Splnený sen...

Autorka: Eleanor

2.část

Čo to má znamenať? Bola som vydesená. Nie preto, lebo ten človek za volantom očividne nebol normálny a pri zmysloch nech to už bol ktokoľvek, a rútil sa 150 po našej ulici. Bolo to vlastne preto, lebo ten človek tam nebol. Ani to auto. Určite. Bola som vydesená lebo som až príliš nechala ujsť moju fantáziu. Bála som sa. Tak toto sa mi vymyká spod kontroly. Takto ďaleko by som to nemala nechať zájsť.
O pár minút neskôr som sa upokojila a presvedčila moju rozrušenú a šťastnú myseľ-rozrušenú pre to, lebo Volvo sa objavilo na ulici hneď po mojom krásnom sne, šťastnú, lebo som ho znovu videla-že to nebol Edward, že je to hlúposť a má sklapnúť. Myseľ mi chvíľu protirečila no potom sa sústredila na niečo zaujímavejšie. Rozoberala sen. Sen s Edwardom. Vybavila si jeho vôňu. Jeho vlasy. Jeho pery. Jeho oči. Bol dokonalý, ale zmučený, strhaný. Krásny sen, ale bola som smutná. Prečo bol taký zúbožený? Trápila som sa kvôli nemu. Kvôli snu. Som zrelá pre psychiatriu. To rozhodne. Ale netušila som že mám tak biednu predstavivosť, predstavivosť v ktorej je smutný, a nešťastný. Myslela som si že ak sa mi o ňom už má snívať nech je tam krásny a dokonalý.
Z týchto úvah ma vytrhol Harry.

,,Teres, zlatko, mohla by si začať chystať večeru?“ Hodila som rýchly pohľad na hodinky. Bolo pol siedmej! Čas mi ubehol veľmi rýchlo.

,,Prepáč, ocko, hneď som dole aj so super receptom od Sandry!“ Sandra bola moja dobrá priateľka. Často ma nechápala, ale nevyčítala som jej to. To ani ja sama seba. Spokojné priateľstvo. Jedna druhej sme načúvali. Sandra mala skvelý recept na cestoviny s omáčkou a syrom. Dala mi ho nedávno v škole. V utorok aby som bola presná. Odvtedy... No nechcem to riešiť. Niečo jej bolo a nechodila do školy. Bola horúca a chvela sa, keď som s ňou naposledy bola. No nič, asi chrípka, ako sama San vyhlásila keď som s ňou volala.

Keď som dala do vriacej vody špagety, stále som premýšľala o týchto náhodách. Už mi to moc lezie na mozog. Aká je možnosť že za jeden deň stretne môj postihnutý mozog Edwardovo volvo, Emmettov jeep a v ňom jeho majiteľ a Alice? A keď sa zobudím z nanajvýš zvláštneho sna plného Edwarda pod mojím oknom je jeho volvo a šinie si to cez ulicu 150 kilometrov za hodinu.
Pre každého normálneho je to rovnako normálna zhoda okolností, pre mňa raj a peklo na zemi. Toto nie je twilight. Toto je realita. V realite twilight nie je. Dobre? A rozhodla som sa. Keď som prestierala na stôl povzdychla som si nad hlúposťou, ktorú chcem urobiť aby sa môj mozog upokojil.
Dojedla som a v duchu ďakovala San za úžasné špagety. Harry si to nenechal len pre seba, okamžite poznamenal:

,,Tess, poďakuj sa aj za mňa Sandre. Bolo to vinikajúce!“

,,Jasne, ocko. Môžem sa ísť prejsť? Šla by som pozrieť Sandru. A poďakovať sa jej. Hm, a oci? Nemali ste náhodou v poslednom čase zvýšený výskyt pacientov s chrípkou?“

,,Nie, nemali. A áno, samozrejme že sa môžeš ísť prejsť. Sama?“

,,Nie, s mojím tajným frajerom. Skočíme po San, a ujdeme do L.A...Omg, ocko, ty si poriadne paranoidný.“

,,Dobre dobre. Už toľko nefrfli. A zabavte sa!“

S úsmevom na jeho a mojej tvári som opúšťala obývačku a vkradla sa do mojej izby. Hodila som na seba džíny, pokrkvané triko a čiernu mikinu.
Teraz k môjmu plánu pre záchranu zvyškov mozgu. Schytila som ságu, zviazala povrázkom všetky knihy dokopy, a vybrala sa von. Šla som cestou k San k rieke a šmarila tam knihy. Plakala som ako malé dieťa keď som si zrazu všimla Volva. Edwardovho. Nevidela som do tváre vodiča a chvíľu som mala nutkanie šmariť do rieky aj seba. Nejestvujú. Nie tu. Nie v  mojom živote. Nahnevane som sa otočila sa oprela sa o zábradlie. Snívala som tu hodnú chvíľu s otvorenými očami. Zrazu som za sebou začula krásny hlas...

,,Si smutná? Ale prečo?“ Chcela som sa otočiť, ale vtom...

,,Nie, neotáčaj sa. Chcem vedieť prečo si smutná.“

,,Chlapec ktorého mám rada, neexistuje tu, v mojom svete, ale aj tak sa midnes stali tie najčudnejšie veci v mojom živote. Nechápeš. Vyhodila som knihy ktoré som milovala, pre ktoré som žila, aby som prestala veriť veciam ktoré v mojom živote nikdy nebudú existovať...“

,,Ver...Neprestávaj veriť, Teresa...“

Keď som sa otočila, nikto tam nestál. Bola som tak vydesená, že som nevládala dýchať. Nešla som k Sandre. Bežala som domov. Harry sa nevypytoval, pubertiacke problémy dievčat ho nezaujímali a keby to bolo vážne, poviem mu to. Toto bolo viac než vážne, takže nič mu hovoriť nebudem. Zatresla som svoje dvere, zamkla sa, a stočila sa do klbka na posteli.
Čo to malo znamenať? Čo to prekrista bolo? Fňukala som a už-už som chcela ísť na internet vyhľadať odbornú pomoc keď v tom mi pohľad padol na stôl...Prestala som dýchať, prestala som fňukať, bola som vystrašená ale zároveň...pokojná...Cítila som v nose vôňu Edwarda z môjho sna...
Podišla som k stolíku a boli tam. Knihy ságy, zviazané povrázkom, a pri nich lístoček napísaný krásnym uhladeným písmom.

VER...