Upírova milenka

Autorka: Aďa

pozn. autorky - Vopred upozorňujem, že nie všetky kapitoly budú pomenované.

Venované Akke za poslanie poviedok. Veľmi si mi pomohla, ďakujem ti.

1. časť

   Zabuchla som dvere a nahnevane som sa vydala k domu. Alice šla za mnou, napriek tomu, že ju nemrzelo, čo urobila.

„Držať rukojemníka je zábava.“ zašvitorila, keď mi otvárala dvere.

„Smiem si požičať mobil?“ spýtala som sa Esme.

Vytočila som číslo. Telefón zazvonil a ozvalo sa pípnutie. „Máš problém. Obrovský! Porozprávame sa doma a modli sa, aby ma dovtedy hnev prešiel.“ dodala som a hodila mobil späť k majiteľke.

„Chceš manikúru?“ zašvitorila Alice.

„Prestaň, prosím ťa!“ sarkasticky som odvrkla a vybrala som sa hore do Edwardovej izby. Sprevádzal ma Alicin smutný pohľad.

   Keď som sa prebudila, bolo už skoré ráno. Prekvapilo ma, že sa cez závesy predierali slnečné lúče. Slnko nebolo vo Forks každodenným javom. Prudko som sa posadila.

„Dobré ráno.“ ozvalo sa z kúta izby.

Mykla som sa.

„Ako pre koho.“ odvrkla som.

„Veľmi sa na mňa hneváš?“ spýtal sa, akoby mu nedošlo, v akej som nálade.

„Nie, nehnevám.“ zasyčala som. „Som naštvaná.“

„Mrzí ma, že som ťa nahneval.“ povedal sa a prepaľoval ma zlatými očami.

„Nahneval si ma? Nie, to nie je ten správny výraz. Som rozzúrená!“ Posledné slovo som doslova vyštekla.

„Bella, ja sa ospravedlňujem...“ začal, ale ja som ho prerušila.

„Veď máš aj za čo!“ zakričala som.

Povzdychol si a pristúpil ku mne.

„Bella, ja sľubujem, že niečo podobné už nikdy nespravím.“ povedal a položil mi ruky na ramená. Striasla som ich.

„To si píš, že niečo také už neurobíš.“ povedala som tvrdo. Pozrel na mňa s bolesťou v očiach. Na niekoľko sekúnd mi ho prišlo ľúto, ale uvedomila som, že teraz nesmiem popustiť.

„Bella, počkaj!“ zakričal, keď som vybehla z izby a rútila sa dolu schodmi.

„Urobím, čo budeš chcieť.“ Prosil. Obrátila som sa s prekvapeným výrazom na tvári.

„Naozaj?“

„Áno. Urobím čokoľvek.“

„Takže ti nebude vadiť, keď pôjdem zajtra za Jacobom?!“ opýtala som sa. Vedela som, že som udrela na „citlivú strunu“, pretože Edward sa zatváril akoby práve prežuval citrón.

„Bella, snaž sa ma pochopiť! Mám o teba strach! Alice vôbec nevidí, či si v poriadku...“

„Nie, ty sa ma počúvaj! Toto ma už nebaví. Neustále kontroly, sledovanie...Tvoja žiarlivosť už nadobúda obludné rozmery. Si chorý! Mal by si sa dať liečiť! Som ľudská bytosť a mám právo na súkromie! A ty pokojne dáš úplatok vlastnej sestre, aby ma uniesla a držala v dome proti mojej vôli!“ kričala som na celý barák a ani som si nevšimla, že svojim krikom som vyrušila ostatným členov Cullenovic rodiny, ktorí sa zvedavo zišli v jedálni, kde sme si s Edwardom „vymieňali názory.“

„Môžu ti ublížiť!“ argumentoval Edward v snahe presvedčiť ma o nebezpečenstve vlkodlakov.

„Blbosť! Strávila som s nimi niekoľko mesiacov a nikdy mi neublížili. Tu som bola len párkrát a vždy som bola v ohrození života. Keď som sem prišla prvýkrát, chcel ma James zabiť. A na moje narodeniny som takmer skončila ako Jasperov dezert.“

Za chrbtom som počula prudký výdych, ale vedela som, že sa nesmiem otočiť. Nechcela som sa dívať do Esmeinej smutnej tváre, do Jasperových očí plných viny alebo na Alicin nešťastný ksichtík.

„Počúvaj ma, Edward a počúvaj ma pozorne! Už neznesiem takéto zaobchádzanie! Mám po krk tvojich majetníckych sklonov! Ja nie som zlatý slávik lapený a držaný v klietke! Akoby nestačilo, že najbližší rok sa nebudem môcť pohnúť z domu, aby som niekoho nezabila. Som človek a nie hračka, s ktorou si môžeš robiť, čo chceš! Nie som bábika, ktorú tvoja sestra môže obliekať, česať a vláčiť po nákupoch!“

Dívala som sa Edwardovi do tváre a mala som pocit, akoby sa mal každý chvíľu rozplakať. Jeho zmučené oči prezrádzali, koľko bolesti som mu svojimi slovami spôsobila.

Zhlboka som sa nadýchla pripravená preniesť vetu, ktorá určite zmení môj doterajší život.

„Myslím, že je najvyšší čas náš vzťah ukončiť.“

koniec 1. časti