Splnený sen...

Autorka: Eleanor

4.část

...Keď som vydala prvé známky precitnutia, v prvom rade som ešte stále ponorená do tmy precítila ochromujúcu bolesť celého tela. Chrbát mi horel. Uvedomila som si že nie som mŕtva. Do frasa! Zanadávala som v mysli. Keby som bola umrela, nemala by som rozodratý chrbát od neviem čoho. Čo sa to vlastne stalo? Postupne som začala vnímať aj vzlykot. Pohla som hlavou. Vnímala som bolesť, pálenie, vzlykot a teraz aj chlad naplno. Otvorila som oči.
,,Edward???“
,,Teresa! Teresa tak som sa bál! Tak... tak som dúfal že žiješ. Tak...“
No nepočúvala som. Nebol to Edward. Vzlykal tam Harry. Zase som ležala v nemocnici. Chlad šiel smerom od otvoreného okna. Sklamanie prišlo tak náhle a v takom množstve ako precitnutie...
,,Čo sa mi stalo?“ zachripela som...a snažila sa zakryť zúrivosť že je tam on a nie Edward...
,,Šla si k Sandre. No prešlo ťa auto. Odhodilo do stromov pri ceste. Rozdriapala si si chrbát o konáre alebo čo to tam bolo. Aké šťastie že hneď za tým autom šiel doktor Cullen s jeho synom Edmundom...“ Edmund? Nie Edward? Dostala som z toho závrat. Všetko som si vymyslela. Edmund nie Edward. No aj tak sa mi vyjavujú iné obrazy. Úseky. Bola som u Sandry. Vtipkovala som o tom že je vlčica. A povedala som-strašné veci. Nereálne. Že Edward existuje. A neexistuje? Ozval sa hlások v mojej hlave. Umlčala som ho lebo keď tu už mám koláž udalostí aspoň môžem zistiť čo a ako. Ona mi to vlastne potvrdila, rozzúrila sa a vybuchla. Premenila sa. Potom tu bolo vrčanie. A pohltila ma tma.
Medzi týmito obrazmi sa mi vynoril hlas. Zúfalý hlas patriaci chalanovi na moste vo večer keď som vyhodila ságu. Hlas dievčaťa...bol mi akýsi povedomý...A hlas Carlislea.
,,Neprišli sme neskoro??! ALICE! NEŠLO TO RÝCHLEJŠIE?! NEMOHLA SI TO VIDIEŤ SK...“ dievča-Alice ho prerušilo.
,,Nemohla. Rozhodla sa na poslednú chvíľu, Edward. Mrzí ma to. Všetko bude v poriadku.“ Povedala to tak autoritatívne že som jej uverila. Teraz už viem prečo mi jej hlas pripadal známy. Bola v mojom sne...Bol to vôbec sen? V poslednej dobe mi rozoznať detaily-ktoré nie sú malé-medzi realitou a snami príde veľmi ťažké.
Edward zavyl. Stratila som niť. Potom sa ozýval Carlsile...akoby hovoril do telefónu.
,,Je tu...áno...aj ja...Edward. Správne. Nie. Povrchové. Musí. No. Áno. Do nemocnice. Neviem. Je tu aj taká šanca. Ale neumrie. Určite.“
Vtedy ma vyrušil Harryho hlas. Pokračoval v hovorení o Edmundovi. Alebo...
,,Edmund...nie som si istý či sa tak volá. Možno aj Edward. Tuším tak. Zavolali ma. Keď som sa pýtal či môžeš umrieť povedali že je tu taká možnosť. Náhlil som sa...“
,,Ocko, chcela by som si oddýchnuť...“
,,Samozrejme Tess. V tomto období posledných pár dní sa na teba nehody priam lepia..“poznamenal zamyslene...
Ozaj? Harry a čo múdreho nám ešte povieš? Odpochodoval a ja som sa chcela prevaliť na druhý bok. Po pár pokusoch a umieraní z tej bolesti som to vzdala. Zavrela som oči a rozplakala sa. Skutočnosť. Ale je to tak?
(teraz prichádza časť v ktorej po prvý krát môžeme vidieť veci z Edwardovho pohľadu...)
 

EDWARD:
Zúrivo som zavrčal. Strácal som nervy. Ako môže byť niečo tak zlé? Zlé ako vlkolak? Zlé ako tie knihy? Keby tie knihy nikdy nevyšli nikto by nemusel... Ach ale teraz to nie je podstatné. Nikdy by som nespoznal Teresu. Lenže teraz je tu. Ona. A vlkolak. Jej najlepšia priateľka. A ja. Jej... Kto vlastne? Určite ma nemiluje. Môžem si byť istý aspoň touto vecou. Halucinácie vyvolané Tanyou mali svoje chybičky. Asi som si to vymyslel. Miluje tie knihy. Nie mňa. Zaplavila ma vlna ľútosti nad sebou samým a mal som chuť plakať. Aký som zrazu povrchný. Dúfať v slzy-to je ako dúfať že zaspím. Jedno ani druhé sa nedostaví. Teresa ma nemiluje no ja ju áno. Dalo by sa to nazvať...jej ochranca z lásky? Ona, vlčica a jej upírsky ctiteľ. Ako hlúpo to znie. Vlkolak stál, vlastne zúrivo sa triasol na druhej strane izby. Zvreskol som od bolesti keď som videl, ako Teresa letí cez celú izbu. Vrazila do zrkadla a zošuchla sa dolu. Zrazu mi ústa naplnil jed. Bolo ho viac ako zvyčajne keď som bol s ňou. V snoch. Halucináciách. Vôňa škorice+vôňa čerstvo pokosenej trávy. A kvety. Toto všetko bolo v jej vôni. Moje milované vône. Moja milovaná Teresa. Už som nepočul jej myšlienky. Vždy boli rušené, vzdialené, často som im nerozumel, ale teraz to bolo ešte horšie. Bolo ticho. Uvedomil som si že prerazila zrkadlo, mikina a tričko sa jej vyhrnulo a došriabala sa. Umierala! Vzápätí tu boli 2 problémy. Vlkolak a môj pud lovca. Bol som omnoho väčšou hrozbou ako obyčajne. Väčšou hrozbou ako vlkolak. Hanbil som sa za seba. Chcel som ju chrániť a nie ohrozovať. Prekvapilo ma že som nezaútočil. Zúrivo som zavrčal a vrhol sa dopredu s vycerenými zubami na vlkolaka. Hrýzol som kde som mohol. Zrazu zavrčal a rozbehol sa preč. Vôbec som si neuvedomil že Alice sa rozbehla k Terese. Skočil som po nej. Aj keď som videl že si ju nedáva na večeru neupokojil som sa.
,, ALICE! NEŠLO TO RÝCHLEJŠIE?! NEMOHLA SI TO VIDIEŤ SK...“ Ale moja malá sestrička ma prerušila.
,,Nemohla. Rozhodla sa na poslednú chvíľu, Edward. Mrzí ma to. Všetko bude v poriadku.“ Videl som v jej hlave víziu. Teresa na mňa hľadela so zbožným pohľadom a potom...sme sa pobozkali. Snažil som sa netešiť predčasne. Veci sa menia. Menia sa rozhodnutia. No teraz tu krváca Teresa a mne sú všetky rozhodnutia tak akurát ukradnuté. Môžem ju vziať na ruky? Nebude jej to vadiť? Nesmelo som ju zobral do náručia, teraz už úplne ignorujúc môj jed. Ešte viac ako ma predtým prekvapilo že som nezaútočil, ma teraz prekvapilo ako krásne sa usmiala. Pritisol som ju k sebe tak pevne ako to šlo, a aby som jej nepolámal rebrá, akoby sme k sebe mali navždy patriť. Stále sa usmievala. A ja som si uvedomil že ten úsmev je nákazlivý. ONA je nákazlivá. Začal som sa šťastne usmievať. Nepopieram že som musel vyzerať ako blázon.
Carlisle tam dorazil hneď ako sme mu zavolali. On zatelefonoval jej otcovi-Harrymu. Dorazili sme s ňou do nemocnice a ja som sa musel tváriť že ju vidím po prvý krát. Musel som ju dať Carlisleovi ktorý s ňou ,vôbec nie nežne ako by sa patrilo, bežal na pohotovosť. Vydezinfikovali jej rany, a ja som sa upokojil až keď som videl ako leží na lôžku na vlastné oči. Šťastne odfukovala s tým zvláštnym, medovým úsmevom na krásnej tvári a ja som sa pobral voľky nevoľky preč, pretože dorazil Harry...