Spln

Autorka: Danda

Predslov

Život ide ďalej a aj môj, síce pre mňa ide čas pomalšie ako sa zdá. Snívala som o takomto živote? Je to pre mňa predurčené? Stále o tom pochybujem, aj keď to už je skoro rok od mojej premeny....

                                                          1.Výročie

Ešte stále sme bývali vo Forks, kvôli Renesmee, ktorá ešte stále rástla. Múdrosťou už bola vyspelejšia ako Jacob. S Edwardom som sa dohodla ísť na Darthmound o rok neskôr. ( Takže za dva týždne sme mali tam nastúpiť). Dnes sme oslavovali 1.výročie nášho sobáša. Edward už týždeň mal úškrn, ktorý pre mňa neznamenal nič dobrého. Alice mu sľúbila, že postráži Renesmee, aby sme si to mohli ´užiť´ ( možno, tak pre neho!). Edward ostal  vo veľkom dome (možno niekde inde), aby mohol všetko pripraviť. Ja som už len čakala, kým sa Renesmee zobudí ( nepáčilo sa jej, keď sme ju prenášali za spánku!).

              Zrazu som sa strhla z môjho rozmýšľania,  lebo som začula malé krôčiky, ktoré pomaly cupitali ku mne. Obzrela som sa a uvidela som Renesmee. Usmiala sa na mňa. Popriala som jej dobré ráno a ona mi odpovedala: „ Dobré ráno mami! Kde je ocko?“ Ani som jej neodpovedala a už sa pýtala ne ruky. Zobrala som ju a už sme ´leteli´ do veľkého domu.

            Pri preskakovaní cez rieku som zacítila Edwardovu lahodnú vôňu, ktorá sa k nám blížila, ale nebol sám. Bola s ním Alice a ja som tušila, že ona vezme Renesmee a my pôjdeme ďalej ( bohvie kam).

„ Ahoj Bella! Ahoj Renesmee!“ pozdravila nás Alice. Edward sa na mňa pozrel a povedal : „ Ahojte krásky!“ Rád takto žartoval , aj keď on to myslel vážne. Vášnivo ma pobozkal na privítanie. Zobral ma za ruku a už sme leteli v smere nášho domčeka. Zastavili sme sa tam, aby sme si zobrali batožinu. Nasadli sme do auta a už sme leteli po diaľnici.  

                Trochu som tušila kam ideme, ale nebola som si istá. Prišli sme do Seattlu, kde sme nasadli do lietadla a leteli.

„ Edward!“ oslovila som ho vražedným tónom zo zaťatými zubami. On sa iba zachichotal. „ My ideme na ostrov Esme?“ pokračovala som. Pozrel sa na mňa z nechápavým pohľadom. „ Nie, prečo?“ povedal mi z úškrnom a trochu sa mi uľavilo. „ No, vieš, lebo keď sme nasadli do lietadla...“ odvetila som mu, ale nedokončila, lebo ma prerušil: „ Hlupáčik, veď ideme smerom New York! Nie do Houstna!“   Uškrnul sa a pobozkal ma do vlasov. Celý let sme sa držali za ruky a nehybne sedeli na sedačkách 1.triedy.

              Ako sme prišli na letisko, už sa ponáhľal k ďalšiemu vchodu smerom do Marseille. Nechápala som to a pokúsila som sa mu to povedať mysľou, ale nereagoval. Skúsila som to ešte raz. Pomaly som odstránila štít, ktorý som už vedela vynikajúco ovládať a opýtala som sa ho : , Načo Marseille?´ Najskôr sa  zľakol, ale potom sa iba uškrnul a neodpovedal.

           Leteli sme do Marseille s malou zastávkou v Londýne a v Paríži. Väčšinu cesty sme mlčali, pretože som bola na Edwarda trochu nahnevaná, kvôli tomu výročiu. Prečo som nemohla mať také schopnosti ako Alice a Edward? Som si v mysli položila sama sebe otázku. Edward sa uškrnul, ako keby mi počul do mysle. Zase som odtiahla štít a pýtam sa ho: , Čomu sa smeješ?´ a on mi odpovedal: „Vyzeráš sladko, keď sa hneváš!“. Mala som preňho aj ďalšiu otázku: , Prečo mi nechceš povedať kam ideme?´

„Lebo by to nebol darček“.

,Ale môžeš mi aspoň niečo naznačiť!´

„Tak to teda nie!“ pohrozil mi a už sme sa o tom nebavili.

 Keď sme dorazili do Marseille akurát zapadlo slnko. Vybrali sme sa smerom k prístavu a aj som dúfala, že to nebude loď. Loď to nebola. Nasadli sme na jachtu, ktorá bola veľmi podobná tej v Riu, a odplávali sme na more. Asi po pol hodine sa mi prihovoril: „ Vieš u nás v rodine je taký zvyk, že manžel dá manželke po roku spolužitia ostrov!“ Nechápavo som sa na neho pozrela a on mi to začal vysvetľovať: „ Carlisle dal Esme po roku manželstva ostrov, Emmett dal  Rosalie ostrov, Jasper dal Alice ostrov,...“ ale nedopovedal, lebo som ho prerušila. Už mi klaplo, čo bol ten darček.

„Počkaj ty si mi kúpil ostrov?“

„Bingo!“ odpovedal mi celý natešený, že som ho pochopila.

Z vďačnosti som ho pobozkala, lebo som bola rada, že to nie je nič ´čudné´. Bozk mi opätoval a všimla som si, že spomaľujeme. Na obzore som uvidela ostrov. Náš ostrov! Ako sme zastali pri móle objal ma a povedal: „ Vitaj na Ostrove Bella, ktorý je len náš!“

  Znova som ho z vďačnosti pobozkala a on ma zdvihol na ruky a preniesol až k domu. Počas celej cesty sme sa vášnivo bozkávali. Pri dverách ma pustil a povedal: „ Obzrite si dom pani Cullenová a vráťte sa ku mne.“ dodal s úškrnom.

            Bola som až moc zvedavá na dom ako by som ho mala prehovárať, aby išiel  so mnou. Všetko bolo v Cullenovských farbách ( od béžovej , krémovej až                 po bledomodrú a bledo zelenú). Bolo tu 6 spální, 2 kúpeľne, kuchyňa spojená s veľkou obývačkou a terasa vedúca až k pobrežiu.

              Kým sa nazdal bola som už pri ňom.

„ Je to tu krásne!“ povedala som mu.

„ Ale aj ja mám pre teba darček,“ pokračovala som.

„ To si nemala!“ pohrozil mi s ušklebkom.

„ Ale urobila! Počkaj tu! Hneď sa vrátim.“ a už som letela k batožine. Trochu som sa tam prehrabala. Nakoniec som našla, čo som hľadala – malú čiernu krabičku. 

Podala som mu ju a on sa iba nechápavo pozeral a opýtal sa: „ Čo to má byť?“

S úškrnom som mu odpovedala: „ Zatvor oči a uvidíš!“

Zatvoril oči, ale pre istotu som mu ich zakryla aj ja rukou. V rukách držal krabičku, ktorú som bez námahy otvorila  a opýtala som sa ho: „ Cítiš niečo?“

On nato: „ Teba!“

„ Ešte niečo?“

„ Cítim 2-krát teba! Teda v dvoch podobách. Ako so kedysi bola a ako si!“

Odložila som čiernu krabičku a skúmavku som mu vložila do rúk.

„ A teraz?“

„ Niečo teplé, čo vonia tebou! Môžem otvoriť oči, lebo asi som pochopil, že je to krv, ale nie som si istý. Veď načo by ti bola?“

Otvoril oči a nechápavo  sa pozrel na skúmavku plnú mojej červenej tekutiny.

„ To odkiaľ máš?“ s počudovaním sa na mňa pozrel.

„ Tá čierna krabička je požičaná od Carlisla, ona neprepustí nič ani vodu a dokonca nikto nemôže cítiť, čo v nej je. Len, tak som mohla priniesť krv! Čo sa týka krvi, tú mal Carlisle odloženú, pretože počas môjho tehotenstva mi každý deň kontroloval zložky krvi, či mi niečo nechýba. Táto mu ostala...“ nedokončila som, lebo ma prerušil.

„ Počkaj, ak tomu dobre rozumiem ty si mi dala krv?“

„Áno, nie je to síce hodnotný darček, ale dúfam, že sa ti páči. Môžeš si ho nechať na pamiatku alebo si ho dať štamprlíkom!“

Pozrela som naňho, ale on sa netváril moc presvedčivo, preto som dodala: „Ale mám aj náhradný darček, keby si toto nechcel“

„ Ty si myslíš, že by som vypil moju la tua cantante ?“

„ Možno.“ Odvrkla som mu.

„ Nikomu ju nedám vypiť. Ostane mi spomienka na našu minulosť!“

Pobozkal ma a už sme leteli do spálne, kde sme sa začali milovať.