Po stopách vlkov

Autorka: Simča

11.

Mama mi večer oznámila, že ma u doktorky objednala hneď na zajtra. Nemala som s tým problém, aj tak som nemala nič na práci. Chris sa zamračil, keď mi to mama hovorila, lebo nepovedala, prečo ma k tej lekárke objednala. Rozmýšľala som, čo si asi myslí. Myslí si, že je mi niečo vážne? Čo keď zavolá otcovi, lebo nevie, čo mi je? Otec bol tak posadnutý tým, aby ma chránil, že mi dal osobného strážcu. Ako by asi reagoval, keby sa dozvedel, že idem k doktorke a nechcem povedať dôvod? Mohol byť vážny. Keď som vyšla z kúpeľne zarazila som sa. Chris sedel na mojom okne a skúmal noc.

,,Zavri okno nechcem tu komáre," zvrčala som.

,,Žiadne sem nevletia, nie sú. Je na to chladno," šepol hľadiac von. Naozaj bolo na júl chladné počasie, stále popŕchalo a teplota sa nevyšvihla vyššie, ako bolo dvadsať stupňov a večer aj menej. ,,Vonku je, ale niečo iné," šepol tajomne.

,,To je vlastne pravda," prikývla som a sadla som si na posteľ pozorujúc ho. ,,Komáre nie sú," jeho druhú poznámku som si nevšímala, aj tak mi ju nevysvetlí. Vstal z okna a zavrel ho. Keď sa na mňa otočil hľadel mi do očí.

,,Načo máme ísť zajtra k doktorke?" spýtal sa. Ja som sa len usmiala odmietajúc odpovedať. Vzdychol a sadol si ku mne na posteľ. ,,Je mi ľúto, že si myslíš, že sa okolo teba motám, len preto, že mi to Mike prikázal a preto, aby som ti otravoval život. Si v nebezpečenstve a Mike vie, že okrem neho som to len ja, kto ťa dokáže ochrániť."

,,V akom nebezpečenstve?" spýtala som sa a nadvihla som obočie. Chris znovu vzdychol a záporne pokrútil hlavou. ,,Nechceš mi to povedať a tak ja nemám dôvod ti veriť. Povedz prečo ma je nutné chrániť a ja ti dovolím ma chrániť. Inak nečakaj, že nebudem nepríjemná, keď mi stále dýchaš na krk."

,,A proti tomu snáď niečo máš," naklonil sa k mojej tvári a ja som zacítila jeho dych, zachvela som sa. Zvláštne voňal mi veľmi príjemne, privrela som oči. Obvykle som neznášala, keď na mňa niekto dýchol.

,,Ja...," dostala som zo seba nevediac ako pokračovať.

,,Tak vidíš," šepol a vstal. Rýchlo som otvorila oči, ale už som len videla, ako zavrel dvere od svojej izby.

,,Tak švihaj máme tam byť o jedenástej," kričal na mňa Chris z chodby. Ja som rýchlo vybehla z izby a rútila som sa dole po schodoch.

,,Idem k doktorke ja, či ty?" spýtala som sa zamračene, ale už aj som sa ponáhľala z dverí. Sadla som si za volant svojho mercedesu, čo Chris ohodnotil nesúhlasným zvrčaním, ale nastúpil. Zastavili sme pred poliklinikou a ja som sa už ponáhľala do čakárne, bolo za päť jedenásť a na jedenástu som bola objednaná. Chris sa mi držal hneď v pätách. Došli sme do čakárne a ja som si sadla. Chris nervózne prešiel sem-tam. Ešte stále som mu nepovedala, prečo sme tu. V čakárni nebolo veľa ľudí, ale všetky, či už ženské alebo dievčenské hlavy sa po Chrisovi otočili.

,,Sadni si!" sykla som na neho, keď už meral štvrtú dĺžku, tam a naspäť. ,,Znervózňuješ ma."

,,Prepáč," zdvihol ruky v zmierlivom geste a sadol si vedľa mňa. Vtedy som si uvedomila, že oproti mne sedí dlhovlasá, čiernovlasá baba v minisukni a vyzývavom tope. Keď Chris zdvihol pohľad smerom k nej zatrepotala mihalnicami a zvodne sa usmiala. Rýchlo som pozrela na Chrisa, ten dievča pred sebou preťal naštvaným a znechuteným pohľadom a dievča sklopilo vystrašený pohľad do časopisu, ktorý mala zo sebou. Pre seba som sa uškrnula. Chris sa nedá len tak namotať. Za chvíľu z ordinácie vykukla sestrička a zavolala ma. Keď som vstala stiahla sa dnu

,,Počkaj ma tu," povedala som rýchlo Chrisovi a chcela som vojsť do ordinácie.

,,Tak na to veľmi rýchlo zabudni," sykol temne. Nielenže chcel vedieť, čo mi je, ale ani by ma nenechal ísť samú, čo keby ma napadla krvilačná sestrička. ,,Mám svoje rozkazy a tie znejú...," pretočila som oči a nenechala som ho dopovedať.

,,Držať sa ma dvadsať štyri hodín denne ako môj poslušný chvost," odrecitovala som a na tvári sa mi objavil úškľabok. Chris sa zamračil a skrížil ruky na prsiach.

,,Tak ideš?" ukázal na dvere. Ľudia v čakárni si nás začali zaujato obzerať, ako keby sme už nepritiahli pozornosti dosť, keď sme vošli a oni zbadali Chrisovu krásu. Keď som si uvedomila, že na nás teraz už uprene čumia rýchlo som vošla do ordinácie a Chris vošiel hneď za mnou.

,,Ty si tu už dlho nebola," privítala ma mladá doktorka s úsmevom.

,,To je snáď dobre," vrátila som jej úsmev.

,,Ty si tu kvôli tomu očkovaniu," pozrela na mňa. ,,A mladý muž?" stočila pohľad na Chrisa.

,,Psychická podpora," odvetila som a dúfala, že môj hlas neznie naštvane, keď som, ale úskokom pozrela na Chrisa mala som pocit, že som v temných očiach zazrela strach, ale ten okamžite schoval, keď si uvedomil, že som po ňom hodila očkom.

,,Sadaj hore," mykla doktorka hlavou smerom k posteli a ja som na ňu okamžite vyskočila, kým doktorka niečo zapisovala.

,,Ja tu byť nemusím," povedal zrazu ticho Chris a vydal sa k dverám, chcel byť, čo najrýchlejšie odtiaľto preč. To ma prinútilo nechcieť, aby odišiel, chcela som vedieť, čo ho zrazu tak veľmi vykoľajilo.

,,Nie zostaň," povedala som a tým som ho zarazila. ,,Lebo poviem Mikovi, že si neplníš svoju povinnosť."

,,Ešte pre chvíľou si ma tu nechcela," precedil skrz zuby a šľahol po sestričke vyplašeným pohľadom, ktorá akurát vyberala injekciu. Chrisov pohľad sa stočil na injekciu v jej ruke a prudko, trhane sa nadýchol. Vtedy mi to došlo, Chris nevedel, že sem idem na očkovanie. Asi sa chlapec bojí injekcií, našla som jeho slabinu a to vo mne vyvolalo zákernú radosť. Doktorka už dopísala a teraz nás oboch sledovala.

,,Chcem, aby si tu zostal si tu predsa, ako moja psychická podpora, lebo ja sa hrozne bojím injekcií," urobila som na Chrisa hraný, smutný pohľad. Injekcií som sa nebála skoro vôbec, nemala som ich rada, kto by mal, ale strach som necítila. Chris ma preťal zlostným pohľadom vedel, že to hrám kvôli doktorke a sestričke tušil, že moje pohnútky, aby tu zostal iste nebola psychická podpora.

,,Samozrejme," po jeho tvári sa roztiahol nepekný úškľabok, keď precedil slová skrz zuby. ,,Rád zostanem," oprel sa o stenu a čakal. Všimla som si, že až príliš sleduje injekciu, ktorú sestrička podala doktorke. Doktorka ku mne pristúpila a videla som, ako zapichla ihlu. Môj pohľad sa stočil na Chrisa. Chris upieral zrak na ihlu zapichnutú v mojom ramene a vtedy som oľutovala, že som ho nepustila von.

Chris sa totiž nebál, bol vydesení. Mala som pocit, že jeho bledá koža zbledla ešte viac, jeho obvykle kamenný výraz vystriedal zdesený, ani sa nesnažil vystrašený výraz schovať do ľadovej masky a možno by sa aj snažil, len to nedokázal. V jeho očiach sa objavil neskutočný strach. Videla som ako namáhavo a trhane dýcha, videla som kvapôčky potu, ktoré sa mu objavili na čele. Úzkosť v jeho očiach bola ubíjajúca. Razom v ordinácii nestál ten vždy tvrdý a sebaistý Chris, ktorý si vždy zo všetkým poradil a nikdy nič ho nerozhádzalo, ale malý chlapec, ktorý sa akurát zobudil z tej najhoršej nočnej mori. Už som ľutovala, že som ho tu chcela, len preto, aby som videla, ako sa bojí, ale nemohla som predsa tušiť, že Chrisov strach z injekcií je taký veľký, že hraničí až s hystériou. Nebol to obyčajný strach, ako keď sa niekto bojí pavúkov, výšok či aj tých injekcií, bol to vyslovene strach, ktorý človeka zmra zí, strach pri ktorom by bol človek radšej mŕtvy, ako keby ho mal prežívať. Každú chvíľu som čakala, že sa zloží. Bol vážne vydesený na smrť. Úzkosť v jeho očiach bola nepríjemná.

,,Hotovo," vyhlásila doktorka, znovu došla k svojmu stolu a niečo zapísala. Bola som tak zamestnaná Chrisom, že som si ani neuvedomila, kedy mi to pichla. Pridržiavala som si vatu na ramene a zoskočila som zo stola. Doktorka odložila ihlu bokom. Videla som, ako Chris aj tú pokojne ležiacu ihlu pozoruje, ako keby sa zrazu chystala vyskočiť a napadnúť ho.

,,Si v poriadku?" spýtala sa ho starostlivo sestrička a až poskočil, ako sa zľakol, keďže sa tak veľmi sústredil na ihlu. To mi potvrdilo moju dedukciu, že Chris je na tom vážne veľmi zle. Nikdy ho nič neprekvapilo, nevystrašilo vždy všetko okolo seba vnímal a teraz sa jeho myseľ upierala len na tú injekciu.

,,V poriadku," povedal jej zvláštne mŕtvo, ale jeho pohľad sa od injekcie neodtŕhal.

,,Príď na preočkovanie. Injekcie sa dávajú tri," povedala mi doktorka a podala mi papier aj s dátumom preočkovania.

,,Jasne, dobre," pozrela som na papier a vedela som, že nabudúce Chrisa do ordinácie nepustím ani náhodou. Chris v momente postával pri dverách na tvári výraz, akože chce byť hocikde inde, len nie tu s tou hnusnou injekciou. Rýchlo som sa pozdravila a vyšli sme von. Chris nahodil rýchli krok a skoro doslova vystrelil z polikliniky. Snažila som sa s ním držať krok, aj keď mi to veľmi nešlo a zatiaľ som radšej mlčala. Chrisov výraz opäť skamenel a krok sa spomalil, až keď sme boli na parkovisku. Chris si sadol na miesto vodiča. Mlčky som mu podala kľúče a nastúpila som. Nevedela som, či mu mám dovoliť šoférovať v takom otrasenom stave. Zatiaľ som mlčala, ale už nie dlho, len tak som to nechať nehodlala. Keď Chris naštartoval auto a vyšiel hladko z parkoviska otočila som sa na neho. On upieral oči na cestu, ale ja som vedela, že ma vníma.

,,Čo to malo znamenať?" spýtala som sa ho na rovinu.

,,Čo ako?" spýtal sa pokojne, hral nechápavého a to ma naštvalo. Myslí si, že som slepá alebo blbá. Videla som predsa ako sa bál a on to vie, tak prečo sa hrá. Privrela som zlostne oči a zaškrípala zubami.

,,To v tej ordinácií," vysvetlila som skrz stisnuté zuby. ,,Čo to malo znamenať?"

,,Neviem o čom hovoríš," odvetil a zatočil na našu ulicu. Začínal ma vážne vytáčať, videla som predsa ako bol vydesený.

,,Dobre tak môžeš ísť na preočkovanie so mnou," odvetila som. Jeho reakcia bola okamžitá, ľadová maska na okamih zmizla a nahradil ju strach, ale bol to naozaj len okamih, lebo on vedel, že jeho reakciu podrobne študujem, ale videla som, že kŕčovito zviera volant. Auto zastavilo pred naším domom a Chris sa chystal vystúpiť, ale ja som ho schmatla za ruku, ktorú akurát skladal z volantu. Trhol sebou pri tom dotyku a ja som si uvedomila, že on sa celkovo pri ľahkých dotykoch trhne vždy. Pokiaľ bol dotyk jemný a nie útočný vystrašil ho. ,,Bol si vydesený, bojíš sa injekcií," sykla som.

,,Nemám rád injekcie no a?" odsekol naštvane, bolo mi jasné, že sa o tom baviť nechce, ale ja som sa o tom baviť hodlala. Chris vystúpil za auta a mieril si to cez dvor do domu.

,,To nebol obyčajný strach," hovorila som naštvane a ponáhľala som sa hneď za ním. ,,Bol si vydesený, Chris. Veľa ľudí sa bojí injekcií a nemá ich rado, ani ja ich nemám rada, ale ty si sa nebál, Chris, bol si úplne vydesený, úplne mimo!" hovorila som už viac zúfalo, ako naštvane, keď som sa mu snažila stíhať po schodoch a do izby.

,,Hlúposť!" sykol mi cez rameno, išiel tak rýchlo, že ja som musela pobehnúť, aby som mu stačila.

,,Chris, ja sa bojím pavúkov, ale nikdy to som mnou nevyzeralo tak, že sebou za chvíľu od strachu seknem. Bol si vydesený, Chris, prečo?" hovorila som už zúfalo

,,Hlúposť! Bol som úplne v poriadku," vrčal mi späť a vo dverách svojej izby sa mi otočil čelom a ruky skrížil vzdorovito na prsiach.

,,Dobre," zvrčala som už vytočene. ,,Tak keďže tam musím ešte ísť, dám zaočkovať hneď aj teba," postavila som sa proti nemu vzdorovito aj ja. Chris preglgol, zbledol a znovu sa cez jeho tvár prehnal strach, ale teraz ho už zakryť nevedel len na mňa prestrašene hľadel. ,,Nie ty sa vôbec nebojíš," zatiahla som sarkasticky. Chrisom vystrašený výraz vystriedala zlosť. Chris urobil krok dopredu a pevne mi zovrel ramená. Bola zaujímavé, ako bol ten jeho stisk pevný a predsa nie bolestný.

,,Čo po mne chceš?!" zvreskol až som sa mykla, ale nemohla som ustúpiť, keďže ma držal, ale jeho hlas prešiel do temného šepotu. ,,Bojím sa injekcií, no a čo? Je to moja vec, nie je to tvoj problém," sykol mi do tváre a bol riadne naštvaný.

,,Všetko, čo ťa oslabuje je môj problém," vrátila som mu sykot späť. ,,Ty ma máš chrániť. Neviem síce pred čím, ale máš ma chrániť a tvoja slabina je moja nevýhoda."

,,Svoje povinnosti som si vždy dokonale splnil," znovu naštvane vrčal, pustil ma, vošiel do svojej izby a chcel zavrieť dvere, ale ja som sa postavila na prah, aby nemohol zavrieť. ,,Uhni!" zvrčal, ale ja som sa nepohla.

,,Nie," odsekla som, ale môj hlas už začal strácať sebaistotu. ,,Chcem vedieť prečo si bol tak nezmyselne vydesený."

,,To je môj problém," skríkol až som sa mykla, ale stále som rozhodne stála medzi dverami aj keď som mala čo robiť, aby som neušla, lebo dušičku som mala malú, keď sa nado mnou naštvaný a temný archaniel týčil. ,,Von!" sykol už potichu, ale rovnako rozhodne, asi ma nechcel vydesiť, ale videl, že sa mu to darí.

,,Nie," odvetila som znovu, ale už nie tak isto. ,,Čo ťa tak vydesilo? To chcem vedieť," môj hlas znovu preskočil do kriku. Chris bol naozaj naštvaný, chvíľu sa obzeral po izbe akoby niečo hľadal, ale potom sa temné oči znovu zavŕtali do mňa. Vedela som, že oproti mne stojí niečo neuveriteľne nebezpečné, tušila som to, ale aj tak som sa nepohla.

,,A čo chceš vedieť?" sykol a jeho hlas bol presýtený nejakou mne neznámou emóciou. ,,Tak čo chceš vedieť?" zvreskol. ,,Že ma otec ako sedemročného nadrogoval, že zo mňa urobil narkomana po tom, ako mi pred očami zabil mamu," jeho hlas bol zlostný, ale jasne som počula odtieň zúfalstva. Urobila som krok dozadu a pozrela do zeme. ,,Bojím sa injekcií, lebo zo mňa môj vlastný otec urobil narkomana a potom som sa musel liečiť zo závislosti, lebo keď konečne prišla pomoc bol som závislý. Vieš si vôbec predstaviť, aká bola pre sedem ročného chlapca odvykačka? Mám dôvod báť sa," sykol.

,,Nevedela som," šepla som a zdvihla som k nemu oči po líci sa mi kotúľali slzy, jasne som ich cítila. ,,Je mi to ľúto, ale musela som to chápať. Musela som to vedieť."

,,Bez ohľadu na to, ako mi tým môžeš ublížiť," sykol a zavrel mi dvere pred nosom. Ľahla som si na posteľ a ticho som vzlykala. Nevedela som, ako dlho som tam ležala a plakala. Nepočula som, ako sa otvorili dvere a trhla som sebou, keď sa niečia ruka dotkala môjho ramena a matrac sa prehol pod ťarchou ďalšieho tela. Zdvihla som pohľad. Na matraci sedel Chris a zľahka sa dotýkal môjho ramena. Obočie mal zamyslene stiahnuté, ale v očiach som mu videla ľútosť.

,,Nemal som kričať," šepol, keď som k nemu zdvihla pohľad.

,,Ja som len chcela vedieť, prečo si sa tak strašne bál," povedala som a zalykala som sa slzami a vzlykmi. Posadila som sa na posteli, kolená schovala pod bradu a rukami si objala nohy. Chris na mňa ľútostivo pozrel. Nechcela som, aby si myslel, že som nejaká urevaná hysterka, ale obvinenie, že som sa ho pýtala iba preto, aby som mu ublížila bolelo a to hlavne preto, lebo to tak vôbec nebolo, aj som naopak chcela vedieť, ako by som mohla pomôcť. Nechcela som mu ubližovať, iba pomôcť, chcela som vedieť čomu sa mám v budúcnosti vyvarovať. ,,Nechcela som ti ubližovať," šepla som.

,,Ja viem," odvetil ticho a pohladil ma po vlasoch. ,,Ja len, nechcel som, aby si to vedela. Nechcem, aby to hocikto vedel. Nechcem, aby ma ľutovali," šepol. ,,Neznášam to."

,,Ja som ťa predsa nechcela ľutovať. Áno, je mi ťa ľúto, ale nehodlám ťa ľutovať, keď o to nestojíš, to som v úmysle nemala," šepla som. Jeho ruka sa presunula na moje líce a díval sa na mňa hrozne nežne, čo by som od človeka, ako je on nikdy nečakala, ale Ted vravel, že Chris je v podstate dobrák, len nebezpečne pôsobí. Je nebezpečný iba keď musí. ,,Ja nie som proti ľútosti, páči sa mi keď ma občas niekto poľutuje je to znak, že ma má tá osoba rada. Ja neľutujem teba, je mi ľúto toho sedemročného chlapca, ktorý už evidentne neexistuje. Nemusím byť veľký expert, aby som vedela, že si ho pochoval niekam hlboko do seba. Povieš mi o tom ničo bližšie?" skúsila som to.

,,Nemôžem, ešte nedokážem," šepol mi. Pomaly sa ku mne naklonil, jednou rokov mi zotrel slzy z líc a druhú mi položil na chrbát. Cítila som ako si ma k sebe začal pritláčať a ja som mu vyhovela. Vedela som čo chce, obmotala som ruky okolo jeho krku a objala ho. Tuho som ho objala. Oprela som sa celou váhou do chlapca pred sebou a zmocnil sa ma nezmyselný pocit, že mu môžem dôverovať, že môžem do chlapca, ktorého tak tuho zvieram vložiť srdce, že on na neho dohľadne. Bolo ironické ako som dôveroval archanielovi samotnému. Chrisov dotyk nebol romantický bol ochranársky. Vedela som, že ma túži ochrániť a mrzelo ma, že je to len kvôli rozkazu od Mika. Chris ma pobozkal na čelo. S tej jeho blízkosti sa mi krútila hlava. Tisla som sa na pevné, silné telo a túžila po ňom, ale Chrisove dotyky boli naozaj len ochranárske, ako keby zvieral dieťa, ktoré sa zobudilo z nepekného snu a nie dievča, ktoré po ňom túži. ,,Prepáč, ne mal som kričať," šepol mi a znovu ma pobozkal na čelo. ,,Už neplač," povedal ticho. Nechcela som sa od neho odtiahnuť, ale urobila som to, lebo keby nie vedela som, že urobím nejakú hlúposť, ako napríklad, že sa ho pokúsim bozkávať a keby som to urobila vedela som, že by ma odstrčil, odmietol a to som nemohla dovoliť, lebo by som ho potom už pod jednou strechou nezniesla vôbec.

,,To je v poriadku," odtiahla som sa od neho. ,,To ja by som sa mala ospravedlňovať, nie ty. Nemala som byť taká dotieravá."

,,Mala si pravdu," povedal, čo ma prekvapilo a zamyslene som sa primračila. V čom som akože mala pravdu. ,,Každá moja slabina je pre teba nebezpečná. Mal som ti povedať, že sa až tak panicky bojím injekcií. Pre istotu. Táto moja slabina by ťa mohla stáť život a ty máš právo o nej vedieť."

To myslí akože vážene? Tušila som to, najviac ho zaujímalo len to, aby splnil rozkaz, ktorý mu dal Mike. Prikývla som, že rozumiem, čo tím myslí, ale mrzelo ma to.

Ten deň som zase trávila doma. Chris sa zatiahol do svojej izby a ja som snívala o chlapcovi, ktorý ma nikdy nebude mať rád. Hlúpa hus, čo si si myslela. Prečo by ťa chalan ako on mal mať rád. Plní rozkaz. Chráni ťa, nemá ťa milovať. Ale ja som túžila mať ho pri seba. Chcela som, aby ma zvieral v náručí, aby ma bozkal, aby som pre neho nebola povinnosť, ale dievča, ktoré chráni nie kvôli rozkazu, ale kvôli tomu, že by umrel, keby som nebola. Vedela som, že je to len bláznivý a hlúpy sen. Bála som sa, že som sa do neho zaľúbila, lebo som si už vedľa svojho boku do budúcnosti nepredstavovala svojho vysneného chlapca, ktorého dokonalosť som si vymyslela, ale Chrisa, temného anjela.

Večer som vošla do kúpeľne a položila som si veci na skrinku. Vyzliekla som si tričko a zohla som sa, že zapnem vodu, ale keď sa vzal, tu sa vzal on. Prudko som odskočila s poplašeným výkrikom a chcela som utiecť z kúpeľne, ale vo svojej izbe som sa zrazila s Chrisom. Ten si ma rýchlo vtiahol do náruče a rýchlo ma prezrel. Vyzeral pokojnejšie, keď videl, že mi nič nie je. Zrazu zrak zdvihol ku dverám kúpeľne a začal naštvane vrčať. Mala som pocit, že dokonca nasal vzduch nosom, ako pes, ktorý sa snaží zachytiť páchateľa. Pomaly vošiel do mojej kúpeľne a mňa si zastrčil za chrbát. Išla som tesne za ním a vykúkala som mu spoza chrbta. Chris vyzeral zmetene, keď v kúpeľni nikoho nevidel. Napadlo ma, že ma asi nepochváli za to, že so vykríkla.

,,Tam," šepla som a ukázala na kohútiky, ktorými sa zapínala voda do vane.

Pozrel tým smerom ktorým som ukazovala. Nikto tam nebol.

,,Čo...?" nechápal, ale potom mu padol pohľad na pavúka, ktorý medzi kohútikmi spriadal pavučinu. ,,Destiny, dúfam, že nešlo o toho pavúka?" spýtal sa a v jeho hlase bola skrytá hrozba.

,,Ale ja sa pavúkov bojím," odvetila som ticho.

,,Destiny," prudko sa na mňa otočil. ,,Máš vôbec poňatie, ako som sa zľakol. Bál som sa, že ťa niekto napadol. Vieš aký som mal strach?" spýtal sa, ale už zúfalo.

,,Prepáč, ale ja sa bojím," šepla som znovu a usmiala som sa.

Vzdychol, zašiel ku kohútikom a vzal pavúka do ruky.

,,Fuj," vyjadrila som sa, keď som sledovala, ako pavúka spláchol v umývadle.

,,Už ma nestraš," povedal mi dôrazne. Zatvárila som sa ako nevinnosť sama. Asi by mi to nedošlo, keby sa Chrisove oči nestočili na moju hruď. Vtedy som si uvedomila, že pred ním stojím, len v čiernej podprsenke. Rýchlo som hrabla po uteráku, zakryla sa a zamračila som sa na neho, lebo on na mňa nehanebne pozeral. Keď som sa zakryla usmial sa akože on nič a obišiel ma, aby opustil moju kúpeľňu. Tak toto nebol pohľad ako na dieťa. Napadlo ma bezvďačne.