Revolúcia

Autorka: Aďa

Barcelona 1844

   Plamene spaľovali strechu starého domu. Z útrob domu sa ozval výkrik. Mladá žena ležala na zemi a nehýbala sa. Javier sa rozhliadol okolo seba. Všade boli plamene. Jediná šanca na únik bola cez zatvorené okná. Znova sa pozrel na ležiacu ženu. Pud sebazáchovy v ňom bojoval s láskou k žene, ktorá ho zmenila. Bez Fabioly by mal väčšiu šancu na útek, ale myšlienka na život bez nej bola bolestivejšia ako plamene, ktoré mu začaly pomaly oblizovať pokožku. Musel sa rozhodnúť v sekunde. Vzal ju do náručia a sústredil sa. Okná sa s rachotom otvorili. Vyskočil von a utekal smerom k lesu.

Našťastie si dvojicu nevšimla skupina upírov stojacich pred domom. „Také mrhanie!“ povedal jeden z nich. „Určite by boli veľmi užitoční pre našu malú spoločnosť.“

„Dobre, vieš, že to nebolo možné. Nechceli sa k nám pridať. Museli sme ich zničiť, Aro!“ „Také mrhanie! Také mrhanie!“ mrmlal Aro dívajúc sa na ohnivé jazyky, ktoré pohlcovali starý dom.

    Javier sa zastavil až pred malým dreveným domkom. “Saša, otvor! Rýchlo!“ zakričal a dvere sa samé otvorili. „Prečo tak kričíš, veď si otvor sám! zavrčal blonďatý upír. „Que pasa, Javier? Čo sa stalo?“ zhrozil sa, keď zazrel zranenú upírku. „Musíš mi pomôcť!“ zašepkal Španiel zúfalo, kým kládol svoju družku na pohovku. Rus len pokrútil hlavou. „Už pre ňu nemôžem nič urobiť...“ začal. „Ale ona nemôže zomrieť. Je zmyslom môjho bytia.“ pohladil Fabiolu po čiernych vlasoch. Saša sa nadýchol a dokončil: „Aspoň nie teraz.“ prikázal prekvapenému Španielovi a ukázal na dvere do podzemia. „Vezmi Fabiolu a poď so mnou.“ prikázal a Javier ho ochotne poslúchol.

2007

La Push

   Tú noc sa dala hliadka nazvať obyčajnou rutinou. Už dlhé mesiace  nenatrafili na jedinú stopu po Viktórií, alebo nejakom inom upírovi. Samozrejme okrem tých na druhej strane hranice. Boli štyri hodiny ráno a Jacob s Paulom a Leah  očakávali Sama s Quilom a Sethom, ktorí ich mali vystriedať, keď sa zrazu nad ich hlavami rozprestrela blikajúca žltá žiara. „Čo to je?“ spýtala sa Leah, ale nik jej nevedel odpovedal. Nikdy predtým nikto nič podobné nevidel.
   Žiara bola oslepujúca, a tak si museli chrániť oči pred poškodením. Keď svetlo zmizlo, pred šokovanými vlkodlakmi stáli dve postavy. Vlastne stál len muž, ktorý niesol v náručí akúsi ženu. Žena bola celá od krvi a jej šaty boli celé obhorené. Muž mal na sebe oblečenie, ktoré si zrejme pamätalo aj obdobie napoleonských vojen. Jacob sa nadýchol, aby sa ich spýtal, čo tu robia, keď mu do nosa udrel sladký zápach charakterizujúci upírov.

„Hola, rád vás vidím. Moje dievča potrebuje pomoc.“ podišiel upír bližšie. Jacob jeho správaniu nerozumel. Zdalo sa, že upír z nich nemá strach. Možno si vôbec neuvedomuje, s kým sa stretol. Veď to čoskoro zistí.

   Ako na povel padli všetci traja na predné a premenili sa. Javier sa len šokovane díval. Niečo také ešte nevidel a to je na svete už dosť dlho. Zdá sa, že tieto bytosti (nech je to ktokoľvek), nemajú priateľské úmysly a zrejme sa mu nechystajú pomôcť.

Rýchlo sa sklonil k uchu svojej lásky. „Fabi, zlatko, no tak.“ šepkal dívajúc sa na trojicu vlkodlakov chystajúcich sa k útoku. Upírka otvorila oči a zasa ich zavrela. V okamihu dvojica zmizla a zanechala za sebou len prekvapených vlkodlakov.

   Javier utekal ako najrýchlejšie vládal. Vedel, že tie bytosti ho nemôžu prenasledovať, keďže ho nie je vidno, ale strach o Fabiolu mu bránil rozumne uvažovať. Netušil, čo môžu byť zač. Vyzerali ako ľudia, dokonca počul ich bijúce srdcia, ale príšerne smrdeli. Obyčajný človek vonia lahodne, ale aj keby Javier umieral od hladu, nikdy by ho nenapadlo sa do nich zahryznúť. Možno sú to nejakí démoni alebo čosi podobné. Teraz sa však tým nemienil zaoberať. Jeho prvoradou úlohou bolo postarať sa o Fabiolu.

   Z myšlienok ho vytrhli takmer nečujné kroky, ktoré sa ozývali z húštiny, z ktorej následne vyskočil obrovský červenohnedý vlk. Javier sotva uskočil, už sa mu za chrbtom ozvalo ďalšie vrčanie. Obzrel sa a zazrel dvojicu sivých vlkov. Netušil, ako je to možné, ale zdalo sa, že vedia o jeho prítomnosti. Zadržal dych, lebo príšerný smrad vychádzajúci z vlkov sa už nedal zniesť.

   Rozbehol sa a vlci za ním. Boli rýchlejší než on a jeho ešte zdržiavala ranená družka. Keď si už myslel, že ho tie príšery dostihnú, zrazu nepochopiteľne zastali. Javier nechápal ich počínanie, ale bol rád, že ich má z krku.

   Zastal pred veľkým bielym domom, ktorý sa rozprestieral na lúke. Zhlboka sa nadýchol. Sladký pach ho udrel do nosa. Upíri! Nie jeden, ale viac. Musel to risknúť. S Fabiolou to vyzeralo dosť zle a on nemal čas na ďalšiu záchrannú akciu.

   Prekĺzol oknom dnu a zazrel mladú upírku, ako si číta. Mala jemné rysy a vlasy, ktoré jej v mäkkých vlnách padali do tváre. Upírka náhle spozornela. „Sakra!“ pomyslel si. „Už o mne vedia.“ Upírka čosi zakričala a v okamihu stálo pri nej ďalších päť upírov.

   Fabiola zastenala a Javier pochopil, že hra na schovávačku sa skončila. Ak chce od nich pomoc, skrývať sa by nemalo zmysel.

   Upíri sa ani nesnažili skrývať prekvapenie, keď sa pred nimi náhle objavil nesúc na rukách zranenú Fabiolu. „Buenos Dias. Prišiel som v mieri, nechcem nikomu ublížiť.“ vyhŕkol Javier. Po skúsenosti s „vlko-ľudmi“ sa rozhodol byť radšej opatrnejší. „Potrebujem pomoc.“ povedal opatrne sa dívajúc na upírov, ale tí nereagovali. Začali sa rozprávať v akejsi cudzej reči, ktorá sa matne podobala na angličtinu. Jeden z nich, zrejme vodca, sa k nemu otočil a chystal sa mu niečo povedať, keď do miestnosti vstúpil cudzí upír s mladou dievčinou. Javier sa lepšie prizrel. Človek! Vydesene sa pozrel na upírov. Až teraz si všimol, že všetci majú oči farby karamelu. Rovnakú ako on.

   Javier bol nadšený a zmätený zároveň. Konečne našiel niekoho ako on sám. Upírov, ktorí nechcú byť monštrá. Upírov, ktorí sa neživia ľudskou krvou. Upírov, ktorí nezabíjajú nevinných. Ale čo potom u nich robí ľudské dievča? To predsa nedávalo zmysel. Dievča stálo spola ukryté za upírom, s ktorým prišlo. Priam drvila jeho ruku vo svojej. Ostatní sa tiež postavili na jej obranu. Niečo také ešte nevidel. Klan upírov chrániaci malé ľudské dievča.

„To je v poriadku. Ja nechcem nikomu ublížiť.“ zopakoval. „Moja družka potrebuje pomoc, ja...“ nedopovedal, keď mu ľudské dievča skočilo do reči. Otočilo sa k upírom a niečo im začalo vysvetľovať. Potom podišlo k nemu. „Hola, ja som Bella Swanová. Toto sú Cullenovci.“ ukázalo na upírov stojacich za ním, stále pripravených brániť ju. „Pomôžu ti zachrániť ju.“ ukázala na Fabiolu. „Nevedia po španielsky, ale ja áno, takže budem musieť prekladať.“ kývla smerom ku Cullenovým.

Fabiolu uložili na Bellinu posteľ v Edwardovej izbe. Jej zranenia neboli také veľké, ako sa na prvý pohľad zdalo. Medicína urobila za posledné storočie veľké pokroky, takže stačilo zopár téglikov krvi a niekoľko hodín pokoja, a upírka bude v poriadku.

„Mohol by si sa nám už predstaviť?!“ zamrmlal netrpezlivo Emmett. 

Javier prikývol. „Javier Ramiréz.“ Keď vyslovil svoje meno, Carlisle zalapal po dychu.

„Takže toto je Fabiola.“ ukázal na dievča odpočívajúce na pohovke.

„Si, je to moja družka.“ prikývol prekvapene Španiel.

Ostatní sa na Carlisle začudovane pozreli. „Je to príbeh starý vyše 160 rokov o upíroch, ktorí mali rovnako ako niektorí z nás, mimoriadne schopnosti. Volturiovi sa o nich začali zaujímať a chceli, aby sa k nim pripojili, čo trojica upírov odmietla. Hlavným dôvodom boli nezhody v „stravovacom jedálničku“.“

„To ste vystihli dosť presne.“ prerušil ho Javier, ale okamžite stíchol.

Carlisle pokračoval: „ Volturiovi sa rozhodli zničiť ich, lebo sa báli o svoju moc, a tak podpálili dom, v ktorom sa nachádzali. Keď dom začal horieť, žena utrpela ťažké zranenia a jej druh bol uväznený v horiacom pekle. Nejakým zázrakom sa mu podarilo ujsť a vyhnúť sa Volturiovým. Našiel tretieho muža, ktorému sa tiež podarilo ujsť a ten ich mal transportovať do minulosti, aby sa vyhli návšteve z Talianska a zraneniu Fabioly.“

„Ten muž si ty?“ spýtala sa ho žena, ktorú Bella predstavila ako Esme, Carliseovú manželku.

„Osobne. Fabiolu už tiež poznáte. Mimochodom, čo sa stalo so Sašom?“ obrátil sa na Carlisea., ale ten len sklopil oči. „Pridal sa k Volturiovým.“

koniec 1.časti