Prekliaty zámok

Autorka: Aďa

1.

Isabella opatrne stúpila na hladké hranaté žulové kocky, ktorými bol vyložený dvor. Obzrela sa za odchádzajúcim kočom, ktorý ťahali štyri čierne kone. Za celý ten čas sluha sotva prehovoril pár slov. Isabella nevedela kam idú a všetky jej otázky sa končili jedinou odpoveďou - domov.

Za pár dní už prestala vnímať miesta, cez ktoré prechádzali. Takýmto nedostižným spôsobom koč prekonával ohromné vzdialenosti.

Po piatich dňoch sa jej zdalo, že cesta sa snáď nikdy neskončí. Zamračený sluha v nej vyvolával strach, pretože ani on, ani jeho kone nepotrebovali oddych. Zastavovali len kvôli nej. Počas krátkej prestávky sa ledva stihla spamätať a niečo zjesť a zvláštny sluha ju už súril vyčítavým pohľadom. Rýchlo nasadla a cesta pokračovala.

Všetko sa skončilo tak neočakávane, ako sa začalo. Koč zastal pred masívnymi vrátami, ponad ktoré bolo vidno temný zámok.

Pohľadom prešla dvor. Všade samý kameň, nikde ani kúsok trávičky, ani stebielko, ktoré by sa predieralo cez kamenné kocky.

Isabella pocítila strach, keď prechádzala cez vráta. Koč sa jej stal domovom za tie posledné dni a teraz ju čakala neznáma budúcnosť a ...

muž, ktorého nikdy nevidela.

V jeden teplý májový deň, keď dovŕšila sedemnásť rokov, dostali jej rodičia zvláštny list. List bol napísaný na drahom papieri, zapečatený obrovskou pečaťou s vyobrazeným drakom nad priepasťou. Ten list ich rozrušil a vystrašil.

Isabelle vtedy nepovedali, čo je tam napísané, no ich postoj k nej sa zmenil.
Celý čas cítila, ako sa jej matka na ňu pozerá s láskou, ale smutne. Prestali ju púšťať von bez doprovodu a začali chystať veno. Keď Isabella videla prípravy, tak pochopila, že detstvo sa skončilo a rodičia jej našli muža. Toto pomyslenie jej prinieslo len rozpaky a ľahký smútok. Vedela, že sa to niekedy stane, no prečo tak odrazu? Na druhej strane, ešte sa nezoznámili. Zostávalo jej už iba modliť sa, aby jej muž nebol starý, alebo krutý. A ešte ju zarážal ten zhon, s akým chystali výbavu. Neboli ani bohatí, ani chudobní a zostávalo pre ňu záhadou, prečo si ženích vybral práve ju.

V priebehu mesiaca k nim prišiel priateľ ženícha, ktorý ho bude zastupovať. Ospravedlňoval sa za svojho priateľa, ktorý nemohol prísť osobne. Všetko bude tak, ako keby tu bol on, manželské sľuby platia, on bude len hovoriť.

Knieža Jacob Black.

Isabelle sa páčil. Škoda, že on je len priateľ, jeho by mohla milovať. V deň svadby Isabella ako vo sne pociťovala dotyky ľahkého závoja, ktorý jej zakrýval tvár a cez ktorý videla tváre svojich rodičov a priateľov možno aj posledný raz. Hlas ťažko vyslovoval slová, ktoré jej akosi nedávali zmysel. Zrazu po svadbe knieža odišiel s tým, že za mladou ženou príde koč. Rýchla svadba a koč s jedným sluhom sa dievčine zdali zvláštne, no nemohla sa priečiť vôli rodičov. Keď už raz tak rozhodli, tak to znamenalo, že je to nutné.

Pred odchodom dali Isabelle prečítať ten tajomný list, ktorý bol napísaný pevným, úhľadným rukopisom. Oči jej behali z riadka na riadok a list čítala niekoľkokrát.

„Prosím vás o ruku vašej dcéry Isabelly. Sľubujem, že jej budem verným mužom ... s úctou ...úprimne váš... „

a podpis, od ktorého jej prebehol mráz po chrbte a bolo jej zrazu chladno. „Gróf Cullen“

Bol to tajomný gróf, o ktorom sa už porozprávalo toľko hrozných vecí a ktorému nebolo možné povedať nie. Veď všetci vedeli, že gróf neznáša, keď sa mu niekto prieči a neposlušníka čaká krutý a neodvrátiteľný trest. On v skutočnosti vie čítať všetky ľudské myšlienky a vždy bude vedieť. Šeptom si rozprávali legendu, ako sa raz jeden knieža nechcel rozlúčiť s milovanou dcérou, ktorú gróf požiadal o ruku. V ten moment bol jeho zámok zničený, celá rodina umrela a on na zhorenisku zošalel od nešťastia.

Vtedy Isabella pochopila, prečo sa všetko stalo tak rýchlo. Jej rodičia nechceli zažiť to isté ako on. Manželstvo bolo menšie zlo.

Vysoké dvere sa pootvorili a vypustili malého hrbáčika. Usmial sa jednou stranou tváre a nešikovne sa poklonil. Isabella zastala uprostred dvora. Slnko stálo na zenite, no na kocky nepadol žiadny tieň.

Človiečik podišiel bližšie a ešte raz sa uklonil. Dievčina s úžasom pozerala na ohavný hrb znetvorujúci postavu, zmraštenú tvár, malé čierne očká, groteskný nos, úzke pery. Jeho ruky s dlhými prstami uvrhli dievčinu do triašky.

“Bože môj, toto že je gróf?!“ Premietlo sa jej v hlave. Radšej nech hneď umriem, ako byť jeho ženou!
 
Chrapľavý hlas mužíčka – trpaslíčka pobádal k bezhlavému úteku.

“Nech sa páči, poďte domov, madam. Vaša batožina vás bude čakať vo vašej komnate.“ ukláňal sa mužíček.

Isabella pomaly sklonila hlavu.

„Chcete si pozrieť dom? So mnou? Určite ste unavená a hladná. Pôjdeme, odprevadím vás k vašim komnatám. Tam si môžete oddýchnuť.“

Po mlčanlivom sluhovi – kočišovi sa hrbáč ukázal byť zhovorčivým. Neprestával hovoriť svojim škrípavým hlasom pokiaľ neprišli k jej izbe. Vo vnútri zámku panoval chlad, ale napriek tomu bolo všade svetlo . To sa nezhodovalo s chmúrnym a pesimistickým vonkajším vzhľadom. Prešli cez niekoľko hál, minuli schodište a nakoniec vošli do hlavnej časti domu. Mužíček otvoril dvere a úctivo ustúpil, aby ju vpustil dnu.

„Dúfam, že sa vám tu bude páčiť. Oddýchnite si, čoskoro vám prinesú občerstvenie.

   Isabella sa porozhliadla po izbe. Popri ostatných priestorov bola táto izba mäkká a útulná. Na podlahe ležal hrubý koberec, nábytok bol vyberaný s vkusom a steny boli potiahnuté nádhernou látkou. Celá komnata vytvárala dojem luxusu. No ani farebný súlad bielej, modrej a sivej podčiarknutý striebornými doplnkami v nej budili dojem, že je to skôr hrob, ako izba.
   Otvorila susedné dvere a tam sa ukázala spálňa. Spálňa bola zariadená v prepychovo červeno-zlatej farbe. Ohromná posteľ vystrašila dievčinu ešte viac, ako to čo videla doteraz. Nechcela si ani predstaviť, že sa s ňou bude deliť s touto ohavou. Pri tej predstave jej vnútro umieralo.
Stačila si všimnúť, že trpaslík sa snažil zo všetkých síl, aby sa jej zapáčil, bol k nej dobrý. No tá predstava- ona s ním, sa jej zdala strašná a vháňala jej slzy do očí.
   Utrela si slzy, ktoré jej vytryskli a zrazu si všimla ešte jedny dvere. Otvorila ich a zamrela na mieste. To čo uvidela, bolo nepochopiteľné. Dlážku a steny pokrývala hladká dlažba, ktorá bola rozdelená na malé štvorce. Dlažba bola čierna ako uhoľ, no potom od polovice bola biela ako sneh. Celú ďalšiu časť zapĺňalo obrovské koryto. Naplniť ho doplna znamenalo nadľudské úsilie. Kým by sa naplnilo, voda by bola ľadová.

Isabella sa krotko dotkla oslnivo bielej dlažby. Nepochopiteľná vec trčala na okraji a leskla sa strieborným jasom. Dievčina zazrela dva výbežky, jeden nad druhým.
Výrastky boli v mramorovej čaši na poličke pri stene. Kov ju priťahoval, chcela sa ho dotýkať prstami, zvedavosť bola silná. Ešte jedna čaša stála nižšie pri druhej stene. Isabella sa nezdržala a stisla lesklú páčku zvrchu.
Hluk, ktorý spôsobila voda, prinútil Isabellu odstúpiť, no priviedol ju do detského nadšenia. Isabella nevedela, načo sú všetky tie veci, no veľmi to chcela vedieť. Opatrne pohladila výstupky, no nič sa nestalo. Potom vyskúšala stisnúť tie veci a nič. Čírou náhodou stlačila vrchnú časť a zdvihla ju nahor. Zo spodnej časti vytiekla voda. Vyľakane stlačila vrchnú časť dole a voda sa zastavila. Zapáčila sa jej táto hra.

Na nejaký čas zabudla na celý svet. Púšťala a zastavovala vodu. A ešte jeden objav jej ukázal, že voda môže byť studená, alebo teplá. Stačilo páčku otočiť do jednej, alebo do druhej strany. Pri tejto hre ju zastihla malá, ale krásna dievčina, ktorá jej priniesla občerstvenie.

„Vitajte, grófka. Som Alice. Budem vašou komornou.“ Dievča sa prívetivo usmialo.

Isabella jej opätovala nesmelý úsmev. „Som rada, že sme sa zoznámili. Som Isabella.“

„Pani si želá umyť sa?“ úctivo sa opýtala Alice.

„Alice, nemohla by si ma volať jednoducho len menom?“

„To nesmiem, grófka!“

Komorná len zalomila rukami. „Keď sa Sam dozvie, že vám nepreukazujem dostatočnú úctu, nezostane mi nič iné, len útek. Teraz vám naplním vaňu.“

Alice otvorila kohútik a naliala do vane troška tekutiny z mäkkej fľaštičky, ktorá stála na poličke.

Isabella si až teraz všimla, koľko všelijakých fľaštičiek a flakónikov malých aj veľkých stojí na poličke.

„To je šampón, pena do kúpeľa.“ Alice zobrala niektoré fľaštičky a preložila ich na druhú poličku nad vaňou, aby Isabella mala pohodlie pri výbere.

Isabella nechápala o čom to hovorí jej komorná, no dávala prednosť mlčaniu.

„Pani, prepáčte mi, zabudla som, že ste si ešte všetko neosvojili. Ja som sa tiež zo začiatku bála toho všetkého. No už som si zvykla, aj vy si zvyknete.“

Alice pomohla Isabelle vstúpiť do vody, pokrytú vzdušnou penou. Alice zobrala tú vec, ktorá sa leskla na stene jasným svetlom , čo-to urobila a voda začala vytekať z množstva malých dieročiek.

Keď už Isabella sedela zabalená do mäkučkého župana, ona nadšene hovorila.
„Ste prekrásna, pani moja, prekrásna. Určite sa pánovi budete páčiť. Určite.“ Po týchto slovách ju Alice opustila.

Po nejakom čase sa Isabella rozhodla, že sa prejde po zámku. Všetko bolo pre ňu neznáme a čudné. Ten zámok predčil jej očakávania a toaletná miestnosť jej učarovala. Teraz sama chcela lepšie poznať svoj budúci dom, Veď sa stane jeho paňou.

„Akože by nie!“ zrazu začula zlovestný šepot. Akoby odpoveď na svoje myšlienky. Isabella sa ustrašene obzrela, no nikoho nevidela. Šepot bol iba v jej hlave.

„Ani ty nič nezmôžeššššššššššššššššš, nezmôžešššššššššššššššššššššššš!
„Nie ani tebe nič nevyjde. Nie, nie!“ Smiech, nervózny a hysterický preťal kašeľ.

Isabella sa hlboko nadýchla. Chlácholila rozbúšené srdce. Aj keď sa bála, ten hlas bol poslednou kvapkou. Už sa nedá báť viac. Strach už nemôže byť väčší. Napriek tomu všetkému bola pokojná.

„Aj tak pôjdem. Už sa viac nebojím.“ S výzvou v hlase povedala a vyšla z izby. Isabella si pozerala gobelíny na stenách chodby. Zobrazovali scény prevažne z lovu. No na mnohých bola iba opakujúca sa pečať pána domu. Drak s otvorenou papuľou.
 
„Áno, len choď ... pozrieme sa, aká si smelá.. Ach odvážna dievčinka, koľko vás už tu bolo.“ Isabella znova počula ten hlas, keď schádzala dole schodmi do sály.

„Kto si? Kto?“ ozvena hlasu Isabelly sa odrazila od chladných stien. No jej otázka ostala bez odpovede, iba ľahký prievan sa preniesol po sále a kde tu sa otvorili dvere.

„Divné, prečo je tá sála taká obrovská a pustá. Ukázalo sa, že vysoké a široké dvere sa nikdy neotvorili celkom dokorán. Isabella nechápala, prečo je táto komnata taká ohromná, veď ostatné sú podstatne menšie.
   Táto sála delila zámok na dve krídla. V ľavom boli rozmiestnené apartmány pána zámku a v pravom boli izbičky sluhov. Aj sluhovia bývali v zámku. Isabella nakoniec pochopila, čo ju tak mučilo. Okolo zámku nebola žiadna dedinka, ako býva zvykom pri ostatných zámkoch. Nikde nebolo životodarných lúk a polí, všade iba vyprahnutá zem, ktorá sa leskla v slnečnom svetle.

Alice vbehla do sálu a uvidela Isabellu.

„Pani moja, rýchlo, rýchlo, pán sa už vracia, bude lepšie, ak odtiaľto odídete. Rýchlo!“

Bez ceremónií schytila Isabellu za ruku a tlačila ju hore schodmi preč. Ozval sa rachot, od ktorého sa triasli steny zámku. Škripot niečoho ostrého po kameni bol taký hrozný, že si Isabella zapchala ušil. Aby neohluchla od ozrutného revu.

„Čo sa to stalo, Alice?“

„Nebojte sa, grófka. Potom sa všetko dozviete. Prosím, dovoľte, pomôžem vám prezliecť sa. Pán gróf príde. „

„Tu?“ s úžasom sa opýtala Isabella.

„Kdeže! Do jedálne predsa. Už prestreli a vy budete večerať spolu. Tak to povedal Sam a on vie o všetkom, čo sa deje v tomto dome.“

Alice štebotala, kým Isabella obliekala a hladkala mnohoraké záhyby širokej sukne šiat.  Napokon sa pozerala na seba do zrkadla. Šaty farby slonovej kosti s veľkým výstrihom ju urobili dospelou. Alice jej zopla vlasy mnohými sponkami, urobila jej nádherný účes a na krk jej zavesila šperk.

„Alice..a gróf... aký je?“ Isabella s prosbou v hlase pozrela na komornú.

„Čoskoro ho uvidíte. Nebojte sa, nie je čoho sa obávať. Je veľmi pekný.“

„A krutý?“

„No niekedy býva ostrý, prudký, no nebojte sa pani. Nie dnes.“

Isabella si iba vzdychla.

Vošla do jedálne. Mužíček, trpaslíček stojaci pri dverách sa jej úctivo poklonil. Ona mu poklonu vrátila.

„Pani moja, gróf vás už očakáva.“ S tými slovami otvoril dvere a ústúpil.

Isabella pomaly vstúpila do komnaty. Človek, ktorý stál pri stene sa otočil a úctivo sklonil hlavu na pozdrav.

Isabella urobila to isté.

Nevedela, ako ho má oslovovať. Keď zdvihla hlavu, muž sa sa na ňu skúmavo pozeral.

„Z blízka ste ešte krajšia. Pozrite sa na mňa, prosím.“

Isabella krotko zdvihla oči. Musela si priznať, že je naozaj krásny muž. Bronzové vlasy nedbalo padali na čelo, v smaragdových očiach bol neskrotný plameň. Pery sa usmiali v ledva zbadateľnom úsmeve. Doteraz sa nezmohla na slovo. On vidiac jej rozpaky stál ledabolo a pozeral sa na ňu. Zobral jej ruku a pobozkal jej ju. Isabella zmeravela.

„Bojíte sa? Nemusíte. Nič vám nespravím. Teraz ste moja manželka. Moja Isabella. Dovolíte nazývať vás len tak po mene?“

„Ako sa vám páči.“ Isabella pozerala, ako jej opatrne a jemne bozkáva prsty, jemne hladí jej zápästie.

„Chcel by som, aby ste aj vy mňa volali jednoducho len Edward. Tak mi hovorili v detstve. Už dávno ma nikto tak neoslovoval.“

„Ak to tak chcete.“ Isabella opatrne vytiahla svoju ruku z jeho.

„Čo si to dovoľuješ! Pre teba je to pán gróf!“ znova začula mrzký hlas. Isabella si vzdychla od prekvapenia a uvidela, ako jej muž privrel oči.

„Čo sa deje drahá moja ?“

„Ja .... ja ... neviem, čo.“ Kŕčovito spojila prsty oboch rúk.

Edward sa dotkol jej spletených rúk. „Čo vás trápi? Povedzte mi.“

 
„Ja ... počujem hlas. Zdá sa mi, že sa zbláznim.“

„Nie moja drahá, nie.“ Tie slová preniesol kdesi do neznáma. Ráno, skoro ráno ....

„Edward, prosím vás, povedzte mi, čo sa tu vlastne robí.“

„Ako sa opovažuješ!“ vykríkol hlas. „Nepodarí sa ti to. Nie! Nepomôžu ti žiadne úskoky, ani triky. Si taká ako tie pred tebou.“ Hlas sa znova hystericky rozrehotal.

„Nie... utečieš .... utečieš ... ani ty nebudeš ....“

„Isabella, nech sa páči, navečeriame sa spolu. Sľubujem, že všetko vám poviem. No nie dnes.“

„A prečo nie dnes?“

„Pretože na dnes už bolo dosť skúšok a neznámych vecí. Dovoľte, necháme tento rozhovor na neskôr.“

Isabelle nezostávalo nič iné, len sa podvoliť. Áno, gróf nebol ani krutý, ani surový, jednoducho keď o niečo poprosil, tak nebolo možné ho odmietnuť.

Mužíček trpaslíček stál pri dverách ako socha, lovil v očiach svojho pána ďalšie rozkazy.

„Sam, môžeš odísť. Obslúžime sa sami.“ Usmial sa Edward na sluhu. Ten s úklonom odišiel a skryl sa za dvere.
   Edward nespúšťal zrak s dievčiny, ktorá sa stala jeho ženou. Čoskoro sa stane naozaj jeho ženou. Ledva sa donútila niečo zjesť. Aj keď všetko vyzeralo tak lákavo a chutne a bolo prichystané zručným kuchárom. On sám tiež ledva niečo zjedol, sotva zaplašil najväčší hlad. Ostatné kúsky mu akosi nešli dole krkom.
Bola prekrásna. Už neveril, že sa to podarí a ešte tak rýchlo. Má málo času a ten čas strávi spolu s ňou.
   Isabella bola v rozpakoch, keď sa na ňu Edward díval. Nevedela čo s rukami, úslužne odpovedala na otázky. Ukázalo sa, že jej muž nie je ani starý, ani krutý, ani ohavný. Tak potom prečo neprišiel na svadbu on? Čo to všetko má znamenať ?
   Ten zámok vzbudzoval strach. Bol tajomný a divný. Ale aj tak ju priťahoval. Chcelo sa jej pozrieť sa do všetkých kútov, otvoriť všetky dvere.
A ten úžasný hlas. Od toho hlasu bola Isabella ako vo vytržení. No na druhej strane s Edwardom sa ničoho nebála. Tento neznámy človek je jej muž. A čoskoro sa ním stane v pravom slova zmysle. Matka si pred odchodom pohovorila s dcérou, čo sa stane medzi mužom a ženou. No i tak sa bála toho neznámeho, čo ju čakalo.
Isabella si vzdychla, keď tvrdá mužská ruka zakryla jej dlaň.

„Isabella, sľubujem vám, že neurobím nič proti vašej vôli. Povedzte, prečo ste súhlasili stať sa mojou ženou?“

„Tak chceli moji rodičia.“

„Vy vždy počúvate svojich rodičov?“

„Áno, vždy.“ Isabella prekvapene pozrela na neho. „Akože inak?“

„A mňa? Mňa tiež budete počúvať?“

„Samozrejme, muž je pánom svojej ženy.“

Edward sa horko usmial. „Ja nechcem byť tvojím pánom, Isabella. Ak si tu len zo strachu, alebo z príkazu, to nechcem. Nebudem ťa nútiť ostať tu. A nikdy k ničomu. Jedno tvoje slovo a môžeš odísť. Máš milého?“

„Milého?“ Isabella sa usmiala. Spomenula si na mládenca od susedov, ktorý sa o ňu uchádzal. No ona si ho nevšímala.

„Nie.“

Úsmev so zadusťučinením. To cítil Edward. Zašepkal skôr pre seba. „Tak to môžem skúsiť.“ A dodal trocha hlasnejšie.

„Isabella, už ste videli more?

„Nie nikdy.“

„A chceli by ste vidieť ?“

„Je to možné?“

„Je, tak poďme.“

 
Edward ju držal za ruku, keď ju viedol po galérii. Vošli do okrúhlej miestnosti s množstvom dverí.

„Za dverami je more. Otvor ich.“ Sám poodstúpil a postavil sa k stene oproti.

„A vy?“ s otázkou v očiach na neho pozerala.

„Ja sa na teba budem pozerať. Len nezatváraj dvere. Ak by sa dvere zatvorili, nemohla by si sa vrátiť a ja by som ťa tak skoro nenašiel.“

Isabella potisla okrúhlu kľučku. Od prekvapenia široko roztvorila oči. Edward neklamal. Za dverami skutočne bolo more. Lúče zapadajúceho slnka behajú po vodnej hladine, pri vlnách sa voda penila, ľahký vánok jej ofukoval tvár. Krik čajok nad morom. Edward vdýchol vôňu mora. Nadýchol sa celou silou. Pozoroval siluetu dievčiny, vo dverách. Isabella vstúpila na piesok, ktorý obmývalo more. Obzrela sa za Edwardom. Nechápavo na neho hľadela, Niečo uvidela v jeho očiach. Smútok, nekonečný smútok a clivota. Chcel vyjsť, no nemohol. Urobila niekoľko krokov a obrátila sa. Za ňou bolo more bez konca, žltý piesok pred ňou a otvorené dvere. Ak by sa dvere zatvorili, ona zostane tu a Edward tam. Spomenula si na smútok a clivotu, ktorú uvidela v jeho očiach, keď sa na ňu pozeral. Isabella sa usmiala, sklonila sa a zdvihla prázdnu mušľu, naplnila ju pieskom a podišla k dverám. Edward počkal, kým zatvorí dvere, až potom podišiel k nej.

„Páčilo sa?“

„Och veľmi. A toto je pre teba.“ Ani si neuvedomila, že mu povedala ty.

Edward zobral mušľu do ruky, pohladil ju najprv vo vonkajšej hrboľatej strane a potom po hladkej vnútornej.

„Ďakujem, ďakujem, že si sa vrátila.“

„Si môj muž, ako som sa mohla nevrátiť?“

 

Edward ju zobral za ruku. „Poď, máme málo času. Ideme.“

   Ohromná posteľ mámila a vábila žiarivo bielymi obliečkami. Edward usadil Isabellu na posteľ a spustil sa na kolená pred ňou. Usmieval sa na ňu, keď jej hľadel do očí. Neodišla, nezatvorila dvere, aj keď mohla. Dal jej možnosť, no ona si vybrala. Možno preto, že nevedela pravdu? No toto tajomstvo vedelo len veľmi málo ľudí. Iba sluhovia v dome a jeho najlepší priateľ.
   No teraz na to nebude myslieť. Edward sa nežne dotýkal jej jemného líca. Prešiel prstom po teplej koži, naklonil sa k pootvorených ružovým perám. Ledva sa dotkol jej pier a vybral jej sponky z vlasov. Podišiel k toaletnému stolíku, zobral hrebeň a podišiel k nej. Jeho pohyby boli jemné a isté. Vybral jej všetky spony a ozdoby z vlasov a začal česať jej vlasy, pričom sa dotýkal hodvábnych prameňov jej vlasov.

Isabella nevedela čo robiť, preto ticho sedela, plne dôverovala svojmu mužovi.

„Myslíš si, že ti to pomôže? Malá, hlúpučká krásavica, snažíš sa ho zvábiť. No to ešte nič neznamená. Mala si odísť, keď bola možnosť.“

Hlas sa znova mrzko zarehotal. Isabella pevne objala rukami krk svojho muža, silno sa k nemu pritúlila. Edward zobral jej tvár do svojich rúk a znepokojujúco sa jej pozrel do očí.

„Čo sa stalo Isabella? Čo je s tebou?“

„Opäť ten hlas. On nechce, aby som bola s tebou.“

„A ty? Ty chceš? V Edwardových očiach  bol nepokoj.

„Ja neviem. Som rada, keď som s tebou, ale poznám ťa len tak krátko.“

„Áno, spoznali sme sa len nedávno. Isabella, ja chcem, aby si sa stala mojou ženou do východu slnka.“

„Nie som proti.“ Krotko sa usmiala Isabella.

„Vieš, čo sa stane?“

„Iba máličko. Moja matka mi o tom niečo povedala.“ Isabellu oblial rumenec.

Edward zašepkal: „Dôveruj mi, moja drahá.“

 

   Isabella zdvihla hlavu a položila ruky na jeho plecia. Od nežných bozkov sa jej krútila hlava, zabúdala na celý svet, na strach a pochybnosti. Zdalo sa jej, že celý život čakala iba na toto, iba o tom nevedela. Byť spolu s ním, cítiť jeho ruky, bozky. To bolo také prirodzené, ani nemohla uveriť, že ho predtým nepoznala. Edward bozkával mäkučké pery, ktoré sa mu nesmelo otvárali, hladil atlasovú pokožku vo výstrihu šiat. Jeho ruka trocha odtiahla látku a obnažila nežné plece. Horúcimi perami zasýpal bozkami jej šiju, jeho ústa nasledovali jeho ruky, láskal nevinné telo. Ruka hladila hruď dievčiny, prsty naďabili na jej stvrdnutú bradavku. Od toho dotyku sa Isabelle kalil zrak, ticho zastonala, vyšla v ústrety jeho ústam.
Edward mäkko oblizol tvrdú perličku, potom ju zobral do úst a začal sa s ňou hrať svojím jazykom. Jeho ruky ju hladili po chrbáte, nežne ju tisol a hladil, zažívajúc neznáme pocity, neznámu radosť. Vrátil sa k jej ústam. Prenikol jazykom cez nežnú peru, dostávajúc sa k malinkému jazýčku. Bozky sa stávali smelšími a odvážnejšími. Isabella si ani nevšimla, kedy ju vyzliekol. Horela pod jeho bozkami a rukami. Študoval jej telo jemne a nežne. Chvel sa.
Nezostávalo ani jedno miestečko nepreskúmané, necítili hanbu. Len potrebu jeden druhého.
Edward bozkával ploché bruško, jazykom pohladil pupok. Vycítil jej želania. Jeho ruka hladí kvet ženskosti, preniká ďalej a vracia sa späť. Isabella prudko dýchala, vychádzala v ústrety jeho bozkom, hľadela na jeho plece, hľadela na muža, ktorý sa skláňal nad ňou.
Odev bol zrazu nadbytočný.

Oblizla si vyschnuté pery a zašepkala: „Edward ...“

On sa zahľadel do jej očí. „Isabella ... povedz áno....“

„Áno....“ zastonala ona. Objala ho.

Edward začal pomaly, len plameň v jeho očiach vypovedal o niečom inom.
O jeho netrpezlivosti a nedočkavosti. Hľadel na pôvabné líčko pred ním, na hnedé vlasy jeho ženy, ktoré objímali zrumenné líca. Privreté oči a pootvorené ústa.

„Áno.“ Vzdychol. Zničil poslednú priehradu. Z jej úst sa vydral ston, oči sa naplnili slzami.

„Isabella .... moja drahá, moja vytúžená ...Isabella.....“

Šepkal bozkávajúc nežné sluchy, pokorné ústa, trasúce sa riasy, ktoré boli pokryté slzičkami. Isabella vedela, že to bude bolieť. Matka jej o tom niečo povedala. Ona nechcela plakať. No slzy boli tu, bránili jej pozerať sa do očí muža. Do milovaných očí. Priblížila sa k jeho ústam, chcela mu rozpovedať o nových pocitoch, ktoré ju ovládali. No Edward jej to nedovolil, zatvoril jej ústa svojimi. Stali sa jedným telom, celým, nedeliteľným. Dvíhali sa v jednom rytme, tancovali tanec milujúcich ľudí, padali do priepasti a dvíhali sa ku hviezdam. Edward so žiaľom pozeral na svoju spiacu ženu. Bol čas odísť. Už počul zlovestný šepot.

,Rýchlo, rýchlejšie!“

Už cítil blížiace sa slnko na svojej koži. Nenávidené slnko, ktoré mu bralo jeho obvyklý vzhľad a robilo z neho obludu.

Edward bežal po koridore a hlas sipel, súril ho.

„Rýchlejšie ...ponáhľaj sa.“

„Otváraj!“ skríkol na Sama bežiac po schodoch. Ohromné veraje dverí sa otvorili a pustili dnu slnečné svetlo. Mladého muža ožiarili slnečné lúče, ponoril sa do toho jasu a preplával cez neho. Zvyčajné šialenstvo sa vrátilo, zatemnilo mu rozum. Na dvor vyliezla ozruta, vyrovnávajúca si krídlo a smutný drak sa vzniesol k oblohe.

 

pokračovanie nabudúce