Prekliatý zámok

Autorka: Aďa

4.

Gróf sa bol bezmocný, nemohol nič urobiť s majiteľom hlasu. Pretože on nejestoval v reálnom svete.
 
Bežali po dlhej chodbe, snažili sa ujsť zo zámku.

Vysoké gotické dvere hlavného východu boli zavreté.

Hrbáč stál na schodišti a záporne kýval hlavou.

Rose sa otočila na Jacoba. „Je to zbytočné, všetci neujdeme. Matka ma nikdy odtiaľto nepustí, nedovolí, aby sme boli šťastní. Drahý, chcem, aby si vedel, že ťa milujem a vždy ťa budem ľúbiť. Odiďte, pokúsim sa ju zastaviť.“

„Nie!“ povedal knieža. Ja bez teba neodídem. Nemôžem bez teba žiť.“

„Dosť bolo nežností!“ oboril sa na nich Edward. „Najprv odtiaľto odídeme a potom si môžete hrkútať. Sú tu ešte nejaké iné dvere?“

„Sú, ale ešte nikdy sa neotvorili.“ Rose pokrčila plecami.

„Tam.“ Povedal gróf a čoskoro sa ocitli vo veľkej okrúhlej komnate s kamennými dverami. V centre nejasného obrazu visela vo vzduchu matná chladná krištáľová guľa.

Jakob drgol do kamenných dverí, no bezúspešne. Boli zatvorené.

„Čo je to?“ obrátil sa Edward na Rose, ukazujúc na sklenenú guľu.

„To je ... to je sila mojej matky. Bude lepšie, keď sa jej nebudeš dotýkať. Toho, kto sa jej dotkne, toho stihne kliatba. Stane sa otrokom zámku a bude navždy slúžiť mojej matke.“

„Kliatba?“ zasmial sa Edward.

„Nedotýkaj sa jej!“ vykríkla Rose, no bolo už neskoro.

Edward schytil blyštiacu sa guľu do dlane a ona začala hrať rôznymi farebnými plameňmi.

Keď sa ťažká priezračná guľa prelievala všetkými farbami, dúha vytryskla a dotkla sa kamenného krídla a naplnila komnatu žalostným zvonením.

Tvár starej čarodejnice skrivila grimasa. Kamenné dvere zrazu ožili a zasvietili všetkými farbami.

Jakob potiahol za kľučku prvé dvere. Hneď na prvý raz sa otvorili a morský vietor vkĺzol do sály. Veselo fúkol odveký piesok a nezbedne sa dotýkal čierneho plášťa čarodejnice.
Pod nápormi vetra sa čarodejnica menila na chumáče tmavej hmly, odrážajúce sa od kamenných stien. Zdvihla ruky a niečo zašepkala.

„Rýchlejšie!“ vykríkol Edward a podrgol druha na piesok k stojacej Rosalie.

Mohutný úder do spánkov mu na chvíľu zobral vedomie. Keď precitol v hlave začul známy hlas.

„No pán gróf, teraz mi budete slúžiť! Môžete byť človekom iba v tomto zámku!“

„Nikdy som nikomu neslúžil a ani teraz nebudem.“

Edward si ohmatal hlavu. „A teraz prepáčte, no mám naponáhlo. Musím ísť domov. Čakajú ma priatelia.“

Hlas sa zachichotal. „Domov? Váš domov je teraz tu. A tvoji priatelia ujdú, keď uvidia tvoj vzhľad.“

Gróf neodpovedal a potiahol za kľučku.

„Nerobte to, nestojí to za to.“ Rehotal sa hlas.

Edward neposlúchol a otvoril dvere na seba. Hlava sa mu zakrútila, zdalo sa mu, že sa roztopí celé jeho vnútro. Oprel sa o dvere a zatvoril ich.

„Hovorila som ti.“ Triumfoval samoľúby hlas.

Edward sa usmial týmto slovám a znova otvoril dvere. Sotva jeden slnečný lúč padol na neho, vedomie sa zmenšilo na malilinký hrášok a stratilo sa v hlbinách ozrutného tela. Komnata bola zrazu malá, nestačila jeho obrovskému telu. Dvere sa znova zatvorili a on sa stal opäť človekom.

V Edwardovom charaktere nebolo vzdávať sa. No vtedy prvýkrát pocítil bezmocnosť. Zúrivo búšil päsťami do dverí. Chápal, že ich nemôže otvoriť, keď chce zostať človekom. Najviac ho hneval pocit bezmocnosti pri premene. Skutočne hneval. Strach necítil, iba zlosť.

„Naozaj vám nebudem slúžiť.“ Gróf si sadol opierajúc sa o dvere.

„Budeš.“ Zasmial sa hlas. „S východom slnka bude lepšie, keď opustíš zámok a budeš sa vracať, keď slnko zapadne. Ak nepočúvneš, budeš prežívať také bolesti, že si to nevieš ani predstaviť. Nemysli si, že to vydržíš. Vždy som chcela urobiť vlastného draka. Tí skutoční už dávno vymreli.

„Draka?“ Pane Bože ...“ zhrozil sa. „Pokory sa odo mňa nedočkáš. Nebojím sa.“

„Hlúpy chlapček. Dozvieš sa, čo ťa čaká a budeš prosiť o milosť.“

„Nikdy!“ odpovedal gróf.

„Keď sa pokoríš, budeš sa môcť premieňať kedy budeš chcieť. Oslobodím ťa od bolesti premeny. Je to vysoká daň za tvoju slobodu. Ešte pochopíš, že som veľmi veľkodušná. Veľmi.“

Edward sa sarkasticky usmial, tak robil vždy, keď ho čakalo niečo neodkladné. Vyšiel zo sály a naďabil na Sama, ktorý stál ako socha pri dverách.

„Pane.“ Mužíček trpaslíček sa uklonil.

„Nie som tvoj pán.“ Ustato odpovedal.

„Vy ste pán tohoto zámku a ja slúžim pánovi zámku.“ Trpezlivo vysvetľoval hrbáč.

„Odkiaľ vieš, že som pánom tohto zámka?“ gróf pokýval hlavou.

Sam žartovne sklonil hlavu nabok, usmial sa jednou stranou tváre. „Ja viem.“

„No dobre.“ Kývol rukou Edward. Nemal síl hádať sa. Chvel sa od neznámych pocitov na celom tele.

„Čo sa to so mnou robí?“

„Slnko už vychádza, pane.“

Trpaslík ukázal dopredu ukazujúc mu cestu.

Poďte, musíte sa ponáhľať. „

Edward pokýval hlavou a odišiel za ním.

Isabella sa prebrala od nežných bozkov svojho muža a otvorila oči. Odpovedala úsmevom na jeho úsmev.

„Edward....“ nežne zašepkala a objala ho okolo krku.

„Isabella, musím sa ponáhľať, mám málo času. Poď, ideme. Musíš to vidieť.“

„Je ti niečo?“ zľakla sa dievčina.

„Veď uvidíš.“ Edward ešte raz pobozkal svoju ženu a vyslobodil sa z jej rúk.

„Budem ťa čakať dole.“

Isabella vstala a rýchlo sa obliekala. Edward sa zjavne ponáhľal a ona ho nechcela nechať čakať.

Mrzký hlas čakal iba na to, kedy ostane sama. Sotva gróf prešiel dverami, tak hlboký smiech sa ozval v jej hlave.

„Statočné dievčatko! Choď! Pozeraj sa na svojho muža. Utečieš, keď ho uvidíš! Utečieš!“
Isabella vybehla z miestnosti, aby sa spasila od toho hrozného hlasu. Neľútostný smiech ju prenasledoval, pokiaľ náhlivo šla po galérii a umĺkol iba vtedy, keď vstúpila na schodište.

Edward stál uprostred sály a díval sa na zatvorené dvere.

Isabella zostúpila doprostred schodišťa a Edward sa na ňu pozrel.

„Isabella, nechoď bližšie. Chcem, aby si vedela, že ťa milujem. Zamiloval som sa do teba hneď ako som ťa uvidel. Teraz sa dozvieš celú pravdu o mne. Tá pravda o mne je strašná. Keď sa vrátim a ty tu nebudeš, pochopím to. Nemôžem bez teba žiť. Ak ma opustíš, nebudem mať dôvod ďalej žiť.

„Edward,  ty ma desíš! Čo sa stane?!“

„Pozeraj sa.“ Edward sa usmial a kývol na Sama.

Veraje obrovských dverí sa otvorili a vpustili dnu slnečné lúče. Slnečné svetlo zalialo sálu.

Isabella zamrela na mieste, keď namiesto človeka sa zjavil čierny drak.

Obluda prešla dverami a mohutné krídla ho vyniesli do vzduchu.

Isabella ochabnuto sedela na schodoch a hľadela na trpaslíka.

„Sam, naozaj je Edward drakom?“ Smutný hlas hlucho zvučal v miestnosti.

pokračovanie nabudúce