa na posteľ, ani som sa neobťažovala vyzliecť a tvrdo som zaspala.

   Otec prišiel neskoro večer. Slzy na jeho tvári prezrádzali, že už to vie. Správa o tom, ako lekárovu dcéru pri prechádzke lesom napadol a zabil obrovský vlk, sa medzi ľuďmi rozšírila ako blesk. Celé mesto bolo zhrozené a lov na vlkov sa znova začal.

   Pohreb bol naplánovaný o štyri dni. Stála som pri Alicinej rakve a cez slzy som takmer nič nevidela. Bola som za to vďačná, lebo výčitky svedomia mi nedovolili pozrieť sa Jasperovi do očí. Vedela som, že ma nenávidí a ani som sa tomu nedivila. Aj ja by som nenávidela každého, kto by zabil môjho Edwarda, najmä keby za jeho smrť mohol obyčajný človek. Teraz som sa Victorií nedivila, že chce pomstiť smrť svojho druha.

   Zotrela som si slzy z tváre a zadívala som sa na Alicu. Bola oblečená v krásnych ružových šatách- jej obľúbených – a z jej tváre vyžaroval pokoj. O všetko sa postarala Rose.

   Podišla som k Carliseovi a Esme, aby som im vyjadrila úprimnú sústrasť. V kútiku duše som sa bála odmietnutia, ale obaja ma so slzami objali. „Nič si nevyčítaj, nemôžeš za to.“ Môj obdiv k Esme ešte vzrástol. Už po druhý raz v živote stratila dieťa, napriek tomu necítila ku mne nenávisť.

   Pozrela som sa na Jaspera. Sedel na lavičke pred Domom smútku. Oči upreté kamsi do prázdna. Opatrne som sa dotkla jeho ruky. Pozrel sa na mňa, až som sa trhla. Toľko nenávisti v jednom pohľade. Toto bol úplne iný Jasper, než akého som poznala a na akého som bola zvyknutá. Predo mnou stál zlomený muž plný bolesti nad stratou svojej životnej lásky. Pozrel na mňa očami plnými nenávisti: „Zmizni!“  zasyčal.

o rok neskôr 

Bellin pohľad

   Alicina smrť zanechala na našom vzťahu trvalé následky. Nezazlievala som Edwardovi, že jeho láska ku mne viditeľne ochladla. Nechápte ma zle, ľúbil ma ako predtým, ale Alicina smrť bola medzi nami a nešlo ju preklenúť. Už ma nevzal domov, za čo som mu bola vďačná, lebo by som sa pred Jaspera nedokázala postaviť. Ani o svadbe sa už nehovorilo, ba ani o mojej premene. Rozmýšľala som, či by som neskôr dokázala žiť s Jasperom pod jednom strechou.

   Podľa Edwardovho rozprávania som vedela, že ani po roku sa z Alicinej smrti nevzpamätal. Čoraz viac času trávil mimo domov a so svojou rodinou sa stretával len málokedy. Stal sa z neho úplný tulák. Len Edward ho chápal. Aj on kedysi prišiel o to najcennejšie vo svojom živote. O mňa! Ale Alice sa k Jasperovi už nikdy nevráti.

   Večer v deň výročia Alicinej smrti som s kyticou ruží šla k jej hrobu. Už z diaľky som pri ňom zazrela postavu. Nepochybovala som, kto to je. Vietor vial smerom k nemu, takže vedel o mojej prítomnosti, ale nedal na sebe nič znať.

   Podišla som k hrobu a položila kvety na pomník. Chvíľu sme tam len tak stáli a premýšľali.

„Je mi ľúto, že svojou bolesťou som takmer zničil váš vzťah.“ prerušil mlčanie ako prvý.

„Všetci cítime bolesť.“ odvetila som.

„Mrzí ma, ako som sa k tebe správal, Bella.“

Pocítila som dotyk vo svojej dlani. Chytil ma za ruku.

„Vieš, keď sme sa s Alicou brali, sľúbili sme si, že ak by sa jednému z nás niečo stalo, ten druhý musí žiť ďalej. Viem, že Alice by chcela, aby som si našiel novú družku, ale ja to nedokážem. Nezvládnem to!“ zavzlykal a objal ma okolo pliec. Pritúlila som sa k nemu. Porušila som všetky bezpečnostné opatrenia, ktoré vládli medzi mnou a Jasperom. Chvíľu sme tam len tak stáli a spomínali na Alicu.

   Na druhý deň ma Edward požiadal o ruku. S váhaním som pristúpila. „Včera som sa rozprával s Jasperom o vašom stretnutí na cintoríne.“ odmlčal sa a ja som ho pohladila po vlasoch. „Odchádza! Zostane na našej svadbe, ale potom...“ nedopovedal, ale vedela som, čo mi chce povedať.

„Nechcem, aby odišiel kvôli mne.“ rozplakala som sa.

„Nie, Bella. On neodchádza kvôli tebe. Jasper už s nami nemôže zostať. On..príliš mu ju pripomíname“ snažil sa ma utešiť, ale márne. Výčitky, ktoré som mala pre Jaspera a Alicu sa nezmenšili. Vyháňala som ho z domu. Ako kedysi Emmetta s Rose.

o 4 mesiace neskôr

   Prípravy na svadbu vrcholili. Napriek tomu, že mi Rose pomáhala, spomienky na Alicu ma zasiahli s oveľa väčšou intenzitou ako predtým. Na všetko som bola sama. Zaliali ma slzy pri pomyslení na maličkú upírku. Tak veľmi by sa tešila! Behala by po všetkých možných obchodoch a salónoch, aby našla tie najkrajšie svadobné šaty a doplnky. Veď jej budúca sestra sa predsa nebude vydávať v niečom z konfekcie!

   S Edwardom sme sa dohodli na malej rodinnej svadbe. Len Cullenovci a moji rodičia. Nič veľké, veď smútok ešte nepominul.

   Stála som v najväčšom svadobnom salóne v L.A. a dívala sa do zrkadla.  Mala som na sebe nádherne svadobné šaty zo saténu a bruselskej čipky.

   Zrazu som zacítila známu vôňu. Sladkú, prenikavú vôňu, ktorá mohla pochádzať len od jedného tvora. Od upíra.

   Najskôr som si myslela, že prišla Rose. Na sekundu ma premohol strach, že by to mohla byť Victoria alebo nejaký iný neznámy upír. Rozhliadla som sa a začala sa báť straty vlastného rozumu. Pri pokladni stála Alice!

„Alice!“ zašepkala som celá omámená. Rozbehla som sa k nej, ale bola preč. Podišla som k pokladníčke. „Prepáčte, ale to dievča s čiernymi krátkymi vlasmi...neviete, kde odišlo?“ spýtala som sa. „Je mi ľúto, ale nikoho som nevidela.“ odvetila oslovená.

Stále som cítila omamnú vôňu mojej drahej Alice. „Ale ja ju tu stále cítim.“ povedala som si pre seba rozhliadajúc po obchode. Nikde nič.

   Zrazu som ju zbadala. Stála pred obchodom a usmievala sa. Dívala sa na mňa, akoby ma volala.

„Alice!“ zašepkala som znovu a ako bez zmyslov som vybehla von. Vzdialene som počula volanie predavačky: „Slečna, ale máte na sebe svadobné šaty...“. Vôbec ma to nezastavilo. V tej chvíli pre mňa nebolo nič dôležitejšie než Alice. Nemohla som sa dočkať, kedy zovriem jej pevné chladné telo v náručí a vdýchnem jej omamnú vôňu.

   Posledné, čo si pamätám, bol tvrdý náraz a moje telo, ktoré preletelo cez kapotu auta. Z diaľky som začula sirénu záchranky, ktorá sa mi blížila na pomoc. Nadomnou stála Alice.

„Bella, snáď si nemyslíš, že ťa nechám umrieť samotnú?“ usmievala sa.

„Alice!“ zašepkala som z posledných síl svoje posledné slová. Potom som umrela.

Edwardov pohľad

Nemohol som tomu uveriť! Ten deň, kedy mi Carlisle povedal o Bellinej nehode, sa stal dňom mojej smrti. Len 2 týždne pred svadbou umrela moja láska pri autonehode. Vodič nebol ani opitý, Bella mu podľa očitých svedkov vbehla priamo do cesty. Jej posledné slová: „Alice! Alice!“. Rozprával som sa s predavačkou, ktorej sa Bella pýtala tesne pred smrťou na malé čiernovlasé dievča. Žeby Bella pred smrťou videla Alicu? To mi je teraz jedno. Bella je mŕtva, a ja vlastne tiež! Jediné, čo teraz chcem, je rýchla smrť. Do Talianska ísť nechcem, tak dlhú cestu by som nevydržal a Aro by ma aj tak iste nezabil. Ale je ešte jedna možnosť! La Push! Je to len kúsok, a naštvať pár vlkodlakov nebude problém. Spôsobím tým svojej rodine bolesť, ale snáď mi odpustia a pochopia ma. Snáď!

Bellin pohľad

   Teplé slnečné lúče ma hriali na tvári. Bolo leto. Sedela som na lúke nápadne podobajúcej sa tej našej. Všade okolo lietali motýle a rástli pestrofarebné kvety.

„Bella!“ začula som hlas, ktorý by som poznala všade na svete a pre ktorý by som bola ochotná urobiť čokoľvek. Aj zomrieť, keby bolo treba. Hlavne posledný rok. Bola to Alice.

„Kde to sme?“ opýtala som sa, keď sa posadila.

„V nebi, hlupáčik. Kde asi? Čakala si snáď peklo?“ zasmiala sa. Jej hlas znel ako zvonkohra.

„Alice! Ja sa musím vrátiť! Edward ma potrebuje. Zomrie, keď sa nevrátim.“ kríčala som hystericky.

Smutne sa na mňa dívala. „Bella, ja viem, že je to ťažké, ale uvidíš, Edward sa z toho dostane. Ani ja som neverila, keď som videla Jaspera tak žialiť. Aj teba a ostatných. Ale ver mi, prišiel tvoj čas.“

Plakala som. „Nemôžem sa aspoň rozlúčiť?“ pýtala som sa so slzami v očiach.

Alice pokrútila hlavou. „Bella, to nie dobrý nápad. Vidieť ho a vedieť, že ti zostáva len niekoľko minút, je horšie ako stokrát zomrieť. Ak by som ti to dovolila, znenávidela by si ma.“

Podvedome som tušila, že hovorí pravdu. Zavrela som oči a predstavila som si Edwardovu tvár, ich spoločné chvíle na lúke, prvé bozky, objatia... To všetko som posielala Edwardovi na rozlúčku. Naše posledné zbohom. Jeho milujem ťa mi znelo v ušiach ešte dlho.

Opäť som sa ocitla v skutočnosti. Štíhle ľadové paže ma objali a ja som sa rozplakala. Akýsi hlas mi šepkal slová útechy. „Zbohom láska moja!“ šepla som.

Edwardov pohľad

   Prebudil som sa na neznámom mieste. Lúče ma šteklili na viečkach a slabý vánok sa mi pohrával s vlasmi. Otvoril som oči a uvidel to najkrajšie stvorenie, aké kedy žilo. Nedvojak mi mysľou prebehli Emmettove slova: „Peklo nie je tak hrozné, pokiaľ máš so sebou anjela, ktorý s tebou zostane.“ Ale ja som nemohol byť v pekle. Kde by sa tam nabrala Bella? Teraz som si bol istý, že som v nebi.

   Anjelske stvorenie prehovorilo. „Edward, čo si to urobil? Vieš si predstaviť, aký zármutok si pripravil Esme? A čo Carlisle? Pomyslel si naňho vôbec?“ To anjelské zjavenie na mňa kričalo. „Mal si záväzky voči svojej rodine! Nemôžeš si len tak zmyslieť, že zomrieš!“

Zosmutnel som. Bella sa na mňa hnevala. Dúfal som, že bude šťastná, že sme spolu, ale očividne tomu tak nebolo.

   Bella vycítila môj smútok a pohladila ma po tvári. „Nebuď smutný! Som rada, že si tu, aj keď príliš skoro. Tvoji rodičia sú smutní a tvoji súrodenci zúfalí. Jasper sa obviňuje, že zapríčinil tvoju smrť.“

Bol som prekvapený poslednými slovami. „Za moju smrť? Veď on za nič nemôže!“

Usmiala sa svojim obľúbeným úsmevom, pri ktorom sa jej krv nahrnula do tváre. Miloval som spôsob, akým sa usmievala. „Ja viem. Ale poznáš Jaspera...“

Prikývol som. „Už sa na mňa nehnevaj.“ zaprosil som. „Aj tak s tým nič neurobíš. Naspäť sa nemôžem vrátiť.“

„Viem, ale musela som ti niečo povedať.“

Pobozkal som ju na čelo. „Odteraz už budeme spolu.“

„Navždy.“ Prikývla a vzala ma za ruku. „A teraz poďme za Alice.“

koniec