Premena

Autorka: Aďa

6. časť- Stretnutie

   „Ahoj!“ pozdravila. Esme spamätávajúc sa zo šoku jej odvetila na pozdrav.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa staršia upírka.

„Práve som bola na „večeri“.“ usmiala sa, keď zbadala na Esminej tvári zdesený výraz.

„A potom som zazrela, že máš problémy.“ dodala a utrela si kútik úst, ktorý mala od krvi. „Ďakujem.“ povedala Esme a chystala sa odísť.

„Počkaj!“ zastavila ju Kim. „Poďme sa poprechádzať do parku, ktorý je nablízku. Chcem vedieť, ako sa darí ostatným.“

    Samozrejme, Kim nebola zvedavá na osudy Cullenovcov. Chcela vedieť, ako sa darí obyvateľom rezervácie, ale Esme ju sklamala. „Z Forks sme odišli hneď po tvojom odchode. Do New Hampshire a neskôr do Denali k našim priateľom. O vlkoch sme viackrát nepočuli.“ dodala Esme so smútkom v hlase a Kim premýšľala, prečo je tomu tak. „Prečo vlastne vedieš takýto život, Kim?“ spýtala sa jej odrazu. „Neustále sťahovanie, zabíjanie ľudí a tak.? Je to naozaj nutné? Stále sa k nám môžeš vrátiť. Kedykoľvek!“

Kim mala pocit, akoby ju bodla osa a jej čelo sa zvraštilo zlosťou.

„Určite! A dívať sa na vás, ako sa cukrujete?! Ty s Carlisleom, Rose s Emmettom, Jasper s Alice a Edward s Bellou! Nie, ďakujem! Možno som krvilačný upír, ale nie som sadista.“ vyprskla s pohŕdaním.

„Ale...“ začala Esme, ale Kim ju prerušila. „Nie, nechcem nič počuť. Žiadne presviedčanie! Začínam ľutovať, že som ti pomohla, Esme Cullenová. Radšej som mala nechať tých dvoch, aby ťa dorazili.“ S týmito slovami sa otočila a rozbehla preč.

o 4 roky neskôr - La Push

Kimin pohľad

   Bolo to tak dávno, kedy som tu bola naposledy. Vyše 60 rokov. Ako sa Jaredovi darí? Žije ešte? Má deti? Pri tomto pomyslení mi akási ľadová ruka stisla srdce. A čo ostatní? Emily, Sam, Jacob? Moji rodičia prirodzene boli už dávno mŕtvi. Ktovie, čo im Cullenovci natárali? Že som sa stala obeťou zlodeja? Alebo vraha? Tá druhá možnosť nebola ďaleko od pravdy. Rozdiel bol len v tom, že netušili, že aj zo mňa sa stál vrah.

   Stála som pred malým tehlovočerveným domom s namodro natretými oknami a neďalekou záhradkou.

   Zaklopala som na dvere. Počula som kroky (príliš hlasité, aby patrili vlkodlakovi) a vzápätí otvorila dvere stará rokmi strhaná žena. Prizrela som sa bližšie. Bola to Veronica, Jaredova žena. Na okamih som pocítila vo svojom srdci osteň ľútosti a závisti. Ona mala Jareda. Ja nie. Tieto pocity rýchlo vystriedal iný cit- nenávisť.

   „Kim?“ Veronica ma okamžite spoznala. Nevenovala som jej viac ani pohľad a vstúpila dnu. Šla som za pachom, musela som prikrčiť nos, lebo aj keď bol už Jared starý a vlkodlakom nebol, páchol rovnako.

   Vošla som do izby a zarazene som zostala stáť na prahu. Jared ležal na posteli, celý zoslabnutý, v ruke kapačka. Prvé sekundy, ktoré sa mne zdali dlhé ako večnosť, (aká irónia, veď som žila večne) som nedokázala urobiť ani krok. Potom som urobila zopár pomalých krokov k jeho posteli. Jared ma začul alebo skôr zacítil a obrátil hlavu ku mne. Pozrela som sa mu do očí. Len podľa nich som v tomto šedivom zvráskavenom mužovi, ktorého telo slablo s pribúdajúcimi rokmi. Ale jeho čierne oči boli stále čierne a žiarivé.

„Jared!“ zašepkala som zadúšajúc sa vlastnými slzami. Ešteže nemôžem plakať!

Sadla som si na jeho posteľ a vzala ho za ruku. Strhol sa. Jeho ruka ma pálila ako žeravé železo, ale jeho slová ma boleli oveľa viac.

„Čo tu chceš?“ spýtal sa ma drsne.

„Prišla som za tebou...“ povedala som, ale on ma prerušil.

„A na čo?“

„Chcela som ťa vidieť...Vedieť ako sa máš.“

„Veď vidíš, nie? Zomieram!“

„Ach, Jared!“ zašepkala som a natiahla som ruku, aby som ho pohladila, ale odvrátil hlavu.

Tvrdo sa mi pozrel do očí.

„Prečo si prišla?“ ostro sa ma spýtal.

„Veď som ti povedala...“

„Áno, áno, viem, chcela si ma vidieť.“ povedal pohŕdavo. „Tak si ma už videla a teraz odíď! Nechcem, aby sa z mojich detí stali vlkodlaci len kvôli tebe.“

„Jared, ja...“ urobila som posledný chabý pokus o zmierenie.

„Povedal som: Choď preč! Nechcem ťa už vidieť!“ zakričal.

„Kim, prosím ťa, odíď. Nemal by sa rozčuľovať. Prosím ťa, choď preč!“ zasiahla Veronica, ktorá sa takto vložila do nášho rozhovoru.

Čo som mala robiť? Rezignovane som odišla. Jared zomrel ešte toho dňa.

   Po Jaredovej smrti ju už v La Push nedržalo vôbec nič, preto sa rozhodla opustiť štát Washington a odísť do Montrealu. Hlavné mesto Kanady ju privítalo sychravým počasím, aké bolo pre toto ročné obdobie typické.

   Kim zaparkovala auto v opustenej uličke a okraji mesta a vystúpila. Zhlboka sa nadýchla. Do nosa jej udrela najlahodnejšia vôňa, akú si len vedela predstaviť. Keby vedela, že existuje človek s takou vôňou, prešla by celý svet, len aby ho našla. Jej myseľ okamžite zahalila červená clona. Jej inštinkty reagovali rýchlejšie než jej myseľ.

   Keď opäť prišla k sebe, v náručí držala mŕtve telo mladej ženy. Jej obrovské brucho naznačovalo pokročilý stav tehotenstva. Mohla byť v ôsmom alebo dokonca deviatom mesiaci. Ulicou sa niesol výkrik. „NIEEEEEE!“

   Zrazu si všimla, že neďaleko mŕtveho tela ženy leží prevrátený detský kočiarik. V sekunde bola pri ňom. Ticho. Kim vzala do rúk zavinovačku a pozrela sa dieťatku do tváre. Dúfala, že žije. Možná bola vrah, možná bola monštrum, ale nedokázala si predstaviť, že raz zabije malé dieťa. A predsa sa to stalo! Mŕtve dieťa v tele ženy ju bude prenasledovať do konca „života“. Ani nedostalo šancu prijsť na tento svet. Jeho život bol ukončený skôr ako sa vôbec začal a Kim nikdy nezabudne na vystrašené oči ženy, ako sa s rukami pritisnutými na brucho snažila chrániť plod.

   Kim sa započúvala a dúfala, že začuje tlkot malého srdiečka. Bol tam! Tichý a rytmický. Dieťa nerušene spalo, neuvedomujúc si, že práve prišlo o matku a súrodenca. Kim nechápalo, ako sa mohol nezobudiť po tom všetkom, čo sa stalo. Bezmyšlienkovite húpala dieťa v náručí. Následne vstala, tisnúc si jemne dieťatko k telo. „Prepáčte. Sľubujem, že sa oň postarám.“ povedala Kim hľadiac do mŕtvych očí ženy.

   Kim vedela, že v Kanade nebude môcť ostať. Rozhodla sa, že odíde na sever. Ukradla prvé auto, ktoré našla na parkovisku a vyrazila. Do Ottawy dorazila okolo polnoci. Nemohla si dovoliť stretnutie s ľudmi, preto sa do obchodu musela vlúpať. Ukradla plienky a hotové kojenecké mlieka a vyrazila na cestu. Zastavovať musela často, pretože zásoby sa rýchlo míňali. Po mesiaci dorazili do cieľa. Aljaška. Všade sneh a hrobové ticho. Nikde ani noha. Kim sa rozhliadla. Šťastie jej prialo. V diaľke zazrela opustený dom. Skôr to bola lovecká chaty, už roky nepoužívaná.

   Vrátila sa do auta, vzala dieťatko do náručia a rozbehla sa k domu. Otvorila staré vŕzgajúce dvere a vošla dnu. „Tak Jared, od teraz je toto náš nový domov.“ povedala malému chlapčekovi, ktorého držala v náručí. Dieťa na ňu upieralo veľké sivé oči, akoby rozumelo, čo mu upírka hovorí.

   Dom bol v hroznom stave. Chatu tvorila jedna miestnosť, uprostred ktorej sa nachádzal stôl s veľkou vrstvou prachu. Pri ňou bola jediná stolička, ktorá stála naozaj len silou vôle. V rohu stála malá skriňa so zrkadlom, umývadlom a rozbitým džbánom. Vedľa džbánu ležala malá šálka bez ucha pomaľovaná rovnako ako džbán jemnou keramikou. Všetko pokrývala hrubá vrstva prachu. Bolo viac ako zrejme, že dom je už dávno opustený. Možno už niekoľko rokov. Okno pokrýval roztrhaný záves z hrubého plátna. Oproti oknu stála drevená posteľ. Kim pokrčila nos. Všetko tu smrdelo zatuchlinou. Podišla k posteli a položila na ňu dieťatko. Posteľ zavŕzgala a dieťa sa rozplakalo. Kim ho v sekunde vzala do náručia a tíšila. Opatrne si sadla na posteľ a rozhliadla sa. „Zostaneme tu.“ rozhodla sa.

   Od začiatku bolo jasné, že ju čaká veľa práce. Upratať celý dom zvonka i zvnútra. Odstrániť nános špiny a prachu zo všetkého nábytku. Zaobstarať nové oblečenie pre seba i pre Jareda. A hlavne jedlo. Ten malý hladoš zjedol takmer všetko, čo mu prišlo pod ruku. A tiež musela nasýtiť samu seba. Bolo krajne nebezpečné, aby sa v blízkosti toho malého tvorčeka pohybovala hladná. Veľmi ľahko by mu mohla ublížiť, a to nechcela, preto sa rozhodla nakŕmiť v blízkych lesoch. Snažila sa vzpomenúť si na všetky „lekcie“, ktoré ju Cullenovci naučili. V diaľke začula žblnkot vody a neďaleko dve bijúce srdcia. Nadýchla. Žiadny človek. Ten pach bol iný. Zvierací. Kim sa rozbehla k rieke a zastala až tesne pred medveďom. Medveď sa postavil na zadné laby a tak vyzeral dvakrát väčší než Kim. Tá sa vymrštila do vzduchu a stiahla ho na zem. Zahryzla sa mu do krku a sala. Počas niekoľkých desaťročí, čo pila ľudskú krv, si od zvieracej odvykla. Už zabudla, ako chutí. Striaslo ju od hnusu. Mala dojem, akoby jedla čosi náramne odporné. Len pomaly sa opäť sklonila k medveďovmu krku. Akoby prešla od jemného kuracieho mäska k podošve od topánok.

   Aj keď Kim bola s medveďom rýchlo hotová, nezasýtil ju. Preto sa rozhodla doraziť pár sobov, aby bola sýtejšia. Ale tí chutili ešte horšie ako medveď. Kim bola zúfalá. Podľa Cullenovcov predátory boli najlepší, ale medveď u nej nijako zvlášť nezabodoval. Ale musela sa zmieriť s tým, že odteraz stál na vrchole jej stravovacieho „jedálnička“. Kim sa kŕmila rýchlo a efektívne. Nemohla si dovoliť strácať čas hraním si s „večerou“, ako to robievali Cullenovci. Musela sa rýchlo nasýtiť a vrátiť sa späť k Jaredovi.

   Kim sa pomaly blížila k svojmu domu, keď jej do nosa udrel pach neznámeho upíra. Úplne šialená od strachu sa rozbehla domov. Prudko otvorila dvere a zostala stáť na ich prahu. Mala pravdu. Neznámy upír bol v jej dome a držal malého Jareda v náručí.

koniec 6. časti