Prekliatý zámok

Autorka: Aďa

3.

Pamäť znova preniesla Edwarda do času, ked bol iba človekom.
Mladý, a svojhlavý. Nebál sa nikočo a ničoho. Jediný syn a následník grófa Cullena. Večne zapletený do nejakého dobrodružstva. No teraz potreboval pomoc jeho priateľ. Problém bol v tom, že jeho najlepší priateľ Jacob, syn susedného kniežaťa sa zaľúbil. Do záhadného obrazu vo sne. Za nejaký čas sa mu začalo snívať o dievčine, ktorá ho pobádala, aby ju našiel, že je v nebezpečenstve.
A Jacob si zaumienil, že ju nájde. Jacob ..... romantik, ktorý verí v lásku.

Edwardovi sa vtedy zdalo, že láska neexistuje, že je to len výmysel, zábavka potulných prostých, jednoduchých ľudí, ktorý putovali od zámku do zámku po celom panstve a hovorili o nej. Niečo na pobavenie, nič skutočné.

   Rosalia pozerala do krištáľovej gule a videla mladého človeka. Vlasy mu nezbedne padali do očí. Sedel na bielom koni, smial sa a skákal cez prekážky po lúke. Bol taký milý. Tak prečo jej mamenka hovorila, že ju môže ohroziť? Ale veď on o nich nevedel nič. No matka si tvrdo predsavzala, že ho zničí. A to len preto, že čarovná guľa to predpovedala. Zaujímavé, že?

Rose bolo ľúto toho slávneho kniežaťa a zaumienila si, že ho varuje. Jedno malé zaklínadlo pred snom. A oslobodená duša preletela k hviezdnemu mostu, kde ju čakal privábený jej hlasom. Bol to prekrásny sen, neobyčajný v jej živote. Prečo sa ho tak mamenka bojí? Ukázal sa byť neškodným, nežným a milým. Mal jemné čierne vlasy a rovnakú farbu mali aj jeho oči. Rosalie sa sama sebe čudovala, že ho chce vidieť znova a znova, hoci len vo sne. Ach, aké to boli sny. Noci prelietali ako víchor a oni si mali stále čo povedať. Nemohli sa nabažiť rozhovorov, ktoré spolu viedli.
   Úbohý Jacob, ani na um by mu neprišlo, že dievčina, ktorú vidí v sne je - čarodejnica. Bola ešte mladá, neskúsená, no so silným darom. Aj keď bola Rosalie opatrná, aj tak sa jej matka dozvedela o tom, že sa stretávajú. Jej zúrivosť bola strašná. Behala, ničila všetko, čo jej stálo v ceste. Pohrozila dcére, že ju zatvorí do najposlednejšej komnaty bez jedla a vody, keď sa neprestane stretávať s kniežaťom. Nič ju nemohlo obmäkčiť.

V tú noc Rosalie povedala Jakovi, že sa vidia posledný krát. Slzy padali po nežnom líci a oči farby neba pozerali na hruď milovaného. Zobral jej ruku a usmial sa.

„Nájdem ťa, moja drahá, Nájdem ťa, aj keby si kde bola. Ja ťa ľúbim.“

Od tých slov srdce v hrudi zatrepotalo, nežnosť jeho hlasu neprezrádzala jeho odhodlanie nájsť ju za každú cenu.

„Ty nevieš, nerozumieš. Ty ma nemôžeš ľúbiť.“

„Už ťa ľúbim. A nikto ma nezastaví.“

„Ani drak?“

„Ano, ani drak ma nezastaví, nebojím sa. Neplač moja drahá. Prídem.“

„Jakob, ty nevieš. Som – čarodejnica. Naozaj. Moja matka chce tvoju smrť. Prosím ťa, choď už.“

„Je mi jedno kto si. Povedz iba, ľúbiš ma?“

„Áno, ty vieš, že ľúbim.“

„Tak teda prídem.“

Rose mu dala prsteň. „Dúfam, že on ťa privedie ku mne. Milujem ťa, Jacob.“

Edward nemohol opustiť druha v takejto nebezpečnej situácii, a ešte k tomu v boji s drakom.
Chcel vidieť na vlastné oči tú obludu, draka. Nie iba na obrázkoch. Bolo ich málo z nejakých neznámych príčin.
No v čase jeho prapradeda bolo drakov neuveriteľné množstvo.

V ich zámku aj doteraz visí gobelín, na ktorom je vyobrazený jeho prapradedo Wilhelm s hlavou draka.

Dobrodružný duch nútil mladého Masena na hrdinské činy. A Jacob by sám nemohol bojovať v takom nerovnom súboji. Človek a drak. A nakoniec by si neužíval rodinného šťastia.

Edward sa tak zamyslel, že ani nezbadal, že sa vrátil k zámku. Aj keď ešte bolo ráno, no želanie uvidieť Isabellu premohlo všetky obavy a nebezpečenstvo.

Do čerta so všetkým. Dnes bude s mladou ženou o trocha dlhšie. Pretrpí niekoľko hodín bolesti, keď ona bude vedľa neho, s ním.

Veraje dverí sa otvorili a vpustili ho dnu. Všetko v zámku utíchlo, čakajúc, kedy pán prijme ľudskú podobu.
Sam s napätosťou a s úzkosťou pozeral na svojho pána. Nevedel, čo si má myslieť.
Spomenul si, ako gróf raz veľmi dávno skúsil sa vrátiť domov len o niekoľko minút skôr.
Premena sa uskutočnila, no zanechala na ňom stopy. Nevydal ani hláska, neponížil sa , nevypustil zo seba ani ston, ktorý by symbolizoval jeho porážku.
Trpel mlčky, nepohol sa z miesta.

Stačilo iba slovo a všetko by bolo preč. No on to nechcel.

Keď bolesť prešla, tak behal po zámku rozrušený týmto stavom, skrátka stratil všetku súdnosť a normálne rozmýšľanie. Divný a strašný gróf.

A teraz do bezbolestnej premeny zostávalo veľa času. Tak veľmi si verí?

Edward cítil, ako dračí oheň začína olizovať jeho telo. Pokožka krvácala každým pórom, no krv, ktorá vrela od ohňa zanechávala na tele tvrdú kôru, vlasy a nechty zalievala páľava z neuhasiteľného ohňa. Pery mal popraskané, riasy opálené, v očiach plameň. Kosti praskali a spaľovali svaly.  Nádych milovaného vzduchu mu prinieslo nové muky. Dýchať, alebo nedýchať. Načo dýchať horiacemu zaživa?

No gróf zostával stáť, aj keď by už mal byť dávno hŕstkou popola.

Isabella opatrne prišla ku schodištu, ktoré viedlo dole. Hukot a rev ju znova vystrašili, no teraz chcela vedieť, čo robí taký rozruch. Keď uvidela Edwarda stojaceho naprostred sály, všetky myšlienky jej vyleteli z hlavy. Zbehla dole schodmi po sále a zazrela jeho stuhnuté telo. Celý jeho zjav bolo jedno utrpenie.

Nezbadala hrbáča, ktorý toto všetko sledoval. Jeho tvár bola nepreniknuteľná, nedalo sa z nej nič vyčítať. Ľahko sa dotkla dlane svojho muža a pohladila ho prstami.

Edwardovi sa zdalo, že plameň začína slabnúť, že opúšťa skoro zhorené telo a jedna ruka začala chladnúť od nejakého balzamu. Tichý hlas sa snažil prebiť cez žlto-červené plamene.

„Edward, čo je s tebou? Čo sa stalo?“

Oči, ktoré začali znova pomaly vidieť uvideli svetlý bod na tmavom podklade. Tento bod sa pretrasformoval do prekrásnej tváre jeho ženy. Bolesť z dlane prakticky zmizla a on zacítil tenké pršteky nesúce pokoj.

Keď sa Isabella dotkla jeho ruky vystrašila sa, myslela si, že ju Edward odvrhne, tak surový bol jeho pohľad.

No teraz už vedela, že nechce, aby odišla. Isabella sa osmelila a objala ho, pritískajúc sa lícom k jeho hrudi.

Edward zastonal. Opatrne pozrel na svoje ruky. Bál sa uveriť že sú ľudské. S nežným úsmevom vsunul prsty do vlasov dievčiny, ktorá sa k nemu vinula. Zdvihol jej hlavu a prisal sa na jej pery.

Sam tíško vyšiel. Jeho tvár poznačil ledva zbadateľný úsmev. Táto dievčina sa mu páčila stále viac a viac. Pán sa nemýlil vo svojom výbere. Bál sa na to pomyslieť, no ak sa jej nepodarí zlomiť kliatbu, tak sa to nepodarí nikomu.

Edward lačne, hltavo a vášnivo bozkával nežné ústa, dokazoval si, že je živý. Že aspoň na chvíľu zvíťazil nad prekliatím.

„Nie! Nie! Ty nemôžeš, to nie je možné! Nie!“ Hlas prechádzal do hystérie, strácal všetku kontrolu, stále opakoval NIE. Premiešaval sa so smiechom.

„Naozaj si myslíš, že budeš večne sedieť v zámku a ona bude s tebou? NIE!
Podrobíš sa, vzdáš sa!!!!“

Edward nepočúval hlas, ktorý mu už dávno otrávil život.. Pozeral sa do usmievavých oči svojej ženy, hladil jej pokožku.

“Edward, som taká rada, že si sa vrátil. Alice mi povedala, že do večera neprídeš.“

„Tiež som si to myslel. No nemohol som byť tak dlho bez teba.“

Nežne pohladil svojím nosom jej nosík.

Isabella pochopila, čo to znamená. Edward na ňu šibalsky pozeral.

„Chceš sa pozrieť do mojej spálne?“

Otázka vyvolala na jej lícach rumenec, no príkývla.

Edward sa usmial jej rozpakom.

V prvom rade, by som sa rád opláchol. Pozrieme si moju vaňu“

Toto povedal skôr sám sebe. Hovoril málo, pozerajúc na mladú ženu, ktorá sa neopovážila zdvihnúť zrak.

„Isabella, môj anjel, azda sa vám zapáčilo to, čím sme sa zaoberali včerajšiu noc?“

Rozosmial sa nakoniec

„Dievčatko moje, už viac nemôžem čakať. Strašne sa mi za tebou cnelo. „

Po tých slovách schytil mladú ženu do náručia a odniesol ju do svojej spálne.

 Gróf posadil svoju ženu na posteľ, dovolil si ju sledovať spoza dverí toaletnej miestnosti. Bál sa, že ak ju opustí, keď sa jej prestane dotýkať, tak oheň znova uchváti jeho telo. No zatiaľ bolo všetko v poriadku.

Isabella sa poobzerala po komnate, ktorá bola zariadená v čokoládovo-zlatých tónoch. Zariadenie vypovedalo, že tu býva človek zvyknutý na prepych a komfort.

Edward sa vrátil, pristúpil k nej a zajal ju do objatia svojich rúk.

„Edward, čo sa tu vlastne deje? Povieš mi o tom?“

„Zajtra ráno ty sama všetko uvidíš. Sľubujem. A teraz máme niečo zaujímavejšie pred sebou.“

 Edward s pôžitkom sledoval, ako jemný rumenec stúpa po lícach jeho ženy.

„Pobozkaj ma moja drahá.“ Láskavo ju poprosil.

Isabella pritisla pery na jeho líce a poškuľovala spod privretých mihalníc. Edward sa iba usmial a pritiahol ju bližšie k sebe. Bola taká mladá, taká nežná, neskúsená, nesmelá a odvážna zároveň. Jeho dievčatko.

Edward pochopil, že prvýkrát v jeho živote sa bojí. Bojí sa odkryť jej pravdu.
Pretože, keď sa ona zľakne a utečie, nebude mať prečo žiť. Teraz celý jeho život bol sústredný na túto útlu dievčinu, ktorá vo svojich rukách držala jeho srdce. Čo len ona povie, keď ho uvidí v jeho dennej podobe ?

Isabella cítila jeho smútok a nepokoj a otočila sa k nemu.

„Edward a prečo smútiš?“ skúmavo mu pozrela do očí.

„Nebudem.“ Povedal tichým hlasom. „Pokiaľ si so mnou, tak nebudem smútiť.“

Isabella sa šťastne usmiala a pobozkala ho s cmuknutím na ústa. Edward jej položil ruky na zátylok, neodťahujúc sa od nej a zašepkal jej do úst.

„To sa robí inak.“

Jeho teplé pery zakryli jej ústa, do bozku vložil všetky svoje myšlienky a pocity. Bozkával ju nežne a jemne, vkladajúc do bozkov všetky svoje city, ktorých bol schopný. Jeho ruky a ústa neviedla žiadosť tela a zmyslov ale láska o ktorej jej nemohol povedať. Edward prvýkrát vo svojom živote pocítil, ten neobyčajný cit. Pochopil, že práve ona je tá jediná, pre ktorú sa oplatí žiť a bojovať. Už vtedy to vedel, keď sa na ňu díval z výšky.

Isabella nevedela, prečo sa zrazu tak zmenil. Pred chvíľou sa usmieval a teraz sa chveje. Pútnik, ktorý vkročil do svätyne. Ani necítila dotyky jeho rúk, také boli ľahučké, no aj tak ju Edward oslobodil od odevu.

Prešla rukami po jeho pleciach. Dnes sa Edward cítila smelšou, včerajšia noc ju všeličomu naučila.
Najprv bolo potrebné zbaviť sa všetkých prekážok, ktoré boli medzi nimi. V prvom rade to bola drahá čierna látka jeho kabáta. Pod ním sa objavila čierna hodvábna košeľa.
Edward sa neodťahoval, pozeral sa na ňu, pokiaľ bojovala s maličkými gombičkami. Hodvábna stuha bezvládne ovisla v jej tenkých ženských prstoch a skĺzla na podlahu. Anna nakoniec roztiahla košeľu a pokryla obnažené telo svojho muža drobnými, rýchlymi bozkami, prebehla prstami po chumáčiku tmavých vlasov na jeho hrudi. Edward jej zodvihol hlavu a prisal sa na jej pery. Zrazu prerušil bozk a nezbedne sa usmial.

„Pamätáš sa, sľúbil som ti ukázať vaňu, moja drahá. Poď, myslím, že všetko je už prichystané.“

Isabella sa poobzerala po miestnosti, pokrytú tmavo zelenými dlaždicami. Ohromná vaňa by bez ťažkostí uspokojila aj niekoľko ľudí naraz.

Edward jej opatrne pomohol do teplej vody, ktorá bola pokrytá aromatickou ľahkou penou. Zasmiala sa a s dlaňou jemne prešla po hladine vody. Chuchvalček peny vyletel do vzduchu. Ľahké bubliny šteklili kožu. Edward sa posadil k nej. Dotyky jeho rúk vo vode boli také uvoľňujúce a trošku zakázané.

„Poď ku mne.“  zavolal ju. Isabella obvinula svoje ruky okolo jeho krku, pritláčajúc sa svojou hruďou k jeho hrudi. Pozeral sa do jej očí, keď hladil dlaňou jej bradavky. Isabella posmelená jeho skutkami ho pobozkala na hrdlo. Edward sa unášal nesmelými dotykymi dievčenským úst, no čoskoro sa mu zachcelo viac.
Jeho ústa sa stali žiadostivejšími, bozky bol horúcejšie. Láskal jej peru jazykom, potiahol Anne vyššie a posadil si ju na seba. Iba ticha vzdychla, keď si ju Edward zľahka posadil na bedrá, chcelo sa jej padať a dvíhať sa a chcela ho cítiť v sebe.

   Bála sa bolesti, ktorú včera prežívala. No obvinula rukami muža a začala sa pomaly kĺzať nižšie a nižšie.. Pocítila nadšenie, keď vstúpil do nej. Bolesť neprišla, ako jej o tom hovorila matka. Cítila len pocit neopísateľného šťastia a neuveriteľnej ľahkosti.
   Ešte tesnejšie sa privinula k mužskému telu. A zrazu začalo to nádherné a krásne, čo býva medzi milujúcimi sa ľuďmi. Pohyby boli pomalé, dráždivé, nepredstaviteľne sladké.
Edward sa trocha odtiahol a pozoroval ju. Isabella cítila svoju moc nad ním. Páčili sa mu jej pomalé pohyby. Pozerala sa do temných očí, v ktorých sa odrážal žiar slasti.
   Opierala sa rukami o jeho široké plecia, cítila jeho ruky na svojich bedrách. Jeho ruky skĺzli po mokrej hrudi zakryli nežné ňadrá s tvrdými bradavkami. Podušky jeho prstov dráždivo hladili túto nádheru. Odtiahol sa a zakryl jeden z nich svojimi ústami. Isabella sa napla a zastonala, netrpezlivo sa pohybovala na ňom. Láskal jej bradavky, cítil nekonečnú radosť z jej vzdychov a z jej pohybov. Mladému neskúsenému telu sa žiadalo viac, začala sa posúvať nižšie a Edward znova zobral vládu do svojich rúk. Pohladil ju, položil ruky na jej bedrá, nedovoľúc jej zdvihnúť sa a začal sa pohybovať v novom rytme. Na toto čakalo jej telo, radostne očakávala nové pokyny muža, ktorý ju viditeľne viedol do stavu blaženosti. Jej pulzujúca rozkoš splynula s jeho výbuchom, pritisli sa jeden k druhému, starajúc sa o to, aby dosiahli spoločný okamžik rozkoše.

Vlna dosiahnutá spoločnými pohybmi tiel vyniesla ich na vrchol. Ešte silnejšie stisol jej bedrá, pritískajúc ženu k sebe. Nechcel sa od nej odtrhnúť. Ruky skĺzli po jeho hrudi, mokré prsty ho hladili vo vlasoch. Jej vlasy vo vode boli zapletené a pri pohyboch sa jej lepili na telo.

 

Pena už opadla a oni ležali v priezračnej vode s ostrovčekami malých bubliniek.

Edward znova cítil túžbu od blízkosti nežného ženského tela. Hodil plátno na zem, aby sa nepošmykol a nezranil a vyšiel z vody. Isabella videla, ako si otočil uterák okolo bedier a natiahol k nej ruku.

„Poď moja drahá, voda už vychladla.“

Žena zavinutá v plátne mu pripomínala drahocennú porcelánovú bábiku, vytvorenú zručným majstrom.

   Edward posadil svoj drahocenný poklad na posteľ. Kvapka vody sa prelievala v jamke medzi ňadrami, naklonil sa a oblizol ju. Všetko čo sa stalo, len podnietilo jeho túžbu. Nedovolí jej ani utrieť sa, ovládol ju ústami, prevrátil ju na posteľ a vošiel do nej.
Isabella ho pohladila po mokrých vlasoch, objala ho, priťahujúc ho k sebe. Chcela cítiť jeho ťažké telo na svojom, oddať sa mu celá. Tiché stony sa predierali cez pootvorené ústa spolu s mužskými. Edward pozeral na tmavnúce oči svojej ženy, pohyboval sa v nej, predlžujúc čo najdlhšie chvíle slasti.

Uragán ich vyniesol vysoko na svojich krídlach. Isabelle sa zdalo, že vidí hviezdny dážď. Edward si vysilený ľahol vedľa nej, nepúšťajúc ju z náručia.

„Isabella ... „ zašepkal on a pobozkal ju na nežné pery.

„Edward ...“ usmiala sa a zaspala mu na pleci.

Gróf sa ticho usmieval a preberal ešte mokré vlasy svojej ženy. Bál sa hádať, čo bude ráno. No pokiaľ je ona s ním a spokojne sní v jeho objatí, tak ...

Nakoniec má predsa ešte aspoň niekoľko hodín času, kedy ona bude patriť iba jemu. JEMU.

Niekoľko hodín šťastia.

Čas nestál, utekal, ako drobný piesok cez prsty. Nedal sa zastaviť, ani zdržať. Nezadržateľne sa približoval východ slnka.

Bolo nutné vstať.

Edward sa pozeral na spiacu ženu a znova ho pochytili buričské myšlienky.
Čo ak jej ani dnes nič nepoviem? Chcel si darovať ešte jeden deň.
No potom sa zahanbil za svoju zbabelosť.

Na jeho odpoveď sa ozval zlovestný šepot a zlostne sa zachichotal.

„Povedz jej, povedz! Neprijme ťa takého, aký si!“

 

pokračovanie nabudúce