Revolúcia

Autorka: Aďa

3.časť 

   Plavili sa niekoľko dní, kým loď doplávala do Ríma a oni mohli vystúpiť v prístave. Už v New Yorku si kúpili dlhé kabáty, šiltovku a klobúčik. Na parkovisku blízko prístavu stál biely Citroen-C. Bez váhania nastúpili. Šťastie im prialo, pretože kľúče našli v zapaľovaní. Javier naštartoval a obaja sa vydali na cestu. V Ríme šli vyše 120 km/h rýchlosťou, vo Florencií 150 km a v Miláne 200 km/h. Každým kilometrom, ktorým sa približovali k cieľu boli nervóznejší a podráždenejší. Cesta sa im zdala nekonečná. Javier tlačil pedál skoro až k zemi, snažil sa z auta „vyžmýkať“, čo sa dá. „Odkiaľ vieš šoférovať?“ spýtala sa Fabiola svojho druha. „Učím sa rýchlo. Pozoroval som Bellu, ako jazdila na tej svojej „kraksni“.“

Asi po hodine sa pred nimi začali črtať obrysy mesta a hradu. Boli v cieli.

   Pred bránou Volterry stála len dvojica ľudských strážcov, ktorí našťastie nerobili problémy a rýchlo ich pustili do vnútra. Auto nechali hneď za bránou, ani sa neobťažovali zamykať. Cestou späť (pokiaľ samozrejme prežijú) si rýchlo zoženú nové auto.

   Podišli k hale, pred ktorou sedela ľudská žena. Nemohla ich vidieť, pretože použil Fabiolin dar. Otvorili dvere a vstúpili dovnútra. V hale boli len traja upíri. Caius, Marcus a malý chlapec, ktorého oslovovali Alec. Všetci okamžite spozorneli. Vycítili ich prítomnosť. Už nemalo zmysel skrývať sa.

   Upíri sa šokovane dívali na dvojicu svojich „súkmeňovcov“, ktorí sa pred nimi náhle zjavili. „Javier, Fabiola! Nečakali sme vás. Vitajte!“ podišiel k nim Marcus s otvorenou náručou. „Na priateľskú návštevu sa nechodí potajme.“ pokarhal ich naoko.

„Ale my sme neprišli na priateľskú návštevu. Chceli hovoriť so Sašom! Hneď!“

Marcus: „Ale Javier, pokoj! Netreba sa hneď rozčuľovať. Tvoj priateľ je u nás veľmi šťastný.“

„To pochybujem.“ precedil Javier cez zuby.

Marcus: „Viem, že vy Španieli máte prudkú povahu, ale nemusíš sa zlostiť. Stále platí naša ponuka.“

Javier: „Len vo sne.“

Marcus: „To ma naozaj mrzí, Javier, lebo v tom prípade vás musíme zničiť.“

„Ale nie bez boja!“ povedal Javier a vrhol sa na Marcusa. Kým spolu bojovali, Fabiola si vzala „do parády“ Aleca. Keď s ním skončila a chystala sa na Caiuse, vtrhla do vnútra armáda Volturiových. Na čele so Sašom.

   Saša sa šokovane díval na svojich priateľov. Myslel si, že sú mŕtvi. Aspoň tak ho Volturiovi neprestajne presviedčali. Ale teraz tu stoja pred ním živí a zdraví. „Saša, takto to nemusí byť. Pridaj sa k nám.“ presviedčal Javier priateľa, ale ten len pokrútil hlavou. „Ale musí, Javier. Je mi ľúto.“ povedal a dodal. „Ak sa pridám k vám, zomriete vy i ja. Ak budem bojovať s Volturiovými, prežijem.“

Javier: „Je vari toto život? Zabudol si na naše zásady?! „Nezabiť človeka.“ Vieš, koľko nevinných ľudí máš na svedomí?“

Saša: „Ale ja som si to nevybral. Musel som. Nedovolili mi loviť zver. Ak som chcel prežiť, musel som zabíjať.“

„Ach, Saša! Prečo? Naozaj nie je iná cesta?“ zvolal zúfalo.

„Nie je.“ povedal Rus, obrátil sa k upírovi stojacemu za ním a jediným plynulým pohybom mu odtrhol hlavu.

„Na ten moment som čakal vyše 160 rokov.“ zakričal Saša a začal likvidovať svoju jednotku.

   Boj sa začal. „Sklamal si ma, Saša. Myslel som, že sa ti náš spôsob života páči.“ povedal uprostred bitky Caius. „Zabudni. Po celý čas som dúfal, že vás raz pošlem do pekla, kam všetci patríte.“ odvetil Rus, zatiaľ čo trhal Demetriho na kusy. Spočiatku bola bitka vyrovnaná, ale návštevníkom rýchlo ubúdali sily, hlavne potom, ako dorazil Aro. S Jane v pätách. „Mrzí ma to, Javier. Naozaj!“ povedal Aro s rovnakou ľútosťou, ako pred 163 rokmi, keď podpálil ich dom.

   Fabiola si práve poradila s Félixom, keď mimovoľne pozrela k dverám. To, čo videla, ju úplne ohromilo. Za Arom a Jane stáli jej priatelia z kláštora. Luis a Monica. „To nie je možné!“ zašepkala a rozbehla sa k nim. „Čo tu robíte?“ spýtala sa ich celá prekvapená. Skôr, ako stihli odpovedať, Aro prerušil ich konverzáciu. „Tak to by stačilo! Jane, drahá.“ ponúkol svoju chránenkyňu. Tá mu venovala ľúbezný úsmev. Sústredila sa. Nič. Nechápavo pozrela na svojho stvoriteľa. Sústredila sa ešte viac. Opäť nič.

„Čo sa to deje? skríkol rozčúlene Aro. I Jane bola naštvaná, keď zistila, že jej dar, vďaka ktorému je vo Volterre tak obávanou, nefunguje. V tom obaja upíri zaregistrovali prítomnosť ďalších upírov. Jane strelila pohľadom k dverách a zarazene zostala stáť. Na začiatku haly stáli Cullenovci. Na čele s Bellou.

   Boje v okamihu prestali, ako keď utne. Ohromení upíri sa dívali na mladé dievča, ako sa k nim blíži pomalým krokom. „Aro, rada ťa vidím.“ preniesla lenivo a dodala. „Aj keď ty mňa asi nie.“ Usmiala sa.

„Bella...ty si upír?“ spýtal sa Aro úplne zbytočne, keďže jej kriedovo biela pokožka prezrádzala, kto je.

„Myslím, že táto otázka je zbytočná.“ odvetila a obrátila sa o ostatným upírom. „Teraz ma všetci dobre počúvajte. Mám pre vás návrh. Pridajte sa ku mne a mojej rodine. V opačnom prípade budete zničení.“

„To určite!“ skríkol jeden z upírov a vrhol sa na Bellu. Tá v mikrosekunde mávla rukou a z upíra zostal prach. Upíri zdesene uskočili dozadu.

„Myslím, že chcieť, aby som bola upírom, bola najväčšia chyba tvojho života, Aro.“ obrátila sa na vládcu Voltery, ktorý očami vystrašene hľadal svojho priateľa.

„Carlisle!“ zahrmel Aro. „Môžeš mi to vysvetliť?!“

„Samozrejme, Aro.“ Carlisle ho obdaril vľúdnym úsmevom. „Už nás nebaví dívať sa, ako zabíjate ľudí. Buď sa stanete „vegetariánmi“, alebo...“ nedokončil, ale ani nemusel. Všetci vedeli, čo by sa stalo.

   Zo skupinky upírov sa odčlenilo niekoľko upírov. „Neopovážte sa!“ skríkol Aro v snahe zastaviť ich. „Jane!“ obrátil sa na svoju zverenkyňu. „Prepáč Aro!“ povedala smutne a prebehla na druhú stranu. „Chytré dievča! Pochopila rozloženie síl.“ pochválila ju Bella a opäť sa spýtala: „Nikto ďalší?“ Nik nereagoval. „Dobre. Ako myslíte...“ luskla prstami a na mieste nepriateľských upírov zostali len kôpky prachu.

„Tak. To by sme mali.“ obrátila sa na skupinu upírov stojacu za ňou.

„Čo chceš s nami urobiť?“ spýtala sa prestrašene Jane.

„Ale...ale.. Pozrime sa. Malá odvážna Jane sa ma bojí. Kto by to bol kedy povedal?“ povzdychla si Bella a pristúpila k nej. Zdalo sa to neuveriteľné, ale Jane sa pred ňou v strachu skrčila. „Nemusíš sa báť. Pokiaľ budeš dobrá a nebudeš ľuďom ubližovať, nič sa ti nestane.“ ubezpečila ju a pohladila Jane po vlasoch. Vzápätí prehovorila k ostatným upírom: „Vaše stravovacie návyky sa musia od základov zmeniť. Vašou potravou sa odteraz stanú medvede, pumy, horské levy, losy, jelene a ostatná zver. Žiadny človek! Ak niekto dobrovoľne poruší zákon, zničím ho. Dúfam, že ste všetci rozumeli.“ Upíri prikývli. „Je nás nejako málo, nemyslíš?“ povedala, keď podišla k Luisovi. Ten prikývol a udrel zovretou päsťou do roztvorenej dlane. Odrazu sa vedľa neho objavilo ďalších päť Luisov. Medzi Cullenovcami to zašumelo a mnohí si navzájom vymenili prekvapené pohľady

„A čo dokážeš ty?“ obrátila sa Bella na upírku stojacu vedľa, aj keď odpoveď už dávno poznala. Monica natiahla ruku a tá vzbĺkla. „Samovznietenie.“ dodala na vysvetlenie. „Preto si prežila ten požiar.“ dodala fascinovaná Fabiola. Monica prikývla.

„Revolúciu máme za sebou.“ podotkla Bella. „Je načase zostaviť novú vládnucu triedu a ustanoviť nové pravidlá. Takže po prvé: človek je priateľ, nie je jedlo, po druhé: absolútne utajenie. Človek ešte nie pripravený na svet plný upírov. Po tretie: nebudete sa nečinne povaľovať na hrade, tak ako doteraz. Pôjdete do celého sveta a budete presviedčať upírov, aby sa stali vegetariánmi...“

„Nehnevaj sa, ale to je dosť naivná predstava. Ako chceš presvedčiť státisíce upírov, aby zo dňa na deň prestali piť ľudskú krv?“ ozvala sa Jane, ktorá až doteraz mlčala.

„Ale Jane, drahá, ja predsa nebudem nikoho presviedčať. To bude tvoja úloha.“ usmiala sa Bella a Jane jej úsmev opätovala. „Myslím, že s tvojimi schopnosťami to nebude problém. Len nebuď príliš krutá. Svoj dar používaj iba v nevyhnutných prípadoch. Nechceme byť zlí, keď to môže ísť aj po dobrom.“ povedala Bella. „Alebo sa vrátiš nazad do materskej škôlky.“ dodala. Reakciou bol výbuch smiechu u ostatných. Jane sa zamračila, ale Bella jej už viac nevenovala pozornosť.

„Ja a moja rodina odchádzame späť do Forks. Myslím, že šesť upírov by mohlo situáciu vo svete zvládnuť k mojej spokojnosti. Ale nemyslite si, že sa nebudem dívať! Akonáhle zistím, že čosi nie je v poriadku, prídem a vinníka neminie trest. Pamätajte na tri zákony! Oni sú alfou a omegou vašej novej existencie.“ S týmito slovami si nasadila na hlavu slamený klobúk a vyrazila von z hradu. Jej rodina išla s ňou.

Zbývajúci upíri stáli vo dverách haly a dívali sa za nimi, kým im nezmizli z dohľadu. „Tak poďme. Čaká nás veľa práce.“ povedal Saša a mal pravdu. Upírov je veľa, ale oni to dokážu. Musia. Pre seba! Pre zajtrajšok! Pre budúcnosť!

koniec