Posadnutosť

Autorka: Aďa

2. časť

Pozerala som naňho, akoby hovoril po japonsky.

„Čo?“ spýtala som sa ho v domnení, že som ho zle rozumela.

„Počuješ dobre! Ľúbim ťa. Od prvej chvíle, čo som ťa uvidel. Myslím na teba každú minútu, každú sekundu!“ rozprával dychtivo snažiac sa ma presvedčiť o vlastnej pravde.

Opäť ma schmatol za boľavé ramená. Sykla som od bolesti, ale on si to nevšímal.

„Zostaň so mnou, Bella! Postarám sa o teba. Zoženiem ti, čo budeš chcieť.“ povedal a jeho ruky drvili moje paže. Zrejme si neuvedomoval, že mi pôsobí bolesť.

   Zaťala som zuby, keď náhle bolesť prestala. Šokovane som vzhliadla. Díval sa na mňa so súcitom v očiach. „Prepáč.“ povedal ľútostivo. „Prestávam sa ovládať, keď si nablízku.“ dodal vyčítavo. Zrazu ho niečo zaujalo na mojej tvári. Natiahol prst a veľmi jemne mi zotrel z tváre slzu. Díval sa na ňu ako na nejaký zaujímavý objav.

„Ľudská slza. Taká čistá a krehká ako ty.“ povedal a položil si slzu na spodnú peru. Pripomenulo mi to deň, keď som bola u Cullenovcov prvý raz.

   Objal ma, opatrne, akoby som bola z porcelánu a začal: „Život pre tebou bol ako obdobie temna. Videl som hviezdu, ale nič viac. A potom prišla kométa,“ významne sa na mňa pozrel „a ja som zrazu nevidel nič iné len ju.“ povedal a vtisol mi ľahučký bozk do vlasov. Ani som sa nepohla. Bála som sa čo i len dýchať, aby som ho ešte viac nerozčúlila. Zúfalo som sa modlila, aby ma Edward a ostatní našli čo najrýchlejšie.

„A keby kométa zmizla,“ prerušil ma z úvah jeho hlas, s ktorým by mohol pokojne hlásať hlavné správy na CNN, „bol by som úplne slepý.“

   Zrejme som sa úplne zbláznila. Ušla som od svojich priateľov a vydala sa napospas krvilačnému upírovi, ktorý miesto toho, aby ma zabil mi vyznáva lásku.

   Jemne ma pobozkal do vlasov a pohladil po tvári.

„Bella, ja ťa veľmi prosím, zostaň pri mne. Urobím, čo budeš chcieť. Vezmem ťa, kam budeš chcieť. Budeme chodiť po svete, cestovať, navštevovať krajiny...“ opakoval vzrušene.

„A...a čo moja rodina?“ spýtala som sa placho. Nechcela som ho rozzúriť.

Pohŕdavo odsekol. „Tvoja rodina? Tá partia indivíduí, ktorá nedokáže zabiť ani jedného človeka?!“ zatváril sa zhnusene a opäť ma schmatol za ramená. Radšej nebudem chcieť vidieť tie modriny. To ma naštvalo. Ako sa opovažuje takto hovoriť o mojej rodine? Čo si to dovoľuje?

   Do mojich žíl vstúpil adrenalín, ktorý tam priniesol spravodlivý hnev. Striasla som jeho ruky zo seba a postavila sa.

„Ako sa opovažuješ? Čo si o sebe vlastne myslíš? Veď ich vôbec nepoznáš? Edward je ten najlepší priateľ, akého som si mohla priať, Alice je úžasná kamarátka, Esme milujúca matka a Emmett báječný brat. A to nehovorím o Carlisleovi, ktorý každodenne zachraňuje životy na pohotovosti...“ kričala som celá rozčúlená. Neviem, kde sa vo mne nabralo toľko odvahy. Ešte pred chvíľou som takmer umierala od strachu.

„A to ešte nehovorím o svojej biologickej rodine! O svojich skutočných rodičoch!“ znova som skríkla.

   Pozeral na mňa úplne ohromený mojim hnevom. Konečne som sa spamätala, ale teraz som sa začala báť. Chvíľu sme na seba neveriacky pozerali. Následne sa zdvihol zo studenej kamennej dlážky a vydal sa pomalým krokom smerom ku mne.

koniec 2. časti