Potom, čo si odišiel

Autorky: Alice + Indi

12.

Edward Cullen:

Už to nevydržím! Koľko času už prešlo odvtedy, čo som ju videl naposledy? Rok? Dva? Desať? Mne to pripadalo ako večnosť. Večnosť plná utrpenia. Potom, čo sme sa odsťahovali, som dlho s rodinou nevydržal. Tie ich myšlienky plné smútku, bolesti, ale aj spravodlivého hnevu mi to robili ešte ťažším. Keby som s nimi zostal, nebol by som schopný až doteraz dodržať svoj sľub, čo som dal  Belle. Ach, Bella. Ako sa jej darí? Poslúchla moju radu a zabudla na mňa? Je predsa človek. Je pre ňu ľahké zabudnúť. Našla si niekoho iného? Tá myšlienka bolela. Veľmi. Skúsil som si ju predstaviť po boku Mika Newtona, ale hneď som s tým prestal. Žiarlil som. Žiarlil som na každého, kto ju teraz mohol vidieť, dotýkať sa jej, byť jednoducho s ňou. Opäť ma zachvátila vlna agónie a ja som sa zvíjal v bolestiach na zemi. Žiadna fyzická bolesť by nemohla byť taká silná, aby vytlačila bolesť psychickú. Záchvat agónie trval dlhšie ako obyčajne. Nevedel som koľko takých záchvatov ešte vydržím. Môže sa upír psychicky zrútiť? Ja som k tomu nemal ďaleko.

 Zrazu mi pred očami prebehol jej obraz. Bella!!! Taká nádherná! Hlavne keď sa smiala. A taká roztomilá, keď sa červenala. Zrazu som sa nevedel ovládnuť. Moje nohy sa rozbehli smerom k Forks. Nevedel som prinútiť sa zastaviť. Nenašiel som v sebe tú silu. Celá potlačovaná túžba po Belle sa teraz naplno prejavila. Vedel som, že keď Bellu opäť uvidím, nebudem už schopný odísť. Budem sa pred ňou plaziť po kolenách a prosiť o odpustenie. Všetko jej vysvetlím. Keď ma príjme späť, budem tou najšťastnejšou bytosťou bytosťou na svete. A keby ma odmietla, budem o ňu bojovať, splním jej všetko, čo bude chcieť a možno bude moja trpezlivosť odmenená a ona si to rozmyslí.

Z mojich myšlienok ma vytrhlo až zvonenie telefónu. Stále nespomaľujúc som si siahol do vrecka nohavíc a zdvihol ho. „Edward, no konečne! Tebe to teda trvalo. Teraz sa už môžem pozrieť na Bellinu budúcnosť? Prosíííííím.“ „Alice, počkaj! Najprv by som s ňou chcel hovoriť o samote. Skús vydržať ešte deň.“ „No dobre, dobre. Ešte deň vydržať, gŕŕŕ. Tebe sa to povie. Pokúsim sa. Čau.“ Zložila mi to. Nechcel som ju zachmúriť, ale chcem vedieť ako Bella zareaguje na mňa sám, bez svedka, čo by to v mysli pozoroval.

Dorazil som k okraju Forks a zachvátila ma panika. Čo jej mám povedať? Mám na ňu počkať v jej izbe alebo zaklopať a vchodové dvere? Nakoniec som sa rozhodol pre dvere. Pomaly som vyšiel z lesa k jej domu. Snažil som sa zachytiť myšlienky jej otca. Boli veľmi nejasné. Plné bolesti a smútku, ale nič zreteľné. Nerozumel som tomu. Čo to znamená? Na tom teraz nezáleží. Budem sa tým zaoberať neskôr. Teraz záleží len na Belle. Potrebujem s ňou hovoriť. A tak som zaklopal.