Prekliaty zámok

Autorka: Aďa

2.

Plameň z jeho papule vyšľahol na zem, opálil steny zámku , opúšťajúc nenávidené väzenie. Väzenie, ktoré nemohol zničiť. Pretože to nebolo v jeho moci a pretože tam bola ONA.
 
Edward prišiel k sebe, až keď bol vysoko na oblohe. Jasná myseľ prišla nečakane a naplňovala ho. Prvýkrát ovládal telo draka aj svoje ľudské telo. Ľahká hmla, ktorá zastierala jeho vedomie sa rozplynula, keď si pomyslel na ňu.

Isabella .... Isabella !!!

Edward sa zasmial a zakrúžil vo vzduchu, vypustil plameň. Roztiahol krídla a len sa tak vznášal, nechal sa unášať vzduchom. Pred ním bol nekonečne dlhý deň. Deň bez nej. Edward si spomenul, ako ju prvýkrát uvidel. Dračie krídla prudko pretínali vzduch, nesúc obrovské telo vpred.

„Neposlušník ..... dovolil si...... opovážil sa ......potrestať .... potrestať ....

a on letel, poslúchol príkaz. Nemohol nič urobiť proti tomu hlasu nútiaceho ničiť a páliť. Rozum človeka a telo draka.

Ostávalo mu iba pozorovať, ako nezraniteľná mašinéria seje smrť a nešťastie. Zničil všetko, čo mu stálo v ceste. Stačilo však slovo, jedno jediné slovo, ktoré by ho oslobodilo od tohoto prekliatia. Stačilo priznať porážku. No to nebolo možné. Nie, on sa nikdy nevzdá.

   On je Edward Anthony Mason, grof Cullen a tým je všetko povedané. Nemôže potupiť hrdé meno predkov zbabelosťou a malomyseľnosťou. Bolo to jeho rozhodnutie, takto platil za život svojho priateľa, ale neľutoval to. Bola tu jedna možnosť, ako sa oslobodiť od toho prekliatia. Ak by počul slová lásky, ktoré by hovorila žena, no nie k nemu, ale k drakovi, ktorým bol cez deň. Ničotná šanca. No stále dúfal a hľadal tú pravú, ktorá ho prijme takého aký je. Veď ktorá žena by sa zamilovala do draka?! Žiadna! V zámku z času na čas boli nejaké dievčatá. Žiadnu nenútil, aby zostala s ním. Prečo aj vlastne? Ani jedna z nich v ňom nevyvolávala žiadne city. Aj keď boli krásne, niektoré až neskutočne krásne. Objavili sa v zámku nečakane, keď sa vrátil, stretol sa s ustráchaným pohľadom najnovšej krásavice a ..... prepustil ju. Niektoré počuli ten hlas, ktorý im rozprával o strašnom barónovi, niektoré vystrašil samotný zámok. A oni odchádzali. Niektoré sa vrátili k rodičom, niektoré zostali uväznené za zatvorenými dverami zámku. Nemohol im pomôcť, komnata bola preňho príliš malá, keby sa premenil a on by nevošiel do dverí. A reakcia dievčat na draka predvídal. Kto už by mohol milovať krutú bludu, nesúcu smrť. Nikto. To všetko mohlo zlomiť hrdého grófa. S tým všetkým počítal ten, kto mu spôsobil tento stav. Jedného dňa letel nad jarnou lúkou a začul čistý, nežný hlas nôtiaci si nejakú zamilovanú pesničku. Vtedy pocítil, že môže trocha ovládať mohutné telo draka. V ten deň neposlúchol príkaz, krúžil nad dievčinou, počúval refrén piesne. Tak sa mu chcelo vrhnúť sa nižšie, schytiť ju a odviesť preč. Ale ak by to urobil, tak by ju zabil. Ostré dračie pazúry by naisto prebodli nežné dievčenské telo a namiesto krásnej dievčiny by mu zostal len nevládny trup. Zdržal sa preto. A od toho dňa sa vracal znova a znova a pozoroval ju z oblohy.

   Isabella sa zobudila neskoro. Sladko sa pretiahla a zoskočila z postele. Kvapky krvi na posteľnej plachte dosvedčovali, že predchádzajúca noc sa jej nesnívala. Keď vyšla z vane, keď sa dosýta naihrala s tečúcou vodou zo sprchy, posteľ bola prezlečená a Alice ju čakala.

„Pani, raňajky sú hotové, prikážete doniesť a podávať?“

„Áno, ďakujem. A gróf nebude raňajkovať?“

Alice sa na ňu pozrela a záporne pokývala hlavou. „Do večera sa nevráti.“

„A kde je?“ spytovala sa Isabella počas obliekania.

„Čoskoro sa dozviete.“ Alice sa uklonila a odišla.

„Dozvieš sa, samozrejme že sa dozvieš, hlúpe dievča! Dozvieš sa a utečieš!“

Mäkký a lichotivý hlas, ktorý sa znenazdajky vynoril znova prešiel do hysterického smiechu.

Isabella iba pokývala plecami. Začala si zvykať na čudné veci, ktoré boli v zámku.

Sam na ňu mlčky pozeral, kým si Isabella sadala za stôl. Nakoniec to nevydržala.

„Sam, čo sa vlastne stalo? Prečo sa na mňa tak pozeráte?“

On sa usmial svojím príšerným úsmevom. „Nič pani. Sme všetci veľmi radi, že práve vy ste sa stali ženou nášho pána.“

„Keď si to myslíte.“ Isabella bola v rozpakoch od neočakávanej pochvaly úslužného človiečika so škrípavým hlasom. Nejaký čas mlčky jedla, pochvaľujúc majstrovstvo kuchára, potom sa krotko opýtala:

„Už dlho tu slúžite?“

„Vždy.“ Odpoveď ju znepokojila.

„Alice povedala, že vy všetko viete o tom, čo sa tu deje. Je to pravda?“

„Pravda.“ Mužíček trpaslíček sa znova usmial.

„Sam, chcela by som si obzrieť dom. Pomôžete mi?“

„Dobre pani, ale chcem vás upozorniť, že ak očakávate odo mňa,že vám všetko poviem, tak dúfate zbytočne.“

„Naozaj?“ Isabella sa znova pýtala. „Prečo?“

„Ja nesmiem nič prezradiť, iba môj pán, váš muž vám môže všetko povedať.“

Isabella rozčarovane vzdychla. „Tak teda poďme.“

Jej oči sa zaleskli od nových poznaní. Hrbáč sa uklonil a prešiel dopredu. V jeho srdci za začala rodiť nádej na slobodu.
 
 

pokračovanie nabudúce