Ukradnutý život

Autorka: Deani

1.Kapitola

Bola noc. Stáli sme s mojimi druhmi na balkóne dievčaťa, ktoré sme chceli získať. Nie nechceli sme ju zabiť, chceli sme aby patrila k nám. No, vlastne som to chcel ja – ale ja som bol vodca takže bolo rozhodnuté. Max aj tak nemal námietky, mal rád mladé dievčatá plné elánu. Jediný kto namietal, bola Cortney ( čítaj kórtny ). No ale späť k nášmu úlovku. Po premene mala mať neobyčajne schopnosti. Niečo čo nedokáže nikto iný, iba ona. Netušili sme presne čo dokáže, ale myslíme si, že všetky svoje zmysly bude ovládať ešte lepšie ako my ostatný a mohla by mať aj nejaký zvláštny dar. A tiež bola krásna – všetci upíri sú krásny to áno, ale ona bude neodolateľná. Mala dlhé medovo plavé vlasy siahajúce až po pás a nádherné štíhle telo. Jej tvár mala jemné a čisté črty ako tvár anjela. V našom svete by bola jednoducho dokonalá.

Dívali sme sa dovnútra a splývali sme s vonkajšou tmou aby nás nikto nevidel. Prechádzala po izbe a ukladala nejaké veci do skríň. Bolo až zvláštne ako mohlo byť obyčajné ľudské dievča také nádherné. Jej nežné telo obopínala len tenká vrstva hodvábnej nočnej košele. Vlasy jej zliezali po celom chrbte a krásne sa leskli vo svite mesiaca, ktorý dopadal do jej izby cez okno. Po chvíli zastala a priblížila sa k oknu – to našťastie bolo na vedľajšej stene od balkóna, inak by nás odhalila. A dnes, na to ešte nebol čas – musíme ešte počkať.

Postavila sa k nemu a vypla v izbe svetlo. Zrazu celú miestnosť osvetľoval už len tenký pásik mesačného svitu. Dívala sa von oknom a zdalo sa, že nad niečim premýšľa. Len stála a v kuse pozerala na mesiac. Jej tvár žiarila a v očiach sa jej odrážala scenéria, na ktorú sa dívala.

*   *   *

Konečne prišiel večer. Večer po tom nekonečne dlhom dni, ktorý som strávila bez svojho Niela. Bez Niela – mojej lásky – ktorého som milovala. Dnes mal byť spln, a ja som túto fázu mesiaca mala najradšej. Aspoň kvôli niečomu som sa mohla celý deň tešiť. Plánovala som ostať hore celú noc, len aby som mohla pozorovať ten nádherný výjav na oblohe, ale to mi pravdepodobne nevyjde.

Teraz to bolo konečne tu. Mesiac svietil vysoko na oblohe a vonku sa vznášal čierny závoj nepreniknuteľnej tmy. Pobiehala som po izbe a ukladala som do skríň posledné veci, ktoré mamka dnes vyprala. Na svoju širokú podobločnicu som si položila vankúš a deku a chystala som si tam vyliezť, ale ako náhle som došla k schodíkom mesiac ma zhypnotizoval a ja som tam len stála a dívala sa na neho. Zhasla som svetlo a v tichosti som sledovala tú nádheru s čudným pocitom, akoby aj niekto sledoval mňa. Striasla som sa tej myšlienky a premýšľala som o Nielovi. Môj chudáčik mal pretrpieť celý víkend na chate so svojimi rodičmi. Našťastie sa zo soboty vyvliekol a mohol ostať celý deň so mnou. Bol to nádherný deň. Takmer celý sme ho strávili túlaním sa po našom obľúbenom parku – práve v tom sme sa spoznali – a keď nás zima už vyhnala tak sme sa pobrali do kaviarne. S Natanielom bola vždy zábava.

No dnešok som musela stráviť sama, robila som si úlohy, trochu som upratovala a pomáhala som mame s domácimi prácami. Konečne prišiel večer a mohla som si trochu oddýchnuť pri svojej obľúbenej činnosti – no vlastne druhej obľúbenej, tá najobľúbenejšia bolo akékoľvek trávenie času s Nielom.

„Espleth, už choď spať, drahá. Nezabúdaj, že víkend sa skončil a ty ideš zajtra do školy.“ zakričala na mňa mamka zo spálne.

„Jasné mami už idem. Nebude vadiť ak budem spať na okne, však?“

„Nie, zlatko. Ale daj si pod seba deku inak prechladneš.“

„Okey. Dobrú mami.“

„Dobrú miláčik.“

„Dobrú ocko.“

„Dobrú Espleth,“ odpovedal mi ocko, ktorý ešte ani náhodou neišiel spať. Bude pracovať dlho do noci, ako vždy, odkedy pracoval v nejakej novej právnickej firme.

Predtým, ako som vyliezla na okno, som si zobrala z postele prikrývku aby som sa mala s čím prikryť. Vyliezla som po schodíkoch na svoju podobločnicu – ktorá vlastne ani nebola podobločnicou. Bolo to malé, vyvýšené, polkruhové miesto, s polomerom asi 1,5 metra a na neho viedlo 5 schodíkov. Rada som tam vždy sedávala a dalo sa tiež využiť aj ako miesto na spanie, či na pozorovanie nočnej oblohy.

Poskladala som si pod seba deku a ľahla som si pod okno. Prikryla som sa a sledovala som mesiac, na ktorý som mala teraz skvelý výhľad. Po niekoľkých minútach, som sa ale stratila v ríši svojich snov.

*   *   *

Sedela som v manželovej veľkej pracovni, ktorej steny boli obohnané policami plnými kníh. V kozube jemne pukotal oheň a všade bolo ticho. V dome ani jeho okolí sa teraz nikto nenachádzal. Roger - môj manžel – bol vonku s ďalšími dvoma upírmi, aby zistili viac o dievčati, ktoré si vyhliadol. Chcel ho zmeniť, aby patrilo k nám. Chcel mať dcéru a to dievča sa mu viac ako pozdávalo. Mala len 18 rokov, ba čo viac bola krásna. Volala sa Espleth a bývala s rodičmi v Londýne. Objavili sme ju náhodou, keď sme hľadali právnika kvôli nejakým účtom. Jej otec pracuje v tej firme a ona tam v ten deň za ním prišla. Sedela v otcovej kancelárii, keď sme tam s Rogerom vošli. Vyrazila mu dych a on vedel, že ju musíme získať.

Auto odbočilo z hlavnej cesty na našu príjazdovú. Tiché pradenie nášho Jaguáru by som spoznala kdekoľvek. Ozvalo sa buchnutie troch dvier a tiché pípnutie ako pri zamykaní auta. Potom som zachytila už len otváranie vchodových dverí a tri páry topánok vošli do vstupnej haly. Boli to dvaja muži a jedna žena. Rozbehla som som sa, aby som ich mohla privítať. Všetci boli oblečený v čiernom. Zastala som asi meter od ich vodcu a čakala som.

„Bleur.“ (čítaj Blér)

„Max,“ pozdravila som muža s krátkymi gaštanovými vlasmi.

„Čau Bleur, tak aký si mala deň?“

„Fajn. Trochu som sa tu bez vás nudila, ale ušlo to, Cortney.“ Usmiala sa na mňa a oči sa jej pritom rozžiarili. Úsmev som jej opätovala a pohľadom som sa opäť presunula na muža s dlhšími čiernymi vlasmi, ktoré mal, ako vždy, elegantne sčesané dozadu.

Priblížila som sa k nemu tak, že som od neho stála len pár centimetrov. Zahľadela som sa mu do hlbokých čiernych očí a pobozkala som ho. Bozk mi vášnivo opätoval a po chvíli sa odo mňa odtrhol.

„Tak čo nové ste zistili, Roger?“

„Nič zaujímavé. Má len, istú, posadnutosť mesiacom, ak by nemusela spať, tak by ho pozorovala celú noc. Náš život sa jej aspoň v tomto ohľade bude páčiť.“

„Perfektné. Ale teraz poď, pôjdeme na lov. Musíš byť veľmi smädný.“

„Máš pravdu, láska. Už dlhší čas som kvôli nej nebol na love. Stále som ju sledoval a teraz si zaslúžim odmenu.“ Uškrnul sa. „Kam pôjdeme?“

„Do mesta, samozrejme.“

Chytil ma do náručia a vyniesol ma vchodovými dverami do tmy. Bežali sme asi 10 minút až sme sa ocitli v tmavej londýnskej uličke. Práve sem viedol zadný východ z pochybného baru, kde chodili hlavne mladý ľudia. Je len otázkou času kedy niekto vyjde

  *   *   *

Dnešná noc bola bombová. Je asi 1 hodina v noci a ja som na mol opitá v náručí môjho sexy frajera.

„Láska nepôjdeme von? Vyzeráš, že potrebuješ čerstvý vzduch.“

„Hahaha,“ rehotala som sa. „Jasne zlatko, poďme von.“

Schytil ma a privinul si ma na hruď. O chvíľu som počula otváranie dverí. Ale neboli to normálne vchodové dvere, skôr by som povedala, že to bol zadný vchod. Stáli sme v tmavej uličke a Marcus ma položil na zem. Stále som sa knísala zo strany – na stranu, ale ako – tak som sa dokázala udržať na nohách

„Tak, čo cica? Už je ti lepšie?“ spýtal sa Marcus

„Jasne, je mi fajn,“ odpovedala som mu a pritom som ho pobozkala. Marcus mi bozk opätovala a tak sme tam len stáli a bozkávali sa .

„Zdá sa, že je ti fakt dobre.“ uškrnul sa na mňa.

„Že váhaš.“ znova som sa na neho zavesila. Po chvíli však Marcus stuhol. Nechápala som čo sa stalo, ale Marcus sa nehýbal a iba očami sledoval niečo za nami. Nič som nepočula, tak som sa od neho odtiahla a zahľadela sa dozadu. Pred nami stáli dvaja ľudia. Neuveriteľne krásna muž a sexy žena v krátkych koktejlových šatách čiernej farby. Na toto ročné obdobie, to bol zvláštny výber oblečenia. Nebyť toho, že ich pokožka v mesačnom svite,ktorý aspoň trochu prenikal do tejto tmavej úzkej uličky, žiarila, splývali by s okolitou tmou.

„Poďte s nami,“ zavelil ten krásny chlap.

Ja ani Marcus sme sa však nepohli. Príliš som sa zľakla a preto som sa nezmohla ani na slovo. Netuším ako, ale ten muž zrazu stál pri mne a zvieral moju pravú ruku. Ťahal ma hlbšie uličkou. A ja ani neviem ako, ale za okamih som zo začiatku uličky stála až na jej konci. Marcus bol preč a tá žena tiež. Okolo mňa som už nevidela nič, iba toho desivého muža. Všade bola hrubá vrstva čiernej tmy a moje oči boli slabé, na to, aby cez ňu dokázali preniknúť.

Poslednou mojou myšlienkou, bol iba pocit chladu, ktorý vo mne vyvolal dych toho muža na mojom krku. Potom, už prišla iba bolesť, keď niečo ostré preťalo moju pokožku a ja som už nič viac necítila.

*   *   * 

„Tak, ako si si užila lov?“

„Výborne, drahý. Ten chalan bol na zjedenie.“ Usmiala sa a oblízla si z pier posledné kvapky krvy. „A to dievča? Aké bolo?“

„Celkom chutné. Ale naliate v alkohole.“ Uškrnul som sa. Bolo super, že na nás alkohol nikdy nebude pôsobiť, tak ako na ľudí. Aj keď, niekedy by sa hodilo aj upírom iba tak zabudnúť.

„Hmm, tak potom malo to dievča celkom šťastie.“

„Prečo?“

Zasmiala sa na plné pľúca a rozžiarili sa jej oči. „Zajtra by mala poriadnu bolesť hlavy. Zachránil si ju pred opicou.“ Znova sa zasmiala a ja som sa k nej pridal. Miloval som jej zmysel pre humor. To bola prvá vec, ktorá sa mi na nej páčila, keď som ju spoznal. No vlastne prvá asi nie, prvou boli tie jej nádherné štíhle nohy.

Zdvihol som ju do náručia a rozbehol som sa s ňou do nášho veľkého domu. Odbočil som a po chvíli sme sa ocitli v našom záhradnom parku. Posadil som ju na lavičku pod veľký dub a prisadol som si k nej.

„Nemusíš ma stále nosiť na rukách.“

„Nie?“ usmial som sa na ňu. „A ja som si myslel, že je to moje celoživotné poslanie. Nosiť moju kráľovnú všade, kam bude chcieť.“

„Si milý.“ naklonila sa ku mne a jej pery sa jemne dotkli tých mojich. Ešte stále chutili po krvy.

„Mňam, ten chalan chutil fakt dobre. Nebol až taký naliaty.“

„To máš pravdu jeho krv chutila fajn, ale ty chutíš lepšie.“

„Vážne?“ spýtal som sa zo zdvihnutým obočím.

Zavrčala a zhodila ma do trávy. Jemne ma bozkávala na krku a pomaly prechádzala k mojim perám. „Vážne, láska. Ty chutíš oveľa lepšie.“

„Hmm, ďakujem.“ Pretočil som sa tak, že teraz som držal na zemi ja ju. „Čo, chceš sa so mnou snáď hrať?“ spýtal som sa pobavene. Odpoveďou na moju otázku mi bol vášnivý bozk, ktorý mi uštedrila. Nežne som ju uväznil vo svojom náručí a zviezol som sa k nej na zem.

*   *   *

„Cŕŕŕŕ – cŕŕŕŕŕ,“ ozval sa budík.

Rozbehla som sa dole schodíkmi aby nezobudil celý dom. Otec išiel určite spať neskoro a zaslúži chvíľu odpočinku. Došla som až k nočnému stolíku a vypla som ten otravný prístroj. Bolo 7 hodín ráno. Zapla som si Cd prehrávač so svojim obľúbeným Cd-čkom a nastavila som  na ňom tú najrýchlejšiu pesničku ale tak aby ho bolo počuť ba v mojej izbe. Pretancovala som až ku skrini, aby som sa trochu prebrala a vytiahla som z nej pančušky a čiernu minisukňu. Prešla som k druhej skrini, z ktorej som zobrala červenú obtiahnutú halenku. Všetko som hodila na posteľ a rozbehla som sa do kúpeľne. Umyla som si tvár, vyčistila zuby a vrátila sa späť do izby. Hodila som sa na moju provizórnu posteľ, na podobločnici a chvíľu som sa len tak dívala na strop svojej izby. Za okamih bude budík opakovane zvoniť a vtedy sa zobudím už naozaj.

„Cŕŕŕ – cŕŕŕ,“ znova zvonil budík a ja som sa zdvihla. Šla som ho vypnúť a vtom mi zazvonil mobil.

„Áno?“

„Čau, láska. Kde, preboha, si? Na nejakej diskotéke?“ spýtal sa Nathaniel som smiechom v hlase.

„Nie, jasne, že nie. Bez teba by som na žiadnu nešla. Len som si pustila hudbu, aby som sa trochu prebrala.“

„Super. Takže, keď ťa už ta hudba prebrala, zastavím sa po teba asi o pol hodiny. Okey?“

„Jasne, miláčik teším sa.“

„Som rád. Tak za polhodinu,“ povedal a zložil.

Tak deň začal perfektne. Som zvedavá na jeho zvyšok. Obliekla som sa a učesala som si vlasy. Nechala som ich, aby mi voľne padali na chrbát, tak sa to Nathanielovi vždy páčilo.

Zišla som dolu schodmi na prízemie a vybrala som sa do kuchyne. Zostávalo mi ešte 10 minút, tak si asi spravím kávu.

Sadla som si k stolu a pomaly som popíjala kávu, keď pred domom zatrúbilo auto. Vykukla som z okna a uvidela som červené porsche. Zvyšok kávy som vyliala do drezu a utekala som sa obliecť. Obula som si čižmy na vysokom opätku a do ruky som si zobrala krátky čierny kabátik. Cez plece som si prehodila školskú tašku a vybehla som z domu. Neobťažovala som sa zamykaním, veď otec je ešte doma a prešla som rovno k dverám spolujazdca. Niel sa natiahol a z vnútra mi otvoril dvere. Zachytila som ich a nasadla som. Tašku som hodila na zadné sedadlo a konečne som sa otočila k Nielovi. Ten sa usmieval a díval sa na mňa s očarenými očami. Začervenala som sa ale nesklopila som zrak.

„No, waw, kráska, vyzeráš úžasne.“

„Ďakujem. Aj ty vyzeráš super, ako vždy.“ Usmiala som sa a lepšie som si ho prezrela. Mal na sebe tmavo modré džínsy a čierny obtiahnutý sveter, ktorý pekne vyrysoval svaly na jeho hrudi. Cez operadlo mal prehodenú čiernu koženú bundu a jeho blonďavé vlasy mu padali do očí. Vyzeral naozaj úžasne, tak uvoľnene a sexy.

Pokiaľ som si ho ja prezerala, on naštartoval a vyrazili sme smerom ku škole. Na parkovisku bolo málo aut. Niel zaparkoval ďalej od školy aby sme sa ešte mohli prejsť skôr ako pôjdeme na hodinu.

Vystúpil z auta a rýchlim krokom prešiel k mojim dverám. Ja som si zatiaľ obliekla kabátik. Otvoril mi a mne sa znova naskytla príležitosť nazrieť do tých jeho nádherných zeleno – modrých očí. Boli také hlboké, že by som sa v nich kľudne mohla utopiť. Tak nežne sa ligotali na tom jemnom slnečnom svetle, až som si myslela, že z tej krásy odpadnem.

Naklonil sa ku mne a jeho jemné pery sa dotkli tých mojich. Tiež som ho pobozkala až pokiaľ sa Niel nakoniec so smiechom neodtiahol. „Zdá sa, že včera som ti naozaj chýbal, čo?“

„A ty sa divíš? Mám pocit, že som na tebe závislá. A myslím, že z toho sa nedá tak ľahko vyliečiť.“ Zasmial sa na mojom vtipe, ktorý vlastne ani nebol vtipom. Bola to pravda, keď som nebola s ním strašne mi chýbal.

„Tak, to je super. Lebo ja mám ten istý pocit. Strašne si mi chýbala, láska. Ľúbim ťa, Espleth.“

„Ja ti to poviem originálnejšie. Je T´aime, Ich liebe dich, I love you.“ povedala som a postavila som sa zo sedadla aby som ho mohla znova pobozkať.

Bozkávali sme sa hodnú chvíľu až kým Nielovi nezazvonil mobil.

„Ach,“ s povzdychom sa odo mňa odtiahol a z vrecka džínsov vytiahol strieborný telefón.

„Áno?“ vravel do telefónu.

„To nič. Niečo si kúpim, nemusíš nikoho posielať. Čau.“ Pokiaľ on volal ja som si sadla späť do auta a čakala som. Keď skončil vrátil mobil späť do vrecka a znova sa ku mne sklonil.

„Tak kde sme to skončili?“

„Na ceste do školy,“ povedala som s úsmevom a s taškou na chrbte som sa vydala smerom ku vchodu.

Z auta vytiahol svoj vak a rozbehol sa za mnou. „Hej, čo to malo znamenať?“ spýtal sa, keď ma dobehol.

Rozosmiala som sa a vlepila mu na pery sladký bozk, pričom som ho pritlačila na zábradlie na schodoch. „Nič. Len sa s tebou trocha hrajem.“ Znova som sa vydala do vnútra a otvorila som dvere. Prešla som ku svojej skrinke a vybrala som si z tašky knihy na ďalšiu hodinu. Tašku som vložila do skrinky a otočila som sa, pričom som skrinku zavrela. Na moje prekvapenie predo mnou stál Nathaniel. Ruky mal natiahnuté po mojich bokoch, čím mi odrezal cestu na útek. Len som tam tak stála a dívala som sa do jeho očí. Nedokázala som rozlúštiť aké emócie sa v nich skrývajú. Jeho výraz tváre bol nečitateľný.

„Takže ty sa hraješ? So mnou?“ spýtal sa pričom jeho zorničky sa zúžili. Nezľakla som sa vedela som, že sa iba tvári. Po včerajšku, keď som z ním nebola, ma chcel mať pri sebe a ja som mu úplne rozumela. Ale ak má on čas zdvíhať hlúpe telefonáty, ja budem mať čas na zábavu. Zasmial som sa nad tým aké to bolo detinské.

„Áno. Vadí to snáď? Mám sa ti ospravedlniť?“ spýtala som sa ironicky.

Priložil mi na pery ukazovák aby ma umlčal a zahľadel sa mi hlboko do očí. Vedela som, že sa mu moje zelené oči páčia, lebo mi to povedal už mnoho krát, ale teraz do nich hľadel tak intenzívne akoby sa mi chcel vpiť až do duše.

„Espleth, na chvíľu ma počúvaj. Prosím ťa, buď dobrá a na okamih zatvor tie svoje nádherné ústočka. Dobre?“ spýtal sa a v očiach sa mu naozaj ukázala prosba. Prikývla som a on odtiahol svoj prst z mojich úst.

„Láska, Esp, musel som bez teba stráviť celý jeden deň. Bolo to pre mňa strašné utrpenie, nakoľko mi namiesto teba robili spoločnosť moji rodičia. Dobre vieš, že s nimi nevychádzam najlepšie, takže to bolo naozaj strašné. Spal som asi tak štyri hodiny, pretože z chaty sme došli domov o tretej ráno. A teraz keď ťa konečne vidím...“ po nekonečne dlhej polminúte sa znova usmial, „ ... sa so mnou hráš. Tak toto ti teda tak ľahko neprejde. Ako iste vidíš, láska, si v pasci.“

Zahrala som vystrašený výraz. „Pomoc, pomôžte mi niekto. Tento maniak mi chce ublížiť,“ zašepkala som a Niel sa na mňa zahľadel akoby som práve ušla zo psychiatrie.

Dívala  som sa na neho a pohľadom som preskakovala medzi jeho očami a perami. Vycítil, čo chcem urobiť a vášnivo ma pobozkal, pričom ma oprel o skrinku. Zalapala som po dychu z toho, aký bol zrazu náruživý. Chcel byť so mnou, cítila som to, ale teraz to určite nepôjde.

„Ahm, ahm.“ ozvalo sa za nami tiché zakašľanie. Niel sa odo mňa odtiahol a mne sa naskytol pohľad na riaditeľku našej školy pani Soywerovú. Celá preľaknutá som na ňu hľadela a spolu s Nathanielom som čakala na rozsudok.

„Mládež pokiaľ neviete nachádzate sa na pozemku školy. Rada by som vedela, čo vám hovorí termín ,školský poriadok´. Práve ste totiž porušili prinajmenšom tri body nášho školského poriadku.“ Spustila na nás svoju reč pani Soywerová.

„Prepáčte, madam, veľmi sa ospravedlňujeme. Vlastne tomu všetkému som navine ja. Espleth za to nemôže,“ začal sa jej prihovárať Nathaniel. No, ja som vedela, že toto nedopadne dobre.

„Mladý muž pokiaľ viem, tak som vám nedala slovo. A za druhé takýto priestupok sa nedá riešiť len takýmto ospravedlnením. Obaja sa po vyučovaní hláste u mňa v kancelárii.“

„Ale pani riaditeľka...“ začala som sa brániť.

„Žiadne ale, slečna Lorensová.“ Skočila mi do reči a otočila sa na odchod. Nikdy som túto starú bosorku nemala príliš v láske. A teraz som na ňu bola ozaj naštvaná.

„Ach, a ja som ťa chcel po škole zobrať k nám. Rodičia budú preč a mohli by sme sa u mňa v pokoji učiť.“

„To nič Niel, to je dobré. Len som zvedavá, aký nám dá trest.“

„To som aj ja. Ale nieje to dobré, všetkému som navine ja...“

„Niel prosím ťa, prestaň.“ rýchlo som ho pobozkala a rozbehla som sa na hodinu biológie, na ktorú som už práve meškala.

Otvorila som dvere a nahliadla som dnu. Keď si ma všimla naša profesorka, zadívala sa na mňa a pokynula mi nech idem k nej.

„Prepáčte, pani profesorka, ale zdržala ma pani riaditeľka. Po škole sa mám totiž hlásiť u nej v kancelárii.“

„Dobre, slečna Lorensová. Sadnite si na svoje miesto a dávajte pozor.“

„Samozrejme,“ odpovedal som jej a otočila som sa smerom k laviciam. Ashlin už na mňa mávala, že mi obsadila miesto a ja som prešla rovno k nej.

„Kde si do pekla bola?“ spýtala sa hneď, ako som si sadla.

„Bola som s Nielom a našla nás riaditeľka. Myslím, že z toho bude dosť veľký malér.“

„Hmm, tak to znie zle. Tá stará sova vám to len tak prejsť nenechá.“

„No, to viem. Bojím sa skôr o Niela on by z toho mohol dostať aj vyhadzov. Vieš ako niekedy odchádza, len tak, z vyučovania a keď sa k tomu priráta toto. Mám z toho zlý pocit. On je proste rebel a to ju vytáča.“  Vzdychla som si ak by Niela z tejto školy vyrazili, ja by som tu tiež neostala už ani minútu. Bez neho by tu bola totiž strašná nuda, mala som tu síce svoje najlepšie priateľky – Ashlin a Carol – ale bez Niela by som to tu nedokázala prežiť. Každý z nás by mal iný rozvrh, iné hodiny, nemali by sme voľný čas pre seba. To by som vážne nezniesla. No, na druhej strane prestupovať sa do inej školy, teraz v strede semestra. Keď ma o chvíľu čakajú maturi. Ach, dúfam, že tá bosorka dnes spraví výnimku.

Kým som ja rozmýšľala o treste, ktorý by nám mohla pani Soywerová dať, hodina prešla. Zo svojich myšlienok som sa prebrala až vtedy keď do mňa Ashlin štuchla, že zvonilo.

„Čože, to nieje možné? Do kelu, Niel ma už isto čaká a ja tu len tak sedím. A kde mám knihy?“

„Tu, ty spiaca princezná.“ Zasmiala sa Ashlin a ukázala mi ruku, kde niesla aj moje knihy.

„Ashlin ty si poklad. Ďakujem. Ale teraz už poďme Niel musí byť nervózny.“

„Tak bež, ja ti vezmem veci na ďalšiu hodinu.“

„Dobre Ashlin, tu máš kľúče.“

Nečakala som už viac na jej odpoveď a rozbehla som sa k triede informatiky kde mal mať Niel dvojhodinovku. Vedela som, že bude tu, pretože cez dvojhodinovky sme nemohli opúšťať chodbu pred triedou.

Keď som ho zbadala, ako tam stojí opretý o stenu, srdce sa mi rozbúchalo. Tento chalan, tento nádherný chalan, je môj.

„Nathaniel,“ zakričala som na neho a on zdvihol pohľad. Jeho krásnu tvár rozžiaril úsmev a mne srdce na chvíľu prestalo byť.

„Esp, už som si myslel, že neprídeš. Kde si tak dlho?“

„No trochu som na tej hodine zaspala,“ odpovedala som mu zo smiechom.

„Aha, takže moja princeznička zaspala. Snáď sa mi nemeníš na Šípkovú  Ruženku.“ zasmial sa pričom ma zdvihol zo zeme a držal ma vo svojom náručí. Naklonila som sa k nemu a jemne som ho pobozkala.

Niel sa odtiahol a začal sa smiať. „Vieš, že si tak to koledujeme o ďalší problém?“

„Hmm, áno a je mi to jedno. Aj tak si myslím, že už väčší malér mať nemôžeme.“

„No, asi máš pravdu,“ povedal a skôr než som sa stihla vôbec nadýchnuť na znova pobozkal.

„Cŕŕŕ – cŕŕŕ.“

„Dopekla Francúzštinárka ma zabije.“

„Tak bež. Uvidíme sa na obede, kráska.“

„Dobre, budem ťa čakať.“

„No, uvidíme kto koho bude čakať. Čo ak zase zaspíš?“ so smiechom na mňa kričal Niel, zatiaľ čo ja som už bežala do triedy.

Otvorila som dvere a nakukla dnu. Na moje šťastie tam ešte profesorka nebola. Ashlin sedela na našom obvyklom mieste a na moje strane lavice sa povaľovali moje knihy. Sadla som si k nej a pozrela som sa na ňu vďačným pohľadom.

„Ashlin ty si vážne ta najlepšia kamoška na svete. Ďakujem ti.“

„V pohode. Len už nestresuj, tu máš kľúče.“

„Bon jour,“ Francúzštinárka vstúpila do triedy so svojim pozdravom.

„Bon jour madame le profeseur,” zborovo sme jej predniesli.

„Le combien sommes – nous aujourd´hui?“

„Nous sommes le 15 janvier 2009,“ odpovedala som za celú triedu a dúfala som, že ma už viac nevyvolá.

S tým nevyvolaním som mala pravdu. Celú hodinu ma už nechala na pokoji a ja som mohla zas utiecť do svojho fantazijného sveta, kde som snívala o Nielovi. Vyvolala akurát chuderku Ashlin, ktorá musela ísť k tabuli vyčasovať nepravidelné sloveso robiť ,fair´.

Konečne zazvonilo a ja som sa s Ashlin po boku vybrala k našim skrinkám.

„Čaute, baby. Tak ako ste prežili franinu?“ spýtala sa Carol, ktorá nás už čakala pri skrinkách.

„Fajn, celkom sa to dalo. A ty ako? Čo budeme robiť na fyzike?“

„Och, nič zaujímavé. Znova tie jej hlúposti o Newtonových zákonoch.“

„Vážne? Do pekla, tak to tam bude určite riadna nuda. Musím požiadať Niela aby tam dnes išiel so mnou. Inak tam asi zaspím na sto rokov ako ozajstná Šípková Ruženka.“ Baby sa rozrehotali a vybrali sme sa spolu do jedálne. Niel tam už sedel a čakal na mňa.

„Tak zatiaľ baby.“

„Jasné, bež inak tvojho princa omrzí, to nekonečné čakanie.“ Čistá Carol a tie jej večné vtipy. V toľkých veciach sme si boli podobné.

Rozbehla som sa k Nielovi a sadla som si vedľa neho na stoličku. Ani som sa neobzrela či sa nikto nedíva, ako som o robila zvyčajne, a rovno som ho pobozkala.

„Salut láska.“ pozdravila som ho keď som skončila s naším vrelým privítaním.

„Ahoj, kráska. Tak ako to šlo? Vidím, že máš dobrú náladu,“ predniesol s úsmevom na perách.

„Keď si pri mne tak mám vždy dobrú náladu. To si si nevšimol?“ Bolo mi jasné, že si to všimol, veď som vždy vystrájala hlúposti keď som bola s ním. A tiež som sa dosť smiala. Niel bol jednoducho jedným z tých ľudí, ktorý by dokázali rozosmiať aj mrtvolu v hrobe a to bola ďalšia vec, ktorú som na ňom zbožňovala.

„No, fajn. Takže franina prebehla asi bez najmenších problémov, čo?“ spýtal sa zo zdvihnutým obočím.

„Samozrejme, veď ja som rodená Francúzska. Čo to na mne nevidno?“ Zasmiali sme sa a vtedy ma napadlo, čo som sa ho chcela spýtať. „Niel, zlatko, a keď sme už pri predmetoch na F,  pôjdeš so mnou dnes na Fyziku, že?“ Nahodila som na neho psie oči a čakala som ako návnada zaberie.

„Esp, ty si hrozná. Kráska vieš, že tento výraz na mňa vždy platí. Malo by to byť trestné takto hypnotizovať ľudí pohľadom. Ale áno, dostala si ma dnes s tebou pôjdem. A len pre moju informáciu, čo budeme dnes brať?“

„Niečo s Newtonovými zákonmi. Pýtala som sa Carol.“ Vzdychol si a pozrel sa na mňa akoby som ho práve donútila urobiť niečo strašné.

„Prepáč, Niel ale sama by som to tam neprežila. Veď vieš ako ma tá profka nudí. Ak by si neišiel, tak by sa zo mňa naozaj stala Šípková Ruženka.“

„Dobre, láska fajn. Ale na oplátku ty, pôjdeš so mnou ku mne dnes poobede.“

„Máme ísť do riaditeľne, zabudol si?“

„Nie, vôbec nie. Ale potom máme ešte do polnoci dosť času, či nie?“

„Do polnoci? A čo chceš robiť? Neviem, či je správne, ale mám také tušenie, že toto kvôli učeniu nebude.“

„Nechaj sa prekvapiť, kráska. A teraz poď ideme si kúpiť niečo jesť lebo mi umrieš od hladu.“

„Fajn súhlasím, naozaj som hladná ako vlk.“

Prešli sme s Nielom k pultu na jedlo a kúpili sme si pizzu. Kým na ňu Niel čakal ja som si išla sadnúť, aby nám nikto neobsadil stôl. Sadla som si a čakala som na neho.

Asi po 5 minútach sa konečne dostavil aj obrovskou pizzou so šunkou, kukuricou, šampiónmi a olivami.

„Bože, Niel kde si tak dlho. Umieram od hladu, ach zavolajte záchranku som totálne vyhladovaná.“

„Tak ty si vyhladovaná, čo? Hmm, asi ťa budem musieť nakŕmiť.“ Vyvalila som na neho oči. Ale on len položil pizzu na stôl a sadol si vedľa mňa, potom zobral jeden kúsok a priložil mi ho k ústam.

„Tak otvor ústa,“ prehovoril a oči sa mu ligotali a pohrávali v nich iskierky ako vždy keď sa smial. Neodpovedala som iba som pokrútila hlavou na znak toho aby s tým prestal, ale on si nedal povedať a stále dobiedzal. Tak som otvorila ústa a odhryzla si. Takto som zjedla celý kúsok našej pizze a skôr než stihol zobrať ďalší som z nej vzala kúsok syra. Keď vzal ďalší kúsok, tak som sa odtiahla a hodila som do neho syr, ten pristál na jeho hlave a zostal mu visieť z vlasov.

„To malo čo znamenať?“ zasmial sa Niel a snažil si vybrať syr z vlasov. Vybuchla som smiechom a nedokázala som sa upokojiť, keď Niel uvidel, že sa smejem z neho vzal olivu a hodil ju do mňa. Tá pristala niekde na mojej halenke a nespadla dole. Takto sme sa ohadzovali až pokiaľ k nám neprišiel od učiteľského stolu pán Soywer, ktorý bol manželom našej riaditeľky a na škole učil telesnú.

„Čo to tu preboha vystrájate? Okamžite do riaditeľne! Obaja!“

Postavili sme sa a išli sme za ním. Čakali sme čo sa bude diať. Hodila som na Niela vystrašený pohľad a on sa na mňa upokojujúco usmial. „Ber to z tej lepšej stránky, po škole môžeme ísť rovno ku mne,“ zašepkal a očká sa mu zas šibalsky zaligotali. Rada by som vedela čo má za lubom.

Pán Soywer otvoril dvere a vstúpil do riaditeľne, my sme zatiaľ ostávali stáť vonku.

„Jack, čo sa stalo?“ ozval sa z vnútra hlas našej riaditeľky.

„Nič Rachel,len nesiem dvoch študentov. Poďte dnu!“ zvolala na nás pán Soywer.

Chytila som sa Nathaniela za ruku a vošli sme dnu.

„Zase vy? Čo zas spravili?“ spýtala sa prekvapene pani Soywerová svojho manžela.

„Ohadzovali sa v jedálni jedlom, ale ako to, že zas oni. Už tu snáď dnes boli?“

„Nie ale mali tu prísť po škole. Našla som ich totiž na chodbe vo vášnivom objatí a to ešte po zvonení.“ Teraz sa na nás poriadne zahľadela a jej oči sa rozšíri prekvapením. Vedela som si predstaviť ako asi vyzeráme. Museli sme byť ohádzaní oblohou pizze, tak až sme sami vyzerali ako veľké chodiace pizze.

„Preboha, tak takto sa v mojej škole nebudete pohybovať. A už som si aj rozmyslela aký trest na vás použijem.“ Škodoradostne sa usmiala. „Ste podmienečne vylúčený na tri dni a to od teraz. Practe sa zo školského pozemku. A dúfam, že toto pre vás bude dobré ponaučenie.“

So sklonenými hlavami sme vyšli z riaditeľne, ale ako náhle sme počuli ako sa za nami zabuchli dvere potichu sme sa rozosmiali. Chytila som Niela za ruku a rozbehli sme sa dolu schodmi ku skrinkám. Keď som si uvedomila, že stojíme na chodbe samy hodila som sa mu do náručia. Chytil ma a začal sa so mnou točiť. Smiali sme sa a náš smiech prerušovalo iba to, keď sme sa bozkávali.

„Waw, celé tri dni iba pre nás,“ vykríkla som na celú chodbu a znova som ho pobozkala.

So smiechom ma položil na zem a rozbehol sa von k dverám. „Kto bude skôr preč z tohto prekliateho miesta,“ zakričal na mňa cez plece a ja som sa za ním rozbehla. Vybehla som dverami a on si pokojne sedel na zábradlí schodov a čakal ma. Keď ma zbadal spustil sa ním, ja som ho nasledovala a on ma dole zachytil, znova ma pobozkal.

„Tak kráska, žiadna fyzika a ďalšie tri dni voľna. Aký je plán?“

„Ideme k tebe, nie?“ zasmiala som sa, zoskočila som dole zo zábradlia a ťahala som ho k jeho autu.

Keď sme k nemu došli otvoril mi dvere spolujazdca a ja som nasadla. Obišiel auto a tiež si nasadol, pred tým ako naštartoval sa ku mne naklonil prešiel mi perami po krku a pritom sa natiahol po pás a zapol ma. Keď skončil odtiahol sa a naštartoval. Sledovala som mihajúcu sa krajinu a stále som sa usmievala. Ak sa toto dozvie mama, tak mi dá prinajmenšom na mesiac zaracha. Ale kto povedal, že sa to musí dozvedieť? No, na teraz to rada pustím z hlavy. Pozrela som sa na Nathaniela, ktorý sledoval cestu a sem- tam sa pozrel na mňa. Asi za 10 minút sme došli k jeho veľkého domu na okraji mesta. Bol naozaj obrovský, taký svetlý a nádherný.

Niel vystúpil z auta a znova mi prišiel otvoriť dvere. Vystúpila som a zahľadela som sa Nielovi do očí. Boli plné nehy a lásky. Naozaj ma miloval, tak veľmi až by sa niekomu mohlo zdať, že to nie je možné. Ja som ho tiež milovala, celým svojim srdcom a túžila som len po jednom - byť s ním. Celý život, až do smrti. Niekto by si povedal ,Má len 18 ona to nemôže myslieť vážne, ten chalan ju omrzí.´ Ale ja som vedela, že to tak nebude. Nathaniel bol moje všetko, bez neho by som nedokázal ďalej žiť. On bol mojou jedinou pravou láskou a navždy ňou bude.

„Tak, Espleth Lorensová, po dlhom čase ťa vítam zase u mňa doma.“

„Ďakujem Nathaniel Colins. Tvoje pozvanie ma veľmi potešilo.“ Rozosmiali sme sa nad tým ako smiešne to vyznelo. Chytil ma za ruku a viedol ma k vchodovým dverám ich domu – no vlastne skôr by sa dalo povedať vili.

„Tak moja drahá čo by si chcela robiť?“

„Pokiaľ si dobre pamätám, tak máte vnútorný bazén, však?“

„Áno. Také niečo by sa tu našlo.“ Usmial sa a zdvihol ma na ruky. Prechádzal so mnou cez obývačku a potom po dlhej chodbe až sme vošli dverami do miestnosti, ktorá vyzerala ako obrovská luxusná kúpeľňa. Naboku, v rohu, stála výrivka a po strede miestnosti sa tiahol obrovský bazén. Keď ma nechal, aby som sa poobzerala, rozbehol sa cez miestnosť a namieril si to rovno do vody. Dopadli sme do nej s poriadnym žbĺnknutím a voda ostriekala až steny na okolo. Akonáhle som sa vynorila som začala znova smiať.

„Čo to do teba vošlo, Niel?“
„Chcela si si zaplávať, nie?“

„To, áno. Ale nie oblečená.“ Stále som sa nevedela prestať smiať a Niel sa smial so mnou, mal naozaj dobrú náladu.

„Tak ti s tým oblečením pomôžem keď ho teda nechceš mať na sebe.“

„Jasne, tak poď.“ Zasmiala som sa ešte viac a vysadla som si na okraj bazéna.

Niel doplával ku mne a stiahol ma späť do vody. Začal ma bozkávať, tak vášnivo, tak náhlivo a predsa stále jemne, ako to dokázal len on. Pokiaľ zamestnával moje pery jeho ruky sa presunuli ku gombíkom halenky a začal ju rozopínať. Za okamih bola dole a ja som tam ostala vo vode iba v podprsenke. Natiahla som sa a vyzliekla som mu sveter. Na chvíľu som sa od neho odtiahla a prstami som mu jemne prechádzala po jeho vypracovanej hrudi. Bol naozaj krásny, taký sexy, že som mu nedokázala odolať a znova som sa na neho prilepila. Ruky mi dal na chrbát a nežne mi sťahoval dole sukňu spolu s pančuškami, keď som ich mala pod zadkom vysadil ma späť na okraj bazéna a stiahol mi ich dole. Nechal ma tam sedieť, rozopol si svoje džínsy a vyzliekol si ich. Nestiahol ma späť, namiesto toho vyliezol von a jemne ma znova zdvihol. Prešli sme na poschodie, až sme skončili v jeho izbe. Po celej ceste, po ktorej sme šli, sme zanechávali kvapky vody, ktoré kvapkali z našich premočených tiel. Ale Nielovi to asi nevadilo, lebo ma celú mokrú položil na svoju posteľ a ľahol si vedľa mňa. Nežne ma bozkával po celom tele. A jeho pery nakoniec zastali pri mojom uchu. „ Chceš ma, láska?“ zašepkal.

„Áno, Niel,“ vzdychla som a on mi jednou rukou odopol podprsenku. Svojimi teplými prstami mi prešiel po prsiach a schádzal nižšie, po brušku, stiahol mi nohavičky a vyzliekol si svoje boxerky.

Ležala som tam nahá a pokojná a on prstami skúmal každý centimeter môjho tela. Zastal až pri mojom vrelom mieste. Sklonil hlavu a ochutnal ho jazykom. Bol to taký slastný pocit, aký som v živote pred tým nezažila. Cítil moje vzrušenie a zrýchlil. Nedokázala som udržať tie slastné vzdychy, ktoré sa rinuli z mojich pier. Znova sa ku mne naklonil a ľahol si na mňa, ale dal pozor aby svoju váhu držal na rukách. Zamestnával moje pery svojimi a prechádzal mi rukou po stehne smerom dole až ku kolenu. Tam sa otočil a chytil ma za stehno, vytiahol mi nohu a zakliesnil si ju na svoj bok. Prevrátil sa na chrbát, tak že ja som teraz ležala na ňom a jemne som mu perami prechádzala po krku. Zdvihol mi bradu a pobozkal ma na pery, zalapala som po dychu a vzdychla si. Prsty som zaplietla do jeho mokrých vlasov a on sa perami znova posúval po mojom krku až k prsiam. Cítila som jeho teplý zrýchlený dych, ako hladí moju pokožku. Cítila som jeho jazyk na mojich prsiach, bolo to dokonalé. Niel – môj Nathaniel – bol dokonalý. Znova sa pretočil a naše tela splynuli v jedno. Cítila som každý jeho pohyb aj svoje vzrušenie, ktoré mnou lomcovalo. Nedokázala som sa poriadne nadýchnuť, ale stálo to za tú rozkoš, ktorú som prežívala.

„Milujem ťa, Niel.“ zašepkala som a on ma namiesto odpovede znova umlčal vášnivým bozkom. Bolo to nádherné, byť takto s ním. Bolo to po prvý krát. A ďakovala som, že táto chvíľa prišla práve teraz a práve s Nielom. On si zaslúžil byť mojím prvým, tým ktorý sa prvý dostane tak blízko ku mne.

Unavená som ho ešte raz jemne pobozkala na pery a zaspala som.