Potom, čo si odišiel

Autorky: Alice + Indi

1.

Potom, čo ma Edward opustil ubehlo len pár dní. Naozaj je to len tak krátko? Ako keby sa čas zastavil a ja tú bolesť musím trpieť donekonečna. Je to ako keby som tú nekonečnú a nepretržitú bolesť prežívala dokola a nemohla ju zastaviť. Nedokázala som sa ani len pohnúť nie to ešte čeliť bolesti, ktorú som cítila.

Od toho dňa, čo Cullenovci odišli sa mi celý svet zrútil ako domček z karát. Cullenovci odišli z Forks  a ja ani neviem kam. Edward mi povedal, že ma nemiluje, že ma nechce... Veď ako som mohla dúfať, že ma niekedy môže chcieť, predsa on je taký dokonalý a ja som len obyčajné dievča. A potom odišiel. Nechal ma tam samú v lese a zmizol ako vánok, ktorý príde a zrazu odíde. Snažila som sa ho dobehnúť, ale ani som nedúfala, že by som to dokázala.

Všetci odišli, dokonca ani Alice, moja najlepšia kamarátka sa so mnou nerozlúčila.

Odkedy odišiel som  nerobila nič. A to doslova. Nedokázala som sa ani pohnúť. Dokázala som len myslieť naňho. Na to ako mi ublížil. Ako ma tu nechal samú. Veľmi mi chýbali jeho zlaté oči, ktoré sa do mňa vpíjali zakaždým, keď sa naše pohľady stretli. Chýbalo mi jeho chladné kamenné telo, jeho sladký zamatový hlas...

Zakázala som si naňho myslieť, lebo vždy keď naňho myslím, spomeniem si na ten deň. A to som nechcela. Nechcela som ešte viac trpieť.

Celé dni som len preplakala. Nejedla som, s nikým som nehovorila. Maximálne som sa došuchtala do kúpeľne a do svojej izby.

Cítila som sa hrozne. Ako keby zo mňa násilím vyrvali srdce. A cítila som, že som ubližovala Charliemu. A hlavne jemu. Pokúšal sa so mnou rozprávať a cítila som, že sa snaží nehovoriť o ňom. A za to som mu bola vďačná. Aj keď som vedela aký musí byť naňho rozzúrený. Ale na jeho otázky som nebola schopná odpovedať. Aspoň nie hneď zo začiatku.

Ubehlo niekoľko mesiacov. Vlastne ani neviem koľko. Čas sa pre mňa nadobro zastavil. Existovala len súčasnosť s bolesťou, ktorú som neustále cítila a minulosť so spomienkami, ktoré tú bolesť vyvolávali.

Chodila som do školy, vzorne som sa učila, ale s nikým som nedokázala nadviazať normálny rozhovor. A vlastne som to ani nechcela. Radšej som v tichosti sama trpela, než niekomu o tom hovoriť. Maximálne, keď sa ma niekto na niečo spýtal, som mu dokázala odpovedať, ale aj to len krátkymi a stručnými odpoveďami.

„Bella!“ zakričal na mňa Charlie z kuchyne. Nedokázala som prepočuť ten tón jeho hlasu. Trápil sa, veľmi. Viem, že ma veľmi nechcel nechať samú, lebo sa bál že by som si nejako mohla ublížiť. Vždy, keď ma Charlie nechal odísť do mojej izby, som si ľahla na posteľ a nechala som svoje pocity len tak voľne plynúť. Niekedy som dokázala preplakať aj celú noc. A viem, že Charlie ma počul. Chodieval sa na mňa každú noc pozrieť, lebo ma počul plakať, alebo som kričala zo sna, keď som mala nočnú moru. Často som mávala nočné mory, odkedy odišiel Edward skoro každú noc.

Pomaly som sa zdvihla a odkráčala dolu za ním.

„Toto už musí prestať! Pozri sa na seba  ako vyzeráš. Si ako telo bez duše.“ Trafil sa presne do čierneho, pomyslela som si. „Vzchop sa. Takto nemôžeš žiť donekonečna. Musíš sa spamätať!“ pozrel sa na mňa, či zo mňa náhodou nedostane odpoveď,  alebo len prikývnutie.

„Dobre.“ bola moja odpoveď. Na viac som sa nezmohla.

Odišla som do svojej izby a ľahla si na posteľ. Začala som rozmýšľať nad tým, čo mi Charlie povedal. A mal pravdu. Musela som začať žiť, aspoň kvôli nemu. Nemôžem sa pre Edwarda trápiť večne. Pri pomyslení naňho som začala plakať. Už preň ho nesmiem vyroniť ani jednu slzu! Musím začať znova žiť bez neho, aj keď viem, že to bude veľmi ťažké. Ale aspoň sa o to pokúsim!