Potom, čo si odišiel

Autorky: Alice + Indi

10. Lov

Bol to Aro. Sedel v nádhernom čalúnenom kresle vedľa postele na ktorej som až do teraz ležala. Kedy ma sem preniesli? Ako dlho je Aro pri mne? „Vitaj medzi nami Isabella. Teraz bude všetko pre teba pravdepodobne nové. Ja som Aro Voltury, ale to ty vieš. Bol by som veľmi rád, keby si mi povedala svoj príbeh. Rád by som ťa spoznal bližšie. Časť z neho už viem od jedného tvojho spolužiaka vďaka svojmu daru, ale rád by som ho poznal celý. Hlavne to, ako si vedela o upíroch.“ Usmieval sa veľmi priateľsky a v očiach mu horelo vzrušenie. Rozhodla som sa povedať mu celý príbeh. Všetko. Cítila som potrebu niekomu sa zveriť a Aro vyzeral ako správna voľba.

Keď som skončila, Aro vyzeral byť naozaj fascinovaný. Potom rozprával on. Vysvetlil mi všetko o sebe a svojich bratoch, o ostatných upíroch v hrade a ich úlohe. O upírskych pravidlách....

Samozrejme, že ako väčšina upírov sa živili ľudskou krvou. Obete prilákali do hradu. Väčšinou to boli cudzinci. Ich zmiznutia potom ľahko maskovali. Napríklad pri mojej triede predstierali, že sa autobus zrútil do priepasti neďaleko Volterry a vybuchol. Dobrá výhovorka. Nikto by na nič neprišiel. Hlavne nie potom, čo tam autobus aj s telami naozaj hodili. Spolužiakov mi bolo ľúto. Rozhodla som sa, že ja ľudskú krv piť nebudem. Aro s tým prekvapivo súhlasil aj keď nebol nadšený. „Dobre, ale samu ťa za žiadnych okolností nepustím. Aspoň nie, kým si čerstvý novorodený. Počkaj tu. Niekoho za tebou pošlem. Musíš byť veľmi smädná. Večer ťa predstavím ostatným.“ Až teraz som si uvedomila, aká som smädná. Bola som taká sústredená na náš rozhovor, že som si ani neuvedomila, ako ma strašne páli hrdlo.

Aro vstal a vyšiel z dverí. Čakala som iba chvíľu, keď sa otvorili dvere a v nich stála Jane – ako som zistila od Ara. „Poď Isabella. Aro mi prikázal vziať ťa na lov do lesa a potom ti kúpiť niečo na večerné predstavovanie“ povedala podráždene a do istej miery aj nepriateľsky Jane. Išla som poslušne za ňou tmavými chodbami. Minuli sme miestnosť s pultom a recepčnou Gianou. Predtým na exkurzií som ju ani nevnímala. Zacítila som jej krv. Hrdlo ma začalo bolieť intenzívnejšie, ale dalo sa to vydržať. Nemala som potrebu ju zabiť. Zdá sa, že mám nejakú schopnosť naviac. Odolávať ľudskej krvi a podľa Janinho zamračeného pohľadu, aj blokovať upírom schopnosti tak, že na mňa nepôsobia.

Išli sme čoraz tmavšími a ťažšie priechodnými chodbami až sme nakoniec vyšplhali po rebríku a ocitli sa v lese za mestom. Celú cestu sme išli ľudskou chôdzou, ale teraz v lese sme použili našu upírsku rýchlosť. Bol to úžasný pocit. Tá sloboda a nespútanosť. Všetko bolo pre mňa nové. Zvuky, farby, vône. Jane sa odo mňa po nejakom čase odpojila. Išla si zaloviť do susednej dediny. Zvieratá nie sú nič pre ňu. Ulovila som pár sŕn. Pocit, ktorý som cítila, keď som z nich sala krv, je neopísateľný. Bola to extáza.

Bola som už plná a tak som sa rozhodla vyskúšať svoju silu. Chytila som do ruky kameň a trochu stisla dlaň. Kameň sa začal drviť. Pritlačila som ešte trochu a kameň sa zmenil na prach. Budem asi musieť dávať pozor a kontrolovať svoju silu.

S Jane som sa stretla o pár hodín na jednej čistinke v lese. Obe sme boli naliate a zostávalo nám urobiť ešte jednu vec. Ísť nakupovať. Som si istá, že sa ovládnem. Hlavne po skúsenosti s Gianou.