Upíria lovkyňa
Autorka: Twilightmanie
6. Problémy
Pohľad Belly
Keď sme prišli domov všetko sme ostatným porozprávali.
Bola som nútená aj ja im vyrozprávať svoj príbeh nešťastia.
„Bello čo vlastne po tebe Volturioví chcú?“ Opýtal sa ma
Carlise zaujatým hlasom.
„Kdysy dávno som mu zabila pár upírov. Ale tí upíry
neboli obyčajní. Niektorý mali schopnosti tak ako Edward, Alice a Jasper
a aj ja. To sa im nepáčilo a už 30 rokov má naháňajú, ale nejakým
spôsobom sa viem maskovať pred nimi. Veľmi som sa čudovala, že to
neplatilo i pri Vás. A ešte jedna vec. Nedávno sa mi prejavila ďalšia
schopnosť. Pozeraj te sa.“ Všetci sa pozreli na miesto kde bola
zoschnutá kvetina a ja som sa sústredila a zrazu kvetina sa postavila
a prebudila sa k novému životu. Všetci pozerali s otvorenými ústami
musela som sa zasmiať nad ich reakciami. Emmet bol taký pobavený, že si
neodpustil malú uštipačnú poznámku: „To je haluz Bella. Počkaj hneď som
tu.“ Zmizol a o necelej 1 minúte bol naspäť aj s veľkým stromom. Rosalie
sa omluvne usmiala a pleska Emmeta do ramena až to zadunelo a nahnevane
mu povedala : „Opováž sa ten strom doniesť do izby inak poletíš von
oknom aj s tým stromom.“ Povedala mu výhražne a mi sme len dusili v sebe
smiech.
„No tak čo ako to spravíme?“ Opýtal sa Edward naštvaným
hlasom.
„Vôbec nemám tušenie. Počkať niečo napadlo.“ Mno len som
rozmýšľala ako to spraviť.
Všetkým som vysvetlila svoj plán aj keď sama som
pochybovala o ňom. Ubehol 1 deň do mojej smrti. Poctivo sme sa
pripravovali aj na boj.
Nastal deň D. Určili sme miesto kde sa s Volturiovimi
stretneme. Bola tu mýtina a okolo boli len stromy. Postavili sme sa
vedľa seba na začiatku radi bol Emmet a na konci Edward a ja som bola
vedľa neho. Zrazu sa z lesa vynorili 3 postavy. Bol to Aro, Cauis
a Marcus. Za nimi išlo ďalších 10 upírov. Myslím, že mi aj behal mráz po
chrbte. Kľud nič sa nestane. Pokojne dýchaj. Pochod upírov sa zastavil
300 metrov pre nami. Prvého slova sa ujal Carlise:
„Aro rád Ťa vidím i keď za iných okolností.“ Povedal
celkom vyrovnaným hlasom.
„Carlise tiež Ťa rád vidím, ale prišli sme tu pre Bellu.
Bella ty vieš čo si spravila a musíš niesť následky. Rozhodli sme sa buď
Ťa premeníme alebo jednoducho zabijeme bez akýchkoľvek námietok.“
Povedal Aro smerujús hlavou na mňa. Usmiala som sa a pristúpila bližšie.
„Aro rada Ťa vidím aj keď Ťa musím sklamať. Skús sa
nadýchnuť a zistíš, že pár vecí nebudu treba.“ Aro poslúchol a z hlboka
sa nadýchol a v tvári sa mu objavil prekvapený výraz.
„No tak to teda mení situáciu, ale aj tak budeš musieť
ísť s nami a niečo ako odpracovať svoje činy. Dúfam, že nebudeš
namietať.“ Povzdychla som si a pristúpila k Arovi. Natiahla som k nemu
ruku a povedala v myšlienkach: „Môžem sa aspoň rozlúčiť?“ Dlho to
zvažoval a nakoniec iba prikývol. Tak som sa vydala za mojou rodinou
a postupne sa poobíjala so všetkými a nakoniec som si nechala tú
najkrajšiu tvár, ktorá má stretla v tomto svete a ukázala mi cestu kade
ísť. Pristúpila som pri neho a jemne som ho pobozkala. On mi ho oplácal.
Musela som sa už odtrhnúť od neho. Naposledy som sa otočila za svojou už
minulou rodinou a nešťastne som sa usmiala. Ďalšia nekonečna doba bez
Edwarda. Prečo zrovna mi musíme takto dopadnúť? Prečo mi máme také
nešťastie a musíme žiť v neustálom nebezpečí, ktoré nás obklopuje.
Niekedy mám pocit ako keby som všetku tú smolu priťahovala.
Vo Volterre som už 2 mesiace. Aspoň mi Aro dovolil každý
týždeň volať Alice a pozdravovať aj ostatných. Naviac mi chýbal jeden
člen rodiny. Pýtala som sa vždy na neho, ale jedinú odpoveď, ktorú som
dostala bola aby som sa mu vrátila, že je stratený. Pár krát sa už
pokúsil o sebevraždu. I keď neviem ako sa to dá pri upíroch.
Nakoniec aj som ostala upírov. Až do osudného dňa keď sa
všetko zmenilo od základu. Všetko sa všetci dozvedeli a ja som mala
poriadny prúšvich.
