Upíria lovkyňa

Autorka: Twilightmanie

2. Návšteva

Pohľad Belly

     Prišla som domov a rozvalila sa na sedačke. Rozmýšľala ako to všetko dopadne. Popravde teraz vôbec nemám tušenie. Z môjho rozmýšľania ma vytrhlo zvonenie u dverí. Rýchlo som vstala a bežala som otvoriť dvere. Boli tu. Všetci siedmi. Otvorila som dvere ešte viac a ukázala som im aby vošli do vnútra. A bolo to tu. Čo im vlastne poviem? No nechám sa prekvapiť ako to začne z ich strany. Zrazu si niekto odkašľal. Otočila som hlavu zatým zvukom.

    Prvého slova sa ujal Carlise „Veľmi by nás zaujímalo čo o nás viete?“ „To, že ste upíri. Viem toho viac ale to Vás nemusí zaujímať.“

    „Hmm. A smiem vedieť odkiaľ to viete?“ povedal to chladným hlasom po ktorom mi behal mráz po chrbte. Začula som ako sa Edward rozpráva s Alici. Otočila som sa a odpovedala mu:

    „Čítať myšlienky mi nemôžeš preto lebo nechcem! A budúcnosť to už vôbec nie. Síce niekedy mi to ujde“ usmiala som sa.

    „A čo si vlastne? Človek ,Vlkolak , Lovec?“ Pri slove lovec som skoro dostala infarkt. Skoro na to prišli.

    „Takže aj vlkolaci existujú? Hmm zaujímavé.“ Usmiala som sa otvorila im dvere a povedala: „Myslím, že návšteva sa skončila!“ venovala som im vražedný pohľad.

V tom momente sa stretla s očami Edwarda a začala sa v nich topiť. Nemohla od neho spustiť oči. Neviem to vysvetliť, ale ja som sa doňho zamilovala. To nemôže byť pravda. Ja som lovec. On je upír. Všetko to začína veľmi špatne. Stiahla svoj štít a povedala mu:

    „Pokiaľ chceš poznať pravda tak dnes o polnoci sa stretneme v lese. Určite ma tam nájdeš.“ Štít som obnovila. Naposledy som povedala:

   „Rada som Vás videla. Možno sa ešte stretneme.“ Keď som za sebou zavrela dvere z ťažka som si vydýchla. V tom ma z môjho premýšľania vytrhlo zvonenie mobilu. Bol to Jacob z La Push.

   „Ahoj Bella“

   „Ahoj Jacob. Stalo sa niečo?“

   „No ja som sa chcel len opýtať ako pokračuješ?“

   „A ty to s kade vieš?“

   „Eeee...No totiž....Alex je u nás“

   „Ty brďo. A ten tam čo robí?“

   „Vieš čo príd sem k Samovi a Emily. Budeme radi keď sa prídeš ukázať“

   „Ja neviem. Ešte mám robotu. Ale vieš čo? Kašlem na robotu hneď som tam. Tak zatiaľ“

   „Budeme Ťa čakať. Pa zatiaľ“ položila som telefón a utekala sa ešte osprchovať. Obliekla som si čierne rifle a čierne tričko a na to čiernu mikinu. Do tašky som si ešte pribalila môj čierny dlhý plášť. Dneska je spln, takže bude najlepší čas si ho dať. Zobrala som kľúče od auta a vyštartovala do La Push. Cestou som v spätnom zrkadle zbadala strieborné Volvo. Zastavila som tesne za hranicami. Vystúpila som a namierila si to priamo k striebornému Volvu. Usmiala som sa a povedela:

    „A Edward nejaký nedočkavý.“

    „Takže ty paktuješ s Vlkolakmi? Zaujímavé. Toto bude zaujímať moju rodinu.“

    „To určite. Ale však dnes o polnoci sa dozvieš pravdu. Určite budeš prekvapený aj keď radšej by som bola rada aby som to mala už za sebou.“ Posledný raz som sa obzrela a venovala mu krásny úsmev. Potom som pokračovala tam kde som mala namierené.

    Keď som prišla ku Samovi a Emily už ma všetci čakali.

    „Ahoj všetci.“

    „Ahoj no konečne si sa tu objavila.“

    „Kde je Alex potrebujem sa s ním porozprávať“

    „Tu som Bella. Čo potrebuješ?“

    „No prv čo tu ty vlastne robíš? Nemal si byť vo Francúzsku na pláži a užívať si dovolenku?“

    „No nakoniec som sa musel vrátiť. Dozvedel som sa niečo nové o Cullenovic rodiny.“

    „A čo presne?“ opýtala som sa.

    „No napríklad. Všetci žijú po hromade. A to u upírov neni zvyčajne a hlavne to, že každý má nejaké schopnosti.“

   „A aké presne? Zatiaľ som ja zistila, že Edward číta myšlienky ale inak nič.“

   „No Alice vidí do budúcnosti a Jasper ovladá emocie ľudí aj upírov.“ Povedal.

   „Zaujímavé. A to si sem prišiel len kvôli tomu?“

   „Nie. Prišiel som tiež skontrolovať teba a navštíviť pár priateľov.“

   „Aha! No ja už pôjdem. Tak Ahoj.“ Všetci odzdravili a ja som išla si zariadiť ostatné veci čo som mala na pláne.

   Dala som si na seba svoj čierny plášť. Postavila som sa na vysoký strom a čakala na spln a tiež na Edwarda. Vytiahla som tiež zložku od Alexa, ktorú mu dám. Keď sa pri mne zrazu niečo podo mnou mihlo.

Pohľad Edwarda

Prišli sme domov. Ihneď sme zvolali rodinu poradu a začali sme diskutovať o Belle. Kto ONA vlastne je? Nikomu to nešlo do hlavy. Každý mal iný názor. S môjho premýšľania ma až vytrhol príchod Carlisa.

   „Tak rodinko budeme musieť túto situáciu s tou Bellou vyriešiť. Síce neviem ako ale je to dôležité! Nesmieme to nechať len tak.“

   „Hovorila, že máme prísť k nej ak sa chceme rozprávať. Ale moc jej nedôverujem. Totiž nemôžem jej čítať myšlienky. Zase na biológii som mohol. Ako keby mala okolo seba nejaký štít a vedela ho používať. Neviem to presne definovať.“ povedal som ostatným a tí len na mňa čumeli čo to tu vyprávam.

   „No čo je to pravda. Stavím sa, že Alice nevidela jej budúcnosť. Je to tak Alice?“ opýtal som sa jej.

   „Áno je to tak.“ Odpovedala mi.

   „Tak ju poďme navštíviť. Nič za to nedáme. Máme celú večnosť.“ Ako vždy sa ozval Emmet, ktorý tú mal jediný optimistické myšlienky.

   Tak sme teda išli. V Carlisovom Mercedesi išli Rose, Emmet, Carlise a Esme.  A v mojom Volve išli Jasper, Alice a JA. Prišli sme pri jej dom. Vystúpili sme a pokračovali ku jej dverám. Carlise zazvonil a po chvíľke sa otvorili dvere. Vstúpili sme dnu. Vyzerala, že bolo zamyslená a tak si Carlise musel odkašľať aby uputal pozornosť. Išiel priamo na „koreň veci“.

   „Veľmi by nás zaujímalo čo o nás viete?“

   „To, že ste upíri. Viem toho viac ale to Vás nemusí zaujímať.“

   „Hmm. A smiem vedieť odkiaľ to viete?“ opýtal sa Carlise. Opýtal som sa Alice potichu:

   „Neviem jej čítať myšlienky, ale na biológii som mohol.“ Povedal som jej.

   „Ja zase nevidím jej budúcnosť. A keď hej tak sú to len útržky.“ S nášho tichého rozhovoru nás vyrušila Bella.

   „Čítať myšlienky mi nemôžeš preto lebo nechcem! A budúcnosť to už vôbec nie. Síce niekedy mi to ujde.“ Do prkinka odkiaľ vedela o čom sa bavíme. Niečo tu nehrá. Carlise sa jej opýtal:

   „ A čo si vlastne? Človek, Vlkolak, Lovec?“ pri poslednom slove mierne sebou šklbla. Tak predsa niečo je.

   „Takže aj vlkolaci existujú? Hmm zaujímavé.“ Usmiala sa. Asi sa mi to zdalo, ale ako keby ho venovala mne. Ja sa zbláznim. Ja som sa zamiloval.

   „Myslím, že sa návšteva skončila!“ Stretla sa s mojimi očami a na 100% sa začala v nich topiť. Aj ja ich. Malá ich také veľké hnedé, ktoré vykukovali spod dlhých hnedých vlasov.

   Zrazu som zase čítal jej myšlienky.

    „Pokiaľ chceš poznať pravda tak dnes o polnoci sa stretneme v lese. Určite ma tam nájdeš.“ Povedala mi a opäť bolo v jej hlave ticho. Všetci sme vyšli von z domu a ona za nami zabuchla dvere. Počul som len ťažké vzdychnutie. A potom zazvonenie jej telefónu. Neviem čo budem robiť. Veru neviem. Z rozmýšľania ma vytrhli Alicine myšlienky.       

    „Opováž sa ísť za ňou. Nevidím tvoju budúcnosť. Nemôžme vedieť čo spraví!“ povedala.

    „Alice ty si nevidela ako sa na mňa pozerala. Ako keby sme boli dlhoročný priatelia. Podstúpim ten risk. Zistím čo je zač.“ povedal som jej.

    „Bože si taký naivný. Ach jaj čo s tebou.“ Pokrčil som plecami.

    „Alice nech sa to nikto nedozvie!Jasne?!“ povedal som hlasom, ktorý len ona mohla počuť.

    „Spoľahni sa“ odpovedala.

    „Dik.“ Keď to dopovedala otočila sa a venovala krásny úsmev pri ktorom by mi poskočilo srdce keby mi ešte bilo.

Prv budem musieť ísť na lov, aby som jej neublížil.

   Za pol hodinu sa s ňou stretnem. Išiel som ešte na ten lov a ako som pil krv začul som ako sa niečo na strome hýbe. Otočil som za tým hlavu a zbadal ju.

Pokračovanie nabudúce. Bude trošku akčné a trošku romantické. :D