Ukradnutý život

Autorka: Deani

2.Kapitola

Zobudila som sa a na oblohe jasne žiaril mesiac, ktorý som videla cez okno. Bola som prikrytá v akejsi teplej posteli. A nechápala som to. Toto určite nie je moja izba.  Kde som? Tak trochu vystrašená som sa posadila a obzrela som sa po izbe. Vedľa postele stál nočný, na ktorom som zbadala budík. Svietilo na ňom 03:46. Pretrela som si oči dlaňou a znova som sa porozhliadla po izbe. Vtedy mi to došlo. Som u Niela doma, po tom čo sa medzi nami dnes poobede stalo. Vlastne včera poobede. Ale prišli sme sem asi okolo pol druhej poobede a teraz je trištvrte na štyri ráno. Tak dlho som spala?

Moje premýšľanie vyrušilo zaškvŕkanie môjho žalúdka, ktorý dával na známosť, že je prázdny. Vykĺzla som z pod prikrývky a uvedomila som si, že som nahá. Samozrejme, čo som čakala. Veď som sa s Nielom milovala. Nemohla som byť predsa oblečená. A aj tak, moje oblečenie skončilo v bazéne spolu s Nielovým. Prešla som si rukou po vlasoch a zistila som, že sú už suché. Muselo prejsť naozaj veľa času.

Na zemi ležalo moje spodné prádlo, ale Nielove boxerky tu neboli. To znamená, že musí byť niekde v dome. Prešla som k dverám izby a chcela som vykuknúť von, ale v dverách som sa zarazila. Nemôžem sa predsa nahá prechádzať po cudzom dome – to nerobím ani doma. Vrátila som sa späť do izby a porozhliadla som sa či nenájdem niečo vhodné na seba. Cez operadlo stoličky mal Niel prehodenú nejakú košeľu, tak som ju vzala a obliekla si ju. Zapla som len dve gombíky, aby mi neletela a vyšla som z izby. Do nosa mi zrazu vrazila vôňa omelety. Aj Niel musel byť hladný. Zasmiala som sa nad týmto odhalením. Zišla som dolu po schodoch a odbočila som smerom do kuchyne za tou omamnou vôňou. Bola som naozaj veľmi hladná.

Prešla som tmavou chodbou a na jej konci svietilo svetlo. Nakukla som cez dvere do miestnosti a naskytol sa mi ten najneuveriteľnejší pohľad. Niel tam stál, chrbtom ku mne – iba v boxerkách – a pripravoval omelety. Potichu som k nemu zo zadu prešla, tak aby ma nepočul a dlaňami som mu zakryla oči. Nežne som ho pobozkala na krk

„Dobré ráno láska,“ zašepkala som mu do ucha a on si stiahol jednu ruku z viečka a pobozkal ma na prsty. Otočil sa a jeho oči žiarili láskou a toľkou nehou. Objal ma a pobozkal do vlasov.

„Dobré, kráska. Tak ako si sa vyspinkala?“

„Uťahuješ si zo mňa. Musela som spať prinajmenšom štrnásť hodín.“ odpovedala som mu z úsmevom.

„No, presnejšie trinásť hodín, dvadsať šesť minút a asi pätnásť sekúnd.“ Zasmial sa. „Ozaj, a prepáč mi, že som tam s tebou nezostal. Ale strašne mi škvŕkalo v bruchu a nechcel som ťa zobudiť.“

„Odpustím ti, ak niečo pripravíš aj mne. Som strašne hladná. Okrem toho jedného kúsku pizze som totiž celý deň nič nejedla.“ Chytila som sa za brucho a zatvárila sa, že mi je na omdletie.

„Rozkaz princezná moja,“ zasmial sa a presunul nás k stoličke, ktorá stála v kúte pri veľkom sklenenom jedálenskom stole. „Nech sa páči. Sadnite si mademoiselle. Raňajky sa budú podávať o chvíľu.“

Zasmiala som sa nad tým ako to povedal, ale poslúchla som a sadla si.

Kým ja som poslušne sedela a dívala sa ako to Nielovi ide s prípravou raňajok. On vytváral jedlé umelecké dielo. A to nepreháňam. Po tom, čo tú, tak nádherne voňajúcu omeletu - ktorej vôňa mi hladom skrúcala žalúdok – položil na tanier, začal ju aranžovať. Nevidela som čo z toho bude, pretože sa postavil, tak aby som do taniera nevidela. Každú chvíľu sa otočil a s úsmevom sa na mňa pozrel. Zakaždým som vystrúhala trpiteľský výraz a on sa vždy rozosmial a otočil sa späť k tanieru. Ale po chvíli sa poslušné sedenie zmenilo na vášnivé pochody mojej fantázie. Začala som spomínať na dnešnú noc a aké to bolo nádherné. Nevedela som si pomôcť. Chcela som tie myšlienky vyštvať zo svojej mysle ale nešlo to. Jednoducho, keď som videla to jeho dokonalé telo, ktoré predo mnou stálo, tak som šalela. Jeho krásny vypracovaný chrbát sa vypínal iba dva metre odo mňa a ja som túžila prechádzať po ňom prstami. Kopírovať jeho vypracované svaly na ramenách až k jeho hrudi. Bozkávať ho na pery, krk, prsia, brucho...

Môj túžobný myšlienkový pochod prerušil Nielov príchod k stolu. Položil predo mňa tanier s omeletou. Vlastne to už ani nebola omeleta, bolo to omeletové srdce s očkami, nosíkom a veľkým úsmevom. Bolo to strašne zlaté. Čakala som čokoľvek, ale toto vážne nie.

„Moje srdiečko pre moje srdiečko.“ Zasmial sa potom keď uvidel môj nadšený výraz.

„Je to krásne Niel, ďakujem.“ Postavila som sa zo stoličky, aby som ho mohla pobozkať. Vytiahla som sa na špičky a moje pery sa jemne dotkli tých jeho. Niel sa odtiahol a jeho oči vraveli za všetko. Boli roztúžené a vášnivé ako ešte pred chvíľou moja myseľ. Zdalo sa, že stačil nepatrný signál a v oboch vybuchla aká si vlna túžby.

Stále som mu hľadela hlboko do očí a on hľadel do mojich. Už som nezniesla viac tú vzdialenosť, keď naše telá boli blízko seba a predsa tak ďaleko. Prilepila som sa na jeho nahú hruď a na krk mu vlepila vášnivý bozk. Niel mi zdvihol hlavu a náruživo ma pobozkal. Jeho jemné ruky schádzali po mojom páse dole až k stehnám. Chytil ma za ne a zakvačil si ich okolo bokov. Preniesol ma ku kuchynskému pultu a posadil ma naň, pričom ma stále vášnivo bozkával. Perami mi schádzal po krku až ku kľúčnej kosti a späť, aby ma znova pobozkal na pery.

Jeho ruka prenikla z dola pod košeľu, čo som mala na sebe, a nežne mi prechádzal po prsiach. Na chvíľu sa odtiahol a zahľadel sa do mi do očí. Zdalo sa, že to čo, v nich uvidel mu dovolilo pokračovať,lebo vytiahol ruku z pod košele a trhol jej okrajmi. Tie dve gombíky, ktorými som ju mala zapnutú, odleteli. Nežne mi ju vyzliekol a znova sa vrátil k môjmu telu. Kým jeho ruky blúdili po mojich prsiach, stehnách, pase...-  skrátka všade kam dosiahol – jeho jazyk šmátral v mojich ústach. Prechádzal mi ním po podnebí, ďasnách, po perách.

Vášnivo a náruživo som mu každý bozk opätovala. Užívala som si tú blízkosť... Až pokiaľ mi znova nezaškvŕkalo v bruchu. Niel sa odtiahol a prepukol v hurónsky smiech. Nevedela som čo mám povedať a cítila som, že sa červenám. Bolo to také trápne, no, ale to som čistá ja. Už som neodolala a začala som sa smiať s ním. Niel sa už takmer váľal po zemi, z toho ako sa smial, a snažil sa upokojiť. Dlhu dobu sa mu to nedarilo a tak sme sa len tak smiali. Keď sa mu to konečne podarilo, nahodil vážnu tvár, vzal košeľu ktorú mi predtým vyzliekol a navliekol ma do nej. Zapol ma a ustúpil o niekoľko krokov ďalej. S predstieranou vážnou tvárou si ma premeral a konečne prehovoril.

„Prepáčte mademoiselle, že vás náš čašník a kuchár v jednom chcel znásilniť! A to ešte pred jedlom! Hrôza!“ Hovoril s francúzskym prízvukom takže tie slová vyzneli ešte smiešnejšie ako by sa zdalo.

Teraz som sa neudržala ja a zo smiechom som spadla na zem. Sedela som na zemi, chrbtom sa opierala o linku a držala sa za brucho. Rehotala som sa ešte hodnú chvíľu až pokiaľ sa ku mne Niel nesklonil a nevytiahol ma na nohy.

„No tak, kráska, nesmej sa zo mňa,“ nahodil smutný výraz a díval sa na mňa psími očkami. Neodolala som naklonila som sa k nemu a prstami som mu nežne prešla po tvári.

„Prepáč, láska, ale z tejto tvojej repliky sa nedalo nesmiať. Ale už som v pohode, teda keď nepočítame to, že som strašne hladná.“

„Ozaj na to som nejak pozabudol,“ ospravedlňujúco sa usmial.

„Nevadí, na to som zabudla aj ja. A ty už nie si hladný?“

„No, dosť som toho zjedol keď som pripravoval tú tvoju omeletu, ale keď sa rozdelíš, nebudem namietať.“ Usmiala som sa na neho a za ruku som ho ťahala ku stolu. Sadol si oproti mne a ja som striedavo krmila jeho aj seba.

*   *   *

Tma. Ticho. Úplný pokoj. V celom dome aj na ulici bolo ticho. Sedela som sama v spálni na našej veľkej manželskej posteli. Bolo jedenásť hodín v noci a ja som bola ešte stále doma sama. Môj manžel bol v práci – ale o neho som sa nebála – starosti mi ale robila moja 18 ročná dcéra. Od rána som Espleth nevidela. Vtedy ešte pokojne ležala na svojej podobločnici a spala. Bola ako princezná. Ale dnes po škole neprišla domov, nezavolala, neposlala mail. Nič žiadna správa, žiadna zmienka o tom kde je. Práve som dovolala s jednou z jej najlepších kamarátok – Carol. Nevedela mi o nej nič povedať, keďže ju videla naposledy na obede. Zostávala mi už len jedna možnosť pred tým ako zavolám na políciu. Bála som sa o ňu, tmavé uličky v centre takého veľkého mesta, ako je Londýn, neboli pre mladé dievča bezpečné.

Vytočila som číslo, ktoré už bolo pre mňa poslednou nádejou.

„Áno?“ ozvala sa z telefónu rozospatý hlas.

„Ahoj, Ashlin, prepáč, že volám tak neskoro, ale nie je Esp u teba?“

„Á pani Lorensová, nie Espleth nie je u mňa, potom čo bola v riaditeľni išla s Nielom preč. Ešte nieje doma?“

Ignorovala som jej otázku. „Vravíš s Nielom – s Nathanielom Collinsom?“

„No, áno.“

Počkať, teraz som si ešte raz v mysli prehrala jej poslednú odpoveď. „Počkaj, povedala si, že bola v riaditeľni? Čo robila v riaditeľni?“

„Hmm... Ona... no...“

„No tak Ashlin vyklop to aj tak sa to dozviem.“

„Tak dobre. Totiž išlo o to, že Niel sa s Esp trochu zabávali v jedálni, no a náš telocvikár ich odniesol do riaditeľne. A...“

„A?“

„A podmienečne ich na tri dni vylúčili. Potom som ich už iba videla ako nasadali do Nielovho auta a išli preč. Viac vážne neviem.“

„Dobre Ashlin, ďakujem. A dobrú noc.“

„Dobrú aj Vám pani Lorensová.“ Zložila som a hodila telefón na zem. S jemným žuchnutím dopadol na huňatý koberec. Zvalila som sa na posteľ a hlavu si zaborila do vankúšov.

Aspoň, že nie je sama. Ale mohla aspoň zavolať. To sa tak zabudla? Nedokázala ani vziať mobil a zavolať mi, že prespí u Niela? Nemala som proti nemu žiadne výhrady, to vedela. Bol to dobrý chlapec a ja som bola šťastná, že si našla niekoho ako je on, tak potom prečo mi nezavolala? Musela vedieť, že by som jej to dovolila. No ale aspoň viem, že je v poriadku. Teda skôr dúfam.

Skúsim jej ešte raz zavolať na mobil. Možno ho už zapla. Sadla som si na posteľ a naklonila sa cez okraj aby som dostala na telefón. Zdvihla som ho a vytočila číslo, ktoré som poznala naspamäť. Ako náhle som stlačila vytáčanie, zapol sa Esplethin odkazovač. Vzdychla som si a hodila telefón späť na podlahu.

*   *   *

Svitalo. Sedel som vo svojej pracovni a sledoval ako sa na oblohe rozlieva stále viac slnečného svetla. Svetla, vďaka ktorému sme sa museli mi upíri skrývať. Dobré ale bolo to, že slnko o chvíľu pohltia mraky, ako bolo tu v Londýne zvykom. Slnečných dní tu bolo veľmi málo, a to nám vyhovovalo. Ale teraz ma čaká ešte jedná vec. Vec, ktorú musím urýchlene vyriešiť.

„Bleur, Cortney, Max, poďte sem prosím vás.“ povedal som a započúval sa do krokov, ktoré zneli na schodoch. Všetci traja sa hrnuli dole rýchlosťou zvuku.

Ozvalo sa tiché zaklopanie a do miestnosti vstúpila moja nádherná žena. Čierne vlasy jej splývavo padali na chrbát a jej nežné telo obopínala tenká vrstva čiernych saténových šiat. Oči jej planuli divokou červenou, ktorá už ale začínala tmavnúť, až sa nakoniec stane uhľovo čiernou. Za ňou do miestnosti vstúpili ruka v ruke Max a Cortney. Cortney dnes vyzerala naozaj očarujúco. Hráškovo zelené krátke šaty pekne zvýrazňovali farbu jej vlnitých blond vlasov, ktoré jej padali na plecia. No a Max? Max je jednoducho Max, krátke hnedé vlasy mu ako vždy odstávali do všetkých strán a na sebe mal džínsy a rozopnutú košeľu. Toho som už nekomentoval, nikdy veľmi nedbal na úpravu.

„Je čas, aby sme prebrali náš plán,“ povedal som. Nikto neprehovoril a tak som pokračoval. „Espleth sa v priebehu nasledujúceho týždňa stane jednou z nás. Kedykoľvek sa niekde ocitne sama...“

„Ale Roger, to nie je dobrý nápad,“ prerušila ma Cortney. „Pochybujem, že nám už Voltúriovci zabudli ten prešľap s armádou upírov. Vieš ako minule reagovali, keď sme chceli premeniť človeka. Pôjdu po nás, ale najviac pôjdu po nej.“

„Cortney, ale teraz to tak nebude. Dohodol som sa s Arom a mám jeho povolenie na jej premenu. Samozrejme, s podmienkou, že zahladíme všetky stopy.“

„Ale Aro nevie, aké bude mať schopnosti. Preto to dovolil. Ak sa to dozvie buď ju zabije alebo zláka do svojej armády a zabije nás.“

„Tak dosť. Aro jej premenu povolil. Ďalej diskusia nepokračuje.“ Zvýšil som na ňu hlas a ona sklopila oči. Nerád som na ňu kričal, bola mi ako sestra, ale toto som nemohol tolerovať.

„Tak a teraz k plánu. Budeme sledovať každý jej krok, ak sa ocitne niekde sama, využijeme svoju príležitosť a prinesieme ju sem. Tu ju premeníme. Po troch dňoch zistíme jej ozajstný potenciál. Jej schopnosti by sa mali prejaviť okamžite. No a tu nastane ďalší problém ako ju udržať v dome, tak aby si ju nikto nevšimol a hlavne, aby nevystrájala. No ale tým sa budem zaoberať až príde čas. Tak a teraz späť k jej sledovaniu. Budeme sa pri ňom striedať. Dnes začne Max, v noci ho vystriedam ja, zajtra pôjde Bleur a zajtrajšiu noc Corney.“ Všetci len ticho prikývli. Nikto sa už nechcel so mnou hádať a to mi vyhovovalo. „Max môžeš vyraziť slnko už pohltili oblaky, takže by si nemal mať žiaden problém. Začni u nej doma, je ešte skoro, takže by mala byť tam. Ak by sa  niečo pokazilo zavolaj.“

„Jasne Roger,“ povedal, ešte raz na rozlúčku pobozkal Cortney a odišiel.

*   *   *

Po raňajkách sme sa s Nielom vybrali späť do jeho izby a ja som si z kabáta, ktorý mi Niel priniesol z auta vytiahla mobil. Bol vypnutý. Skúsila som ho zapnúť, ale nešlo to. Musel byť vybitý. Dokelu, a to práve teraz.

„Niel, požičiaš mi, prosím ťa, nabíjačku?“ skríkla som naňho, keďže sa práve sprchoval v kúpeľni.

„Jasné. Je v šuplíku v písacom stole, kľudne si ju vyber.“

„Ďakujem.“ Vrátila som sa späť do izby a vybrala zo šuplíka nabíjačku. Vsunula som ju do zástrčky a zapla mobil. Okamžite sa na ňom zobrazilo niekoľko Sms-iek.

Otvorila som prvú a čítala. Stálo tam:

Espleth, preboha kde si? Ani netušíš, ako sa o teba bojím. Čo najskôr sa mi ozvi.

Mama .....

Bola zo včerajška, prijatá o 22:23. Ďalšia znova od mamy.

No tak, Esp, prosím, ozvi sa. Aspoň zdvihni ten prekliaty mobil. Mám o Teba strach.

Mama .....

No tak toto bude zlé. Nasledovala jedna od Carol.

Čau, zlatinko. Esp tvoja mama mi volala a pýtala sa kde si. Divila som sa, že nie si ešte doma, ale nič som jej nepovedala. Potom sa ozvi ako to dopadlo.

Carol........

No a posledná od Ashlin.

Čau Esp. Volala mi tvoja mamka. Má o Teba strach.(Asi by si si mala zapnúť mobil, aby sa Ti dalo dovolať. :-) ) Pýtala sa či neviem kde si. Trocha som sa prekecla o tej riaditeľni. Mrzí ma to ale potom to zo mňa vytiahla. Asi by si jej mala čím skôr zavolať, lebo od sa strachu zblázni.

Ashlin

P.S. Prepáč mi to nechcela som Ťa prezradiť, ale už sa nedá nič robiť :-(

Táto posledný prišla o 00:29. No a zostal tu už len nekonečný zoznam neprijatých hovorov. Najčastejšie sa tam, samozrejme, vyskytovala mama.

Strnulo som sedela na posteli a ešte stále prezerala ten nekonečný zoznam, keď do izby vošiel Niel.

„Zlatko, stalo sa niečo? Si bledá ako stena,“ oznámil mi s úškrnom na tvári.

„Mama,“ povedala som a jemu úškrn z tváre zmizol a nahradila ho vážnosť.

„Čo je s ňou?“

„Nič, len vyšiluje ako blázon z toho, že nevie kde som. Asi by som mala skočiť domov.“

„Hmm, no asi hej. Odveziem ťa.“

„Ďakujem,“ povedala som, zišla z postele a pobozkala ho na pery. Roztúžene mi bozk oplatil, ale po chvíli sa odtiahol. V očiach mu zaznel maličký odvar smútku.

„A ty si prečo tak posmutnel? To ja budem mať problém, nie ty!“

„Ja viem. No, chcel som ti dať menší návrh, keď už máme tie tri dni voľna. Ale to nič, veď čas sa nájde aj inokedy.“

„Tak vrav,“ vyzvala som ho. „Čo to mal byť za návrh?“

„Nie, nič. Nechaj to tak.“

„No tak. Prosím. Povieš mi to?“ prosebne som sa ho spýtala a psími očkami som sa mu zahľadela do očí.

„Hej ty podvádzaš, ťaháš to zo mňa násilím. Podám na teba žalobu.“ Zasmial sa. Ale ja som vedela prečo to robí.

„Tak za prvé neťahám to z teba násilím, lebo pohľad sa za násilie nepočíta. A za druhé nepokúšaj sa odviesť moju pozornosť na inú tému, lebo až potom to z teba budem ťahať násilím.“

„Ahm... no... asi by som ti to nemal... povedať. Budeš na mňa naštvaná.“

„Sľubujem, že sa nebudem hnevať nech je to čokoľvek. Len mi to už prosím povedz lebo zomriem od zvedavosti.“

Usmial sa na mňa a teraz on hľadel do očí mne. „Nemyslíš, že by bolo škoda takej krásky?“ spýtal sa naoko vážne a pobozkal ma.

„Tak to ja vážne neviem posúdiť,“odpovedala som mu ako náhle som sa dokázala od neho odtrhnúť. „Ale ešte stále si mi nepovedal ten návrh. Tak to už konečne vyklop.“

„Tak fajn. Vyhrala si.“ Tváril sa, že ho to štve ale ja som vedela, že to len hrá. „Chcel som ťa pozvať na tie tri dni do Európy. Do Paríža napríklad. Dnes by sme leteli a štvrtok večer sa vrátili. Ale nechaj to tak, vidím, že máš dosť vlastných problémov.“

Usmiala som sa na neho a vyzývavo na neho hľadela. „Problémov možno, ale teba nebudem mať nikdy dosť. Takže ak mi mama nenaparí domáce väzenie, tak môžeme vyraziť,“  povedala som a pobozkala som ho na krk.

Zdvihol mi hlavu a zohol sa ku mne, aby ma pobozkal. Ale tesne pred mojimi perami zastavil. „Myslíš to vážne? Chceš ísť so mnou do Paríža?“

Zachichotala som sa. „Nepoznám dievča, ktoré by s TEBOU nechcelo ísť do Paríža. Ty – najkrajší chalan z celých Britských ostrovov – a romantický Paríž. Jednoducho neodolateľná kombinácia. No, a mňa to ako dievča a doživotnú romantičku strašne láka. Nemôžem ťa odmietnuť,“ zašepkala som mu do ucha.

„Dobre vieš, že môžeš. Ja sa na teba nenahnevám.“

„Ja viem, že ty nie. Zato ja sa na seba naštvem. Nechcem si nechať újsť túto úžasnú príležitosť - byť s tebou a ešte k tomu aj vidieť Paríž.“ Premohol ma pocit šťastia, doteraz som rozmýšľa len na tým ako to vysvetlím mame ale teraz som na to úplne zabudla. Jediné na čo som sa dokázal sústrediť, bol Niel, ktorý ma držal vo svojom náručí. Bolo mi nádherne. Cítila som teplo jeho tela na svojom a kvapky vody, ktoré mu stekali z vlasov ma chladili na krku. Chcela som s ním takto ostať navždy a nebyť toho, že sa dole v predsieni otvorili dvere, možno by sme tak aj ostali.

„Hej, kto je doma?“ ozval sa dievčenský hlas z prízemia. Niel sa odtiahol a chvíľu na mňa nechápavo hľadel a potom mu zahrali v očiach iskričky pochopenia.

„Nicol, čau. Čo ty tu? Nemala si prísť až večer?“ zakričal späť tomu hlasu – pravdepodobne jeho staršej sestre Nicol.

„Hej mala, ale poď dole nebudem ti to predsa kričať na celý dom.“

„Okey. Ideme dole.“

„Idete?“ Niel už na jej otázku neodpovedal a ťahal ma za ruku dole schodmi. Zastal na konci schodiska a mne sa práve vtedy naskytol pohľad na osobu, ku ktorej patril ten hlas. Stála pred nami dlhovlasá brunetka s postavou supermodelky. Vlasy mala rozpustené a tvorili akýsi závoj okolo jej tváre. Oblečené mala tmavomodré perfektne sediace rifle a tyrkysovú tuniku. Okolo zelených očí sa jej tiahli čierne linky a  viečka mala prekryté tým istý odtieňom tyrkysovej ako mala jej tunika. Keby som nevedela, že je to Nielova sestra, asi by som žiarlila. Bola fakt nádherná a ja som ju najprv ani nespoznala. Už dlho som ju nevidela. Potom čo odišla študovať na výšku chodila domov málokedy a ešte menej ráz som ju vídala ja. Keď tu bola naposledy – teda asi pred rokom – ešte som z Nielom nechodila, ale boli sme dobré kamarádky.

„Ahm, neruším náhodou?“ spýtala sa a premerala si ma pohľadom. Až vtedy som si uvedomila, že na sebe mám ešte stále Nielovu košeľu. Samozrejme, začala som sa červenať.

Niel po mne prebehol šibalským pohľadom a zaškeril sa. „Nie, nerušíš. My sme už totiž skončili.“

„Aha, tak fajn.“ Nicol nedokázala ukryť, ako ju táto situácia pobavila a začala sa usmievať.

„No, vlastne som sa ti chcel práve vlúpať do izby,“ oznámil jej Niel.

„A  prečo?“

„Ako si si iste všimla, Espleth nemá čo na seba, keďže jej oblečenie skončilo včera v bazéne. Tak som jej chcel niečo tvoje požičať. No, ale keď si už tu, tak by si to mohla urobiť ty. Ty sa do toho vyznáš lepšie.“ Už som sa neudržala a začala som sa smiať. Nicol na mňa najprv podozrievavo hľadela, ale keď sa pozrela na Nielov nechápavý výraz tváre, začala sa smiať so mnou.

„Tak poď, Espleth,“ už kráčala ku mne a ťahala ma za ruku späť hore schodmi.

„Stačí Esp.“

„Okey, Esp. Takže ty a môj brat?“ spýtala sa s úsmevom keď za nami zavrela dvere jej izby. Nezmohla som sa na slovo a tak som len sklopila oči a prikývla.

„Neboj sa, nejdem ťa vypočúvať. Nie som až taká stará aj ja som mala len pred chvíľou 18 takže vás úplne chápem.“ Usmiala sa na mňa a pokračovala, ale teraz jej už v hlase znel ozajstný smiech. „Ja len, že... no dá sa povedať, že ťa ľutujem. Ja som s mojim bratom nevedela v jednej miestnosti vydržať ani pol hodinu. Viem aké to je s ním ťažké.“ Zasmiala som sa a odhodlala sa na ňu poriadne pozrieť. Usmievala sa. „A ozaj pokiaľ si pamätám, keď si sem chodila za mnou tak ste sa s Nielom ešte nemali príliš v láske. Kedy sa to zmenilo?“

„No, dá sa povedať, že po tvojom odchode sa to začalo meniť. Veľmi si mi chýbala...“

„Veď aj ty mne Esp. Ale pokračuj, čo bolo ďalej?“ povedala a potiahla ma na posteľ aby sme si sadli. Bez reptania som si sadla a pokračovala.

„No iste si pamätáš ten park, kde sme sa cez leto chodili prechádzať, tam sme sa s ním raz stretli a ty si nás predstavila. Povedala si mi: , Toto je môj mladší brat. Volá sa Trubiroh.´ Niel sa vtedy na teba naštval a predstavil sa sám ako Nathaniel...“

„Hej, ten deň si perfektne pamätám. Bola to strašná zábava a potom si ho vždy volala trubiroh lebo si zabudla jeho ozajstné dlhé meno.“

„Presne, no a asi týždeň po tvojom odchode som išla po škole čakať na autobus, ale ako väčšinou ten mi zdrhol pred nosom a tak kým som čakala na ďalší, som si išla kúpiť zmrzlinu. Kúpila som si svoju najobľúbenejšiu čokoládovú trojitú. Mňam. No a keď som otvorila dvere dnu sa vrútil cúvajúc Niel a zmrzlina skončila na mne – na mojom obľúbenom žltom tričku.“

„Na tom žltom tričku? Čokoládová zmrzlina?“

„Presne na tom žltom tričku. On sa otočil a keď ma zbadal aká som celá špinavá od tej zmrzliny začal sa smiať. Ja som sa na neho najprv len vyjavene dívala ale potom som na neho začala kričať, niečo v tom zmysle, že čo si on trubiroh o sebe myslí keď najprv na mňa prevrhne zmrzlinu a potom sa z toho ešte aj začne smiať. Zarazene sa na mňa díval a nakoniec ma vytiahol von pred kaviareň a ponúkol mi odvoz domov, vraj takto ísť do autobusu nemôžem lebo by ma vyhodili von a ešte k tomu aj zožrali osy. Ja som súhlasila a po ceste sme sa dosť zarozprávali. Už zastal pred mojim domom, ale mi sme sa ešte stále bavili o tebe, o filmoch, hudbe, škole... Nakoniec prišla domov moja mama a ja som odišla. V škole som sa mu snažila vyhýbať, bolo mi s ním síce dobre, ale stále som sa trocha hanbila za tú scénu, čo som mu vyrobila v kaviarni. Stretli sme sa asi o týždeň v tom našom parku. Sedela som na lavičke a čakala Ashlin. Mali sme ísť spolu na nákupy. No a nejakou zvláštnou hrou osudu tam vtedy prišiel aj Niel. Keď ma zbadal ako sedím sama na lavičke prišiel ku mne a spýtal sa ma čo tam baba ako ja robí sama. Ja som mu povedala, že čakám jednu kamošku a vtedy mi zazvonil mobil. Dvihla som to, bola to Ashlin a oznámila mi, že so mnou ísť dnes nemôže,lebo musí ísť s rodičmi preč. Zložila som a povedala som Nielovi, že asi idem domov, lebo to kamoška práve zrušila, ale on ma zadržal a znova sme sa zarozprávali. Ani som si to nevšimla, slnko zapadlo a  nahradil ho  mesiac. Bola tma, ale nádherne svietili hviezdy. Nejaký čas sme tam, len sledovali oblohu, ale potom som si spomenula, že by som mala ísť domov, on ma odprevadil  aby som nešla sama pešo – vraj je to nebezpečné. No a od vtedy sa to s nami ťahá.“

„No, waw. Nikdy by som nepovedal, že som vás vlastne dala dokopy ja vtedy, keď som ti ho predstavila.“

„Tak to bolo nezabudnuteľné predstavenie, takže ja sa ani nedivým, že mi od vtedy vŕta v hlave.“     

 Zasmiala sa. „Vitaj do rodiny.“ Podišla ku mne a objala ma. Objatie som jej opätovala a chvíľu sme tam iba tak sedeli až ma napokon pustila.

„Ďakujem sestrička,“ povedala som jej s úsmevom na perách.

„Nemáš za čo ségra. Jej ja som vždy tak veľmi chcela sestru a namiesto nej som schytala toho trubiroha svojho malého bračeka. Ale ako sa vraví , všetko zlé je na niečo dobré´. Teraz mám super sestru a to len vďaka nemu. Asi sa mu budem musieť poďakovať.“

„Ale, veď Niel nie je až taký hrozný. Niekedy má síce tie svoje nálady, to hej, ale inak je to fantastický chalan. Dosť sa zmenil odkedy si odišla – dospel.“

„Ty si doňho až po uši, čo?“ zaškerila sa.

„Asi aj viac, ako len po uši. Niela milujem a nikdy sa ho už nehodlám vzdať.“ zasmiala som sa.

„Hmm, tak to znie vážne. Nechcete prichystať svadbu?“

„Ale Nicol,  nepreháňaj! Mám len 18, ešte sa nechcem vydávať. Zato ty už máš 22, teda pokiaľ viem. Nechystáš sa mi ponúknuť post družičky?“

„Veľmi rada, sestrička. Ak niekoho nájdem, budeš moja družička. No, ale teraz by sme sa ale asi mali pohnúť, inak bude Niel naštvaný. Čo rada nosíš?“

„To je jedno. Stačia nejaké rifle a tričko.“

„Fajn, tak sa pozrieme čo tvojej veľkosti tu máme.“ Prešla ku veľkej skrini na kraji miestnosti a otvorila ju. Vykuklo na mňa obrovské množstvo rôznych druhov oblečenia. Bola toho plná skriňa až som sa začínala diviť ako to tam Nicol mohla všetko napchať.

„Neviem rifle tu asi nenájdem. Si chudšia ako ja, ale moje staršie nohavice ti budú krátke. Tu máš skús si túto sukňu... á ... napríklad toto tričko,“ dopovedal a na posteľ za seba hodila červeno-čiernu károvanú sukňu a čierne tričko. „Ozaj, ešte niečo som zabudla. Predpokladám, že nemáš ani spodné prádlo, čo?“

„No, predpokladáš správne,“ odpovedala som a nahodila hanblivý úsmev. Bolo mi trocha divne rozprávať sa s Nielovou sestrou o tom čo sme s spolu robili. Ale Nicol som si už dávno obľúbila a ona bola mojou kamarátkou ešte skôr ako som chodila s Nielom. Bolo to naozaj milé dievča, aj keď by mohla byť namyslená preto ako dokonalo vyzerala, opak bol pravdou.

„Fajn, nechám ti trochu súkromia. Čakáme ťa dole.“ Hodila na posteľ ešte set červeného čipkovaného prádla a zmizla za dverami. Pomaly som sa začala obliekať, nikam som sa neponáhľala. Musela som začať vymýšľať nejakú výhovorku pre mamu, prečo som nezavolala. Ale nič ma nenapadalo. Snáď niečo ešte vymyslím, veď je ešte len niečo okolo pol siedmej ráno, takže mám ešte trochu času.

Keď som sa doobliekala postavila som sa pred veľké zrkadlo, v ktorom som videla celú svoju postavu a poobzerala sa v ňom. Až teraz som si uvedomila, že tričko malo vzadu na chrbte obrovský výstrih, ktorý odhaľoval takmer celý chrbát, a sukňa mi siahala ledva desať centimetrov pod zadok. Nicol vážne vedela čo robí, vyzerala som v tom totiž strašne sexy. Rukou som si trochu upravila vlasy a odhodlala som sa otvoriť dvere. Vykukla som na chodbu a započúvala sa do hlasov, ktoré vychádzali z kuchyne. Počula som, že sa tí dvaja rozprávajú, ale nerozumela som im ani slovo.    

Zišla som dole schodmi a  skôr než som stihla zistiť o čom sa bavili, stíchli a vyčkávali kedy sa objavím. Nakukla som do kuchyne.

„No tak, poď Esp. Niel sa už nevie dočkať, kedy ťa uvidí v tom, čo som ti vybrala,“ uškrnula sa na mňa Nicol.

Tak som sa teda odhodlala a neistým krokom som vstúpila do miestnosti. Niel na mňa ostal zízať s otvorenou pusou a Nicol sa usmievala. „Ja som vedela, že vyberiem dobre. Toto ti sedí perfektne. Ozaj, nechcela by si robiť modelku?“

„Nie, myslím, že nie. Ale ďakujem za ponuku.“ Prešla som k Nielovi a zavrela mu usta. „Nie je slušné takto zízať na nejaké dievča. Aj keď je to dievča tvoje.“ upozornila som ho a sadla som si na jeho koleno.

„Ja... ty...“ pokrútil hlavou akoby sa už chcel prebrať z toho poblúznenia. „Prepáč, ale vyzeráš úžasne.“

„Ďakujem,“ povedala som a pobozkala ho na pery. Dlho sme sa bozkávali až nás nakoniec prerušila Nicol.

„Hej vy dvaja, nemali ste náhodou niekam namierené, keďže Esp potrebovala oblečenie.“

Odtrhla som sa od Niela a on nahodil výraz typu: Prečo-tá- Nicol-musela-prísť-už-teraz-a-nedá-nám-pokoj? Ja som sa na neho povzbudzujúco usmiala a vzdychla si. „Mama.“

„Tak poď odveziem ťa.“

„Fajn. Čau Nicol, som rada, že som ťa zas videla. Ozaj do kedy si tu?“

„Do konca týždňa. Musela som už zo školy na chvíľu vypadnúť, ale vy už bežte.“

„Budeš mi chýbať,“ povedala som a objala som ju.

„Aj ty mne Esp, ale veď sa tu ešte do konca týždňa stretneme a pokecáme.“

„Tak dobre.“ Vzala som Niela za ruku a vyšli sme von. Nasadli sme do jeho úžasného, rýchleho porche a vyšli na cestu.

„Platí ešte stále tá ponuka s Parížom?“ spýtala som sa keď sme sa už obrovskou rýchlosťou hnali po ceste.

„Jasné, že platí.“

„Fajn, uvidím ako to dopadne s mamou a zavolám ti, či máš rezervovať letenky na dnešné poobedie.“

„Dúfam, že to dopadne dobre,“ usmial sa na mňa.

*   *   *

Celú noc som poriadne nespala. Stále mi vŕtala v hlave myšlienka, že Espleth sa mohlo niečo stať. Sedela som dole v našej kuchyni a pila svoju rannú kávu. Kristofer – môj manžel - prišiel až o pol dvanástej. Znova otvorili nejaký starý prípad. Ešte spala a ja som ho nechcela zobudiť svojím prevaľovaním sa a tak som radšej zišla dole. V práci mám dnes voľno, netuším, čo budem robiť celý deň. No, pokiaľ sa Esp nevráti, strachovať sa o ňu.

Dopila som posledný dúšok kávy a postavila so ku drezu, že umyjem svoju šálku. Ale keď som pustila vodu začula som na príjazdovej ceste auto. Vypla som vodu a vykukla spoza záclony na okne. Bola o Espleth. Niel jej otvoril dvere a potom nasadol späť do auta a odišiel. Vyzerali spolu tak krásne. Dívali sa na seba takými zamilovanými pohľadmi a navzájom sa na seba usmievali.

Esp sa vybrala k vchodovým dverám a otvorila ich.

*   *   * 

Otvorila som dvere a vošla do predsiene. Z kuchyne vykukla mamina.

„Ahoj mami,“pozdravila som ju a ospravedlňujúco sa na ňu usmiala.

„Kde si dopekla bola celú noc? Nemohla si aspoň zavolať? Vieš ako som sa o teba bála!“ priskočila ku mne a tuho ma objala. Objatie som jej opätovala a nehodlala som sa jej ešte pustiť.

„Prepáč mami, mrzí ma, že si sa kvôli mne tak trápila. Ale vybil sa mi mobil a ja som na to zabudla,“šepkala som jej do vlasov.

„Dobre, zlatko to je dobré. Hlavné je, že si v poriadku. Ashlin mi povedala, že si bola u Niela, je to tak?“ spýtala sa a upokojujúco ma hladila po chrbte.

„Áno, je.“

„Bola si tam celú noc?“

„Celú noc.“

„A jeho rodičia to dovolili? Viem, že s nimi nejak nevychádza.“

„No... jeho rodičia... vlastne neboli doma. Vrátia sa až na budúci týždeň.“

„Aha... takže ste tam boli sami?“

„Sami až do rána. Pokiaľ neprišla jeho staršia sestra. Nicol- pamätáš si ju? Boli sme kamarátky, ešte predtým ako som chodila s Nielom, ale ona potom odišla na vysokú.“

„Áno, pamätám si ju, ale neodbočuj od témy. Stalo sa medzi vami niečo? Došlo k niečomu?“ Nevedela som ako mám mame na to odpovedať. Mám jej povedať pravdu, alebo jej klamať? Nikdy som pred ňou nemala žiadne tajomstvá a nechcela som aby sa to zmenilo. Musím jej povedať pravdu.

„Áno, stalo sa niečo. Niel je úžasný chlapec a ja ho milujem mami. Som si istá tým čo som spravila.“

„Bože, takže s môjho dievčatka sa stala žena.“ Objala ma ešte pevnejšie. „Som rada, že si šťastná Esp.“ Čakala som všeličo, ale slzy šťastia v jej očiach, vážne nie. „Niel je dobrý chlapec a zaslúži sa ťa. Hlavne je, že si šťastná a neľutuješ čo si urobila.“

„Neľutujem to mami. Nikdy to nebudem ľutovať. S Nielom chcem stráviť zvyšok svojho života a on je vážne ten najlepší chlapec akého som kedy mohla stretnúť.“

„Ľúbim ťa, Espleth a teším sa s tebou.“

„Aj ja ťa ľúbim mami. Ozaj a keď už sme pri tej Nielovej úžasnosti. Hádaj, čo urobil dnes ráno.“

„Netuším ale nenapínaj ma, vieš, že to neznášam.“

„Tak fajn poviem ti to. Pozval ma do...“

„Do?“

„Paríža,“ skríkla som.

„Do Paríža? A kedy?“

Ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala. „Ashlin mi písala, že vieš o tej riaditeľni, aj o tých troch dňoch keď sme podmienečne vylúčený. Takže, Niel chce tie tri dni využiť a vziať ma do Paríža.“

„Počkať, tam sa ráta aj dnešok, nie?“

„Veď práve,“ povedala som a hrýzla si spodnú pery. Nechápavo na mňa hľadela a potom konečne prehovorila: „Ale... potom... prečo tu ešte stojíš a nejdeš sa baliť?“

Prekvapene som sa jej pozrela do očí ale nevidela som v nich nič iné len lásku a pochopenie. „Mami, myslíš to vážne? Môžem ísť s Nielom do Paríža?“

„Že váhaš, viem, že Niel ťa miluje nadovšetko a preto sa o teba postará. A tiež viem ako veľmi si vždy túžila vidieť Paríž. Takže túto jedinečnú možnosť ti nemôžem uprieť.“

„Ďakujem mami. Som šťastná, že mám tu najlepšiu mamu na svete. Keď sa toto dozvie Niel bude skákať od šťastia. Ďakujem!“ znova som ju tuho objala a potom som vytiahla z vrecka kabáta, ktorý som mala ešte stále na sebe mobil. Vytočila som mne tak známe číslo a čakala kým to niekto zdvihne. Ozval sa ten najsladší hlas na svete.

„Áno, miláčik. Čo je?“

„Ahoj Niel, mám zlé správy,“ povedala som smutným tónom a mama, ktorá stále stála vedľa mňa sa na mňa nechápavo dívala.

„No tak to povedz. Vedel som, ž e dve dni za sebou nemôžu byť dokonalé“

„No... Vieš... ide o to... že...“

„Že? Prosím, Esp už to vysyp.“

„Že... Budeš minúť peniaze na letenky, lebo sa ide do PARÍŽA!“ skríkla som do mobilu.

„Čože? No... WAW! Neuveriteľné. Povedz za mňa svojej mame, že je perfektná. Idem hneď rezervovať dve letenky do Paríža na dnešné poobedie.“

„Super. Mame to odkážem a ty odo mňa pozdrav Nicol. Ľúbim ťa. Ahoj“

„Ahoj, láska. “

Zložila som a zahľadela som sa na mamu. „Mám ti povedať, že si super.“

„Ďakujem,“ zasmiala sa, „ale teraz už poď lebo sa nestihneš zbaliť.“

„Rozkaz mami,“ povedla som a vykročila som s ňou po schodoch do svojej izby.

*   *   *

Keď som sem prišiel ešte nebola doma. Chcel som volať Rogerovi, že tu nieje ale nakoniec som si to rozmyslel. Veď si sem bude musieť prísť po knihy, aby mohla ísť do školy.

Asi o hodinu neskôr zastalo na ich príjazdovej ceste červené porsche. Vystúpil z neho nejaký mladík a prešiel k dverám spolujazdca. Vtedy sa mi naskytol pohľad na anjelské stvorenie, ktoré zatiaľ sedelo v aute. Videl som ju už niekoľko krát ale to bolo vždy v noci keď mala na sebe len nočnú košeľu a bola neupravená. Teraz mala na sebe krátky čierny kabátik z pod ktorého vykúkala červeno-čierna károvaná sukňa a na nohách vysoké čierne čižmy. Všetku tú tmavú farbu prebíjali zlatisté odtiene jej dlhých vlasov, ktoré mala voľne rozpustené okolo tváre. Už som Rogera úplne chápal prečo ju chcel medzi nás. On sa síce vždy vyhováral, že je to kvôli jej budúcim schopnostiam ale ja som vedel, že ho okamžite okúzlila a on si ju obľúbila ako by bola jeho dcérou.

Ona vystúpila a mladík odišiel. Vošla do domu a ja som načúval rozhovoru, ktorý viedla som svojou matkou. Zo začiatku som to celkom nechápal, ale potom som pochopil to, že ten mladík bol jej priateľ. Láska jej života, tak ako bola pre mňa Cortney. Volal sa Niel.

Ale najdôležitejšie bolo to čo prišlo potom. Ona chcela odísť z mesta. Chcela ísť s Nielom do Paríža. Práve do krásneho slnečného Francúzska. Toto som už musel povedať Rogerovi. Vybral som z vrecka mobil a vytočil jeho číslo.

„Áno? Deje sa niečo Max?“ ozvalo sa z mobilu.

„Deje. Ona ide do Paríža.“

„Sakra,“ povedal a ja som počul ako do niečoho buchol a to sa roztrieštilo o stenu. Povedal by som, že to bola nejaká váza...