Potom, čo si odišiel

Autorky: Alice + Indi

8. Volterra

Míňali sme brány Volterry. Už nebolo cesty späť. Mala som z toho zlý pocit. O Volterre som už počula. Žila tu upírska ´´kráľovská´´ rodina. Aspoň tak mi to hovoril Edward. Pri jeho mene, i keď len pomyslenom, som sa mykla. Nie! Nesmiem naňho myslieť! Teraz nemám pri sebe Jacoba, aby mi pomohol zbaviť sa bolesti. Začala som upadať do apatie. S Jacobom som nebola len pár dní, no tu v Taliansku, vo Volterre, v meste, kde žili upíry ma minulosť päť začala doháňať. Cítila som tú bolesť. Akoby mi chcela vynahradiť ten chvíľkový pocit pokoja v Jacobovej prítomnosti aj s úrokmi. Zarezávala sa do mňa, lačne ma trhala na kusy. Jediný spôsob, ako sa pred ňou ochrániť, bola apatia. Opäť som sa vracala do stavu zombie.

Myšlienky ma zamestnávali prekvapujúco dlho. Čas som úplne prestala vnímať. Zrazu autobus zastavil a my sme mali vystúpiť. Išla som ako posledná. Ostatní sa už zhŕkli okolo našej sprievodkyne. Bola mladá, neskutočne nádherná, oblečená tak, aby zvýraznila svoje prednosti. Ale to nebolo to, čo ma na nej zaujalo. Mala totiž neprirodzene bledú pokožku, fialové oči, ktoré pôsobili akoby nosila modré kontaktné šošovky nad krvavočervenými očami, a jej krása bola tak neľudská, mne však pri tom neuveriteľne známa.

„Upír.“ vydýchla som tak, že ma nikto nemohol počuť. Sprievodkyňa sa však otočila a uprene na mňa hľadela. Zabudla som, aké sú  upírie zmysly citlivé. Počula ma. Mne to však bolo jedno. Práve som si prežívala osobné peklo. Všetko mi ho pripomínalo. Nedalo sa naň ho nemyslieť. Mala som pocit , že sa rozpadávam. Ledva som zachytila, ako a nám sprievodkyňa predstavila. Heidi, to meno rozhodne nie je typické pre toto storočie. Všetci sa pohli do hradu. Ticho som ich nasledovala na konci radu, neschopná ukončiť svoje vnútorné peklo. Chcela som len jedno. Umrieť. Nemyslela som na Charlieho. Na bolesť, ktorú by som mu tým spôsobila. Ani na Jacoba. Teraz by mi ani Jacobova prítomnosť nepomohla. Tým som si bola istá. Prechádzali sme tmavými, studenými chodbami hradu. Napriek bolesti ma zvieral nepríjemný pocit. Niečo mi tu nesedelo. Cítila som, že mi niečo uniklo. No načo sa tým trápiť? Momentálne mi bolo jedno, čo sa so  mnou stane. Smrť by som len uvítala.

Zrazu sa pred nami objavili ťažké drevené dvere. Otvorili sa a my sme vošli do veľkej kruhovej miestnosti.

„Vitajte, drahí návštevníci. Sme veľmi radi, že ste k nám dnes prišli.“ Povedal muž s dlhšími čiernymi vlasmi stojaci uprostred.

„Aro Voltury.“ Prekvapene mi vykĺzlo z úst, keď som spoznala muža z Carlislovho obrazu. Zopár spolužiakov sa na mňa prekvapene otočilo. No omnoho väčšie prekvapenie sa zračilo na Arovej tvári. Naša sprievodkyňa Heidi k nemu rýchlo pristúpila a dotkla sa mu ruky. V Arovej tvári sa zračilo viac otázok. Rýchlo sa však spamätal a nepatrne kývol hlavou. Ťažké drevené dvere sa za nami zabuchli. Až vtedy som si všimla ďalších ľudí, teda vlastne upírov, s čiernymi vyhladnutými očami.

Dokopy ich bolo asi štrnásť. A v tej chvíli mi to došlo. Boli sme zavretí v tejto miestnosti so štrnástimi hladnými upírmi! A peklo sa začalo. Okolo mňa ľudia zdesene kričali, snažili sa utekať, brániť sa, no zbytočne. Nikto z nás nemal šancu zachrániť sa.

Viem, mala by som cítiť strach, zúfalstvo, paniku, keď okolo mňa zomierajú moji spolužiaci. No ja som pokojne a vyrovnane stála na mieste. Samozrejme, že mi bolo tých ľudí ľúto, ale ľútosť prekryl iný pocit. Kľud. Konečne. Konečne sa moje utrpenie skončí. Konečne sa zbavím tej bolesti, ktorú cítim odkedy ma Edward opustil.

Prosím, zabite ma! Čo najrýchlejšie! Tak veľmi som túžila po smrti.

 Pred očami mi behali všetky spomienky na neho a na jeho rodinu.

Prečo im to tak trvá?

S každou ďalšou sekundou sa moja bolesť stupňuje. Ďalšie a ďalšie spomienky, na ktoré som si zakázala myslieť, sa mi ukazujú pred očami.

No tak! Zabite ma!

Spomienky plynú ďalej, až do dňa, keď ma opustil a moje srdce si vzal so sebou. Tá bolesť je omračujúca. Rýchlo sa vrátim do reality. Poobzerám sa okolo seba. Som jediná, čo ešte žije. Ostatní už odpočívajú v pokoji, aj keď pohľad na ich vydesené tváre hovorí o niečom úplne inom. Jedna upírka na mňa hladí akosi zvláštne. Akoby ma chcela pohľadom zabiť. Som z toho zmätená. Prečo ma ešte nezabili? Upírka sklamane pokrúti hlavou. ,, Hm, zaujímavé. Taký veľký talent“ vzrušene zašepká Aro. V okamihu je pri mne a chyt ma za ruku. Teraz už naozaj ničomu nerozumiem. „ Naozaj fascinujúce. Teba by bola obrovská škoda. Už sa neviem dočkať až mi porozprávaš svoj príbeh. Určite budeš veľkým prínosom pre našu rodinu.“ Sotva to dopovedal, naklonil sa ku mne a ja som pocítila ostrú bolesť v krku. Nie!!! On ma kusol! Bude zo mňa upír! Nezomriem! Budem žiť večne!!! Prečo je osud taký krutý?