Splnený sen...

Autorka: Eleanor

5.část

Teresa:
Po mojom úžasnom záchvate zúfalosti som si plačlivo razila cestu do izby sestier. Chcela som vypadnúť. Bolo mi úžasne. Nič mi nebolo. Nič som necítila. Zrazu som si spomenula že mi dali piť nejakú vodu. V nej boli asi lieky. Nevadí. Kým nič necítim, môžem sa tváriť že som normálna. To že nič necítim tlačí moje obavy o realitu a nie sen do ústrania. Zatiaľ čo som sa trošku šuchtavo a potkýnajúc sa o vlastné návleky na nohách snažila dostať sa k tým sestričkám zacítila som to. Tú vôňu. Prešiel mnou záchvev chorej radosti. Otočila som sa a stál tam on. Moja halucinácia. Alebo skutočnosť?
,,Teresa...“ moje meno vyslovil útrpne, ale nežne.
,,Edward?“ no nie. Tento anjel s bronzovými vlasmi na hlave vie ako sa volám, je biely ako krieda a je chladný a vonia, ale to nič nedokazuje. Čo ak som oslovila niekoho kto sa volá Matthew menom môjho vysnívaného/vyhalucionovaného chlapca? Ústa sa mu však roztiahli do šibalského a šťastného úsmevu. Vyzeral...no...tak trochu akoby fetoval...a účinky drogy ešte neprešli.
,,Chcel som ti...už dlho...povedať...naživo čo pre mňa znamenáš. Že ťa poznám. Už dlho. Si jediná vec čo ma drží nad hladinou. Si...“
Zbožne som naňho hľadela. A potom som sa prestala kontrolovať a bolo mi jedno či je skutočný alebo nie, čo chcel povedať, či ma chce zabiť alebo hocičo iné. Vrhla som sa naňho, drvila ho v náručí, a pobozkala ho. Nežne, potom dravejšie a potom som sa od neho odlepila. Nesmelo som naňho pozerala...
Edward:
Nedočkavo a netrpezlivo som pobehoval mojím behom po chodbe nemocnice. Tej chodbe, na ktorej boli dvere s Teresou. Nikto mi to nemal za zlé. Nikto ma totiž nevidel. Pri mojom behu som bol neviditeľný. Carlisle, Alice či dokonca aj Jasper vzdali pokusy upokojiť ma, lebo to sa v tejto situácii nedalo. Stále som myslel na Alicinu víziu. Sníval som o tom, že je to pravda. Že sa to stane. Zrazu mi zovrelo hrdlo a počul som známy šum. Šum Teresiných myšlienok. ,,Príde a odíde. Sestričky hop a skok. Halucinácia. Liek vo vode. Edward. Milujem.“ Polovicu z toho si asi nemyslela. Domyslel som si to hop a skok. Nemalo to zmysel. A pravdepodobne som si domyslel aj moje meno a to slovo. Nevyslovím ho ani v mysli nahlas. Aj keď to bolo to najjasnejšie z celých jej myšlienok. Zrazu som začul ako si myslí: ,,EDWARD! VONÍ! TU!“ tak toto som si určite nevymyslel. Obrátila sa na mňa a v očiach jej plápolali plamienky šťastia. Povedal som jej meno a ona moje. Stáli sme tam tak oproti sebe a počul som jej myšlienky. ,,Čo keď Matthew? Tupá!“ Kto je ten Matthew? Jej frajer? Nenechal som hrču aby mi navrela v hrdle a začal som jej vysvetľovať moje city k nej. ,,Ľubim“ začul som. Už ma nepočúvala. Oči sa jej rozšírili a hľadela na mňa ako vo vízii. Vedel som čo sa stane zlomok sekundy predtým, a nechcel som tomu zabrániť. Neveril som. Jej teplé pery sa na tie moje nežne položili a splynuli s nimi. Takto som sa nikdy necítil. Šťastne som jej opätoval bozk v tom som začul z jej hlavy medzi slovami ako ,kuh´ a ,muf, -ktoré tam boli na dennom poriadku lebo som im skoro nerozumel- zreteľné: UPS. Odlepila sa znepokojene a nesmelo od mojich pier. A čo som urobil pred zrakmi všetkých na chodbe? Schmatol som ju do náručia a vybehol s ňou preč. Pritúlila sa ku mne a ja som sa sklonil. Buď vytušila čo chcem urobiť alebo myslela na to isté. Naše pery opäť splynuli a ja som dúfal že to bude trvať naveky. Moje ruky si našli cestičku jej vlasmi a tie jej ruky tými mojimi. Začul som tie slová v jej mysli skôr než sa odo mňa odtrhla a zašepkala ich nahlas.

,,Edward, milujem ťa.“

Teresa:
Neskôr sme sa vrátili do nemocnice. Všetci sa tam po nás zháňali. My sme však ruka v ruke prešli cez chodbu-ja ešte stále v tých debilných návlekoch na nohách-pobalili mi veci a pobrali sa domov. K mne domov. Stále som tomu nemohla uveriť. Od matkinej smrti som nebola nikdy takáto šťastná skôr som žila zo dňa na deň a tvárila sa že sa teším. Stretli sme Alice. Zvláštne-brala ma ako svoju sestru hoci ma vôbec nepoznala. Bola akási príliš vyšťastnelá. Z toho čo mi rozrušene vysvetľovala som pochopila to čo som chcela pochopiť.
 „Teresa vy ste mali byť spolu od začiatku. Bolo to jasné ako facka. Len čo sme prekročili hranice USA vedela som čo sa stane. Edward a ty. S knihou to nesúvisí. Takmer. Ale veď časom sa dozvieš všetko čo treba. Pá, ľúbim vás!“
S takýmto prístupom ku mne som poznala jediného človeka. Moju mamu. Nerada si na ňu spomínam. Bolí to. A keď už hovorím o bolesti, chrbát sa znovu ozval. Liek prestal zaberať. Au au au. Edward ako na povel natiahol ruky a objal ma zozadu. Bol tak príjemne chladivý. Awww... Zašepkal: ,,Najradšej by som ťa pobozkal ale Emmet nás sleduje. Nechcem aby si z teba robil žarty. Nie kým nevymyslíme nejaké vety na odpálenie toho OTRAVNÉHO UPÍRA!“ Naschvál to vykríkol, aby to Emmet počul. Veľa ľudí-dobre, tak všetci 3 čo boli na parkovisku-sa naňho pozreli ako na blázna ale ja som zaznamenala pohyb v kríčkoch o tri autá ďalej od Volva. Vyskočil obrovský človek-fajn, podľa tej bledej pokožky usudzujem upír-usudzujem Emmet-a mával rezignovane rukami. Fakt. Nenápadný ako kindervajce medzi tými farmárskou výrobou. Fakt. Rozosmiala som sa a ani si neuvedomila že už tam nestojí a nežné studené pery sa dotkli tých mojich. Šťastne som Edwarda objala a o nič viac som sa nestarala.