Premena

Autorka: Aďa

8. časť - Poznanie

pohľad Kim

   Yellownstowský národný park som opúšťala so zmiešanými pocitmi. Daisuke šiel zariadiť potrebné veci do Anchorage a vzal so sebou aj malého Jareda. Už teraz mi bolo smutno za mojim chlapčekom, ale niektoré veci neznesú odklad.

   Prechádzajúc cez La Push som zastavila pred malým červeným domom s modrými oknami a spomínala. Jared! Môj Jared! Keby som v ten večer poslúchla Bellu a nešla do toho prekliateho kina... Ale aký by bol môj život? Teraz by bola zo mňa 80- ročná starena. Pozrela som sa na svoje ruky. Zrazu som znenávidela ich tvrdosť, chlad, ich neľudskú silu. Ale na druhej strane by som nikdy nespoznala Daisukeho a malého Jareda. Ale Jared by mal svoju vlastnú matku a súrodenca...Nie krvilačnú beštiu, ktorá mu zabila rodinu. Možno ma bude nenávidieť, keď mu v budúcnosti poviem pravdu.

   V okne Jaredovho domu zazrela tvár mladého muža, ktorý si ma skúmavo prezeral tmavými očami. Naštartovala motor a auto sa rozbehlo po príjazdovej ceste.

   Vedela, že Jared je pochovaný na cintoríne vo Forks a chcela sa rozlúčiť. Dať posledné zbohom svojej predošlej láske, aby mohla skúsiť žiť s Daisukem s „čistým štítom“. Chcela pretrhnúť všetky reťaze, všetky laná, všetko, čo ju spájalo s predchádzajúcim životom. Odísť z Forks a už nikdy viac sa nevrátiť!

   Auto zaparkovala poblíž cintorína. Keď vystúpila, do nosa jej udrel pach blížiaceho sa upíra. Kim mala matný dojem, že na ten pach už niekde narazila. Prekvapilo ma auto, stojace pred bránou. Strieborné Volvo!

   Uškrnula sa. Vari ten chlap za celé storočie nezmenil značku? Ale čo tu robí? Cullenovci by mali už dávno odísť! Nie je bezpečné zostávať tak dlho na jednom mieste. A už vôbec nie, keď vedeli, že ich prítomnosť mení pôvodných obyvateľov v zmutovaných psov.

   Vietor vial smerom k nemu, takže o jej prítomnosti už vedel. Bolo desať hodín večer. Čo mohol chcieť na cintoríne? Nezainteresovaný človek by nad tým pokrútil hlavou. Čo si mladí ľudia dnes nevymyslia? Tráviť voľný čas na cintoríne? A navyše tak neskoro večer! Pred niekoľkými storočiami by nás považovali za duchov alebo upírov (s druhou možnosťou by neboli ďaleko od pravdy- vlastne by sa trafili).

   Rozhodla sa ísť za ním. Stál pred jedným z nie práve najčerstvejších hrobov, a v ruke držal kyticu ruží. Zastala.

„Ahoj.“ pozdravila ho. Nevedela, čo by mala ďalej hovoriť.

„Ahoj.“ odvetil. Ani on sa nejako zvlášť nehrnul do konverzácie.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa a hlavou kývla k pomníku.

„Veď vidíš, či nie?“ povedal trpko a neprestával sa dívať dopredu.

Pozrela sa na náhrobok a v sekunde mala dojem, že keby bola človekom, zastavilo by sa jej srdce.

Na náhrobku bolo napísané.

Isabella Maria Swan Cullen

nar. 13.9.1987

zom. 4.11.2008

Milujúca sestra, dcéra, manželka

Dovidenia v nebi!

„Pane Bože!“ bolo to jediné, na čo sa Kim zmohla. Smrť bola datovaná dva dni po jej odchode.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa stále v šoku.

V okamihu jeho tráv skrivil pohŕdavý úsmev. „Čo asi?“ pýtal sa.

„Premena?“ spýtala sa v duchu, vediac, že ju počuje.

Pokrútil hlavou.

„Bella bola v ten deň na návšteve u Jacoba Blacka a on si všimol snubný prsteň, ktorý som jej dal deň predtým.“ povedal s pohľadom upretým do neznáma. Vzápätí pozrel na ňu.

„Čo sa stalo potom, si určite vieš domyslieť.“ dodal a po chvíli pokračoval.

„Rozzúril sa a preťal jej hrdlo. Kým som prišiel, Bella vykrvácala. Nemohol som nič robiť, len držať jej mŕtve telo v náručí.“

„Nemôžeš za to!“ povedala ticho a položila mu ruku na rameno.

„Môžem, mal som ju ochrániť.“ protestoval.

„Jacob sa obesil v deň jej pohrebu. Billi ho našiel na druhý deň ráno.“ dodal a bradou kývol k neďalekému hrobu. Zaostrila som a zalapala do dychu.

Jacob Black

nar. 15.8.1990

zom. 7.11.2008

S láskou spomíname

„Odišli sme ešte v ten deň.“ povedal. „Presťahovali sme sa do New Hampshire a neskôr do Denali.“

„Esme mi spomínala...“ šepla, narážajúc na naše stretnutie v Bostone.

„Žijem sám. Moja rodina mi Bellu príliš pripomína, musel som odísť. Ako vtedy.“ povedal narážajúc na dobu, keď Cullenovci opustili Forks.

 „Túlam sa po svete a každý rok sem zájdem. Na jej narodeniny, meniny, na Vianoce...“ dodal tichým hlasom.

Ešte chvíľu ticho stáli a spomínali.

„Dúfam, že sa ti bude dariť.“  usmial sa konečne po dlhej dobe a Kim si uvedomila, uvedomila, že si všimol zmeny farby jej očí.

„Tiež dúfam. Mám silnú motiváciu.“ opätovala mu úsmev a v duchu si predstavila Daisukeho tvár.

„To máš, ako vidím.“ povedal na rozlúčku.

„Zbohom.“ povedala som, keď odchádzal.

„Nie zbohom, ale dovidenia.“ otočil sa a usmial sa na ňu.

„Určite sa ešte stretneme.“ dodal.

Prikývla.

„Určite.“ šepla potichu, istá, že ju počul.

   Pomalým krokom podišla k Jaredovmu hrobu. Čakala, kedy sa ozve tá známa bolesť v hrude, ktorá sa pripomínala kedykoľvek si naňho spomenula. Ale nič sa nestalo. Kim vedela, čo to znamená. Bola pripravená! Pripravená na nový život, na nový vzťah, na nový začiatok. Položila kyticu ruží na biely pomník a vzpomínala na chvíle strávené s Jaredem.

„Zbohom Jared!“ šepla ticho.

Pozrela sa k železnej bráne na konci cintoríne. Ktosi tam na ňu čakal. Zrazu mala pocit, že jej život dáva druhý šancu. Šancu, ktorú už nesmie prepásnuť. Šancu na život s Daisukem.

                                                                    koniec