Nikdy nezraněná

Autorka: Eleanor

9.

Vyštartovala som na „lov“ a premýšľala. Dávala som si neskutočný pozor. Vykríknuť jeho meno nebol najlepší nápad ale nič si nevšimol. Zatiaľ. Zase ma chytala hystéria. Povedz mu to! Kričal na mňa hlások v mojej hlave. NIE! Nesmiem mu to povedať. Lebo...lebo on má rád Isabellu. Voči Belle cíti...len svoje výčitky. Výčitky, že ak by ju neopustil, nezabila by sa. Nahnevane som sa vrhla na jeleňa, a potom som sa sústredila na svoj žiaľ. S Edwardom som sa - vlastne Isabella sa, veľa smiala. No myslím že ani jeden z nás sa úplne nepreniesol z našich nočných môr. Ja z toho, že ma už nemiluje, a on z výčitiek týkajúcich sa mojej smrti. Raz sa ma pýtal či je voči Belle nefér že ma má rád. Takmer som vybuchla do smiechu, potom mi to prišlo ľúto, a povedala som že nie. Povedal že mu ju pripomínam. Hmm, čím to asi bude? Tak som mu so smiechom na krajíčku povedala, že on mi pripomína jeho. Ešte stále mu nič nedochádzalo, a ja som bola šťastná že je to tak.

Jasper  a Alice to vedeli a to mi stačí. Jasper ma upokojoval ale niekedy som ušla, aby som sa mohla týrať. Totiž...Alice a Jasper nevedia jednu vec. Myslím. Alice som zablokovala víziu. Nevedia že mám ďalšiu schopnosť. Je ničivá. Ten žiaľ prelomil hranice a získala som neuveriteľnú silu prameniacu zo smútku a toho čo mi Edward urobil. Keď tlesknem rukami vyvolám tlakovú vlnu. Rozdrví všetko do niekoľkých kilometrov...trošku som poničila stromy v lese, ale komu by to vadilo. Dokážem aj niekoho prinútiť trpieť tak ako trpím ja. Ale to ani neskúšam. Raz sa mi to podarilo na malom zajkovi a skoro som z toho umrela. Zvíjal sa ešte 2 hodiny v agónii hoci bol bezpečne uložený v uterákoch v mojom šuplíku. Nevedela som že som mu spôsobila takú bolesť ja, kým sa neupokojil a ja som si pomyslela že takto musím vyzerať ja, potom čo ma Edward prestal milovať. Znovu sa začal skrúcať bolesťou. Dosť! Pomyslela som si ostro a on prestal a vydesene na mňa hľadel. Nemala som to srdce zabiť ho, tak som ho len pohladkala a chcela pustiť do lesa no on sa vrátil a býva v mojich uterákoch. Čo už.
Svoju ničivú schopnosť cvičím v lese bez Edwarda. Nechcem aby čo i len tušil, v akej agónii som keď ju vyvolávam. Mám taký pocit, že sa dal ostrihať a začal nosiť čočky lebo preto čo som mu povedala. Že mi ho pripomína. Akoby to niečo zmenilo. No na oko som sa nad tým povzniesla.
Objavila som novú pesničku. Musím mu ju pustiť, snáď konečne zistí kto som. Nie, o to ti predsa ide Bella, on to nemá vedieť! Drž hubu! Nie! Sklapni, stáva sa zo mňa schizofrenik. Neštvi ma!
...
Asi po polhodine duševného boja som sa ako vždy rozhodla, že mu nič nepoviem...keby to vedel...musela by som odísť...znenávidel by ma...už by som sa nikdy nespamätala...neviem...nesmiem mu to povedať.
Rozhodne som si dupla nohou do lesného porastu a tak trochu sa do niekoľko 10 metrov zem popraskala.
Zrazu som začula za sebou šuchot. Otočila som sa a stál tam Tyler. Presne ten Tyler, ktorý ma skoro rozdrvil svojou dodávkou. Oči mu svietili doďaleka na červeno. Karmínovo červeno. Striaslo ma. Ktovie čo mi ako nomád môže urobiť.
 „Čo to stváraš???“ spýtal sa počudovane.
 „Trénujem svoje schopnosti...čo je teba do toho, Tyler?!“ do frasa. Som nemala. Ach nie!
 „Odkiaľ vieš...BELLA?!“ vykríkol moje meno, až odplašil posledné lesné vtáctvo čo bolo ochotné po mojej ničivej spŕške ostať sedieť na konároch.
 „Ticho, Tyler. Ja nie som Bella. Som Isabella. Všetko ti vysvetlím, ale najprv...“ objala som ho...Potešila som sa, že je tu niekto kto ma spoznal...že je tu niekto, kto si pamätá ako som chodila s Edwardom. Zhodou okolností nikto z jeho rodiny. Odlepila som sa od neho aby si to nevysvetlil zle a uvrhla naňho štít. Už len to mi chýba aby Edward zistil kto som. V žiadnom prípade.
„Ty nie si mŕtva??? Je z teba...upír! Aj zo mňa! To je sranda!“ rehotal sa.
 „Tyler, ticho buď. Musím sa ti s niečím zdôveriť.“ Vysvetlila som mu všetko, o Edwardovi a on to pochopil. Usmial sa a súhlasil s mojím plánom, aby Edward začal žiarliť. Teda ak bude žiarliť, je jasné že mu na mne záleží, a ja mu poviem kto som. A keď nebude javiť sebemenší záujem, bude sa venovať Tanyi, vykašlem sa na to. Rozprávali sme sa o tom, aké to bolo vo Forks po mojom „odchode“ aj o tom ako sa z neho stal upír. Vysvetlila som mu že ja sa živím zvieracou krvou, a on sa správal akoby v živote nepočul väčšiu hlúposť („Bella, je to náš prirodzený zdroj potravy, je to chutné, je to jedinečné. Ľudia sú ako gumení medvedíci. Každý má špecifickú chuť. Ten kto vonia po škorici, bude chutiť ako medovníček, a ten...“) a hoci ma striasalo pri pomyslení na to, že by som niekedy okúsila chuť človeka, rozosmiala som sa. Koho by napadlo porovnávať ľudí a gumených mackov, a tvrdiť že niektorí chutia ako medovníčky... Jedine Tylera. Asi po 2 hodinách tárania som si spomenula že Edward je tam a čaká na mňa. Alebo aj nie. Určite sa niekde cumľajú s Tanyou. Vtedy ma Tyler požiadal:
 „Bella, mohla by si si dať dole kontaktné šošovky? A...mohla by si si zmyť tie čierne pramene a zatrepať vlasmi? Chcem vidieť ako by si vyzerala, keby si nemala túto šarádu. Keď to spravíš, zahrám si tvojho zamilovaného priateľa.“
 „Povedal si že to spravíš zadarmo! Len tak, lebo...“
 „No táák!“ ...frflajúc som si dala dole čočky, zatrepala vlasmi, a prstami prešla po tých čiernych prameňoch. Farba mi zle držala od začiatku, asi to bude mojou štruktúrou. Ha-ha. Upíria štruktúra. Tyler vydýchol.
 „Preboha...Bella, si dokonalá! Všetko ti to len uberá na kráse! Ach...“ vzdychal a ja som sa chechtala. Vyzeral akoby obdivoval obraz v múzeu.
 „Tak, už si sa dosť naobdivoval, teraz si musím nastrojiť znovu moje prestrojenie.“ Zatrepala som hlavou, a...oh nie. Čo čierna farba? No nič, pôjdem za Alice... Tak, teraz jedna šošovka, a ...kde je druhá? PREDSA SOM JU POLOŽILA SEM!
 „Tyler, neviem kde je druhá šošovka!!!“ kvílila som v panike. Jedine so šošovkami moje oko vyzeralo inak ako Belline. Musím sa prepašovať domov, k Alice, tá má zásobu čiernej farby, aj čočiek.
 „´ler tak...nastala chvíľa...začať sa tváriť, že si moja nová láska.“
 „Keď inak nedáš...“ zasmial sa. Vzala som a vykročili sme.
Prikradla som sa k domu a cez okno som videla rovno do Edwardovej izby. Tanya bozkávala Edwarda a pre mňa bolo neznesiteľné. Okamžite som odvrátila zrak a vkročila do domu. Musela som vyzerať hrozne, jedno oko zlaté, druhé zelenkasté, vlasy úplne strapaté... Len čo som sa tam objavila, stála pri mne Alice a Jasper bol niekde opodiaľ pretože ma zaplavoval pokoj. Alice mi začala česať vlasy ako trojrozmernej bábike-občas sa pri nej cítim nesvojprávna-potom nasprejovala čiernou farbou pár pramienkov, a povedala:
 „Bella, daj si dolu tú čočku. Ver mi.“ To bolo všetko. Tak som si teda dala dolu šošovku a nechápavo hľadela na Alice.
 „Choď sa prezliecť, potom nám predstavíš Tylera. Edward príde neskôr.“
 Tylerovi som povedala nech počká s Alice a Jazzom dolu. Vybehla som po schodoch, a už aj sa hrabala v šatníku. Vybrala som zelený top s krásnym výstrihom, a krátku čiernu sukňu, a k tomu podkolienky. Vlasy som trochu natočila takže po bokoch sa mi vlnili. Vyzerala som fajn. Keď už chcem aby Edward žiarlil, nech má aspoň na čo žiarliť. Poslala som si do zrkadla vzdušný bozk a cítila som sa trošku ako Rosalie. Zbehla som dolu, do obývačky, a len čo som prekročila jej prah začula som päť výdychov a zazrela päť párov uchvátených a prekvapených očí.

Boli tam Rosalie s Emmettom, Alice a Jasper, a ako inak Tyler. Carlisle s Esme a zvyškom Tanyinej rodinky sú na love. Vlastne na love spojenom s dovolenkou a vrátia sa tak o mesiac. Kedy mi to vlastne Edward hovoril? Asi som sa príliš zaoberala tónom jeho hlasu, namiesto počúvania a lúštenia významu slov.
Usadila som sa na gauč vedľa Tylera a povedala:
 „Hej vy, toto je Tyler. Tyler-veď ich poznáš, aspoň to tvrdíš...“ nechápavý pohľad vystriedalo poznanie na Rosaliinej tvári, potom na Emmetovej. Alice a Jasper to vedeli...ako inak...
,,Teší nás.“
 „Pamätáte si ma!“
 „Áno. Takmer sa ti podarilo Bellu rozdrviť dodávkou. Aké to tam bolo...po jej smrti?“ spýtala sa Rosalie, smutne,  a s výčitkami voči sebe samej. Tyler sa na mňa pozrel a potom zaklapol ústa.
 „Celý Forks smútilo. Podrezala si žily. Kvôli...“
 „A ako si sa zoznámil s Isabellou?“ prerušil ho Emmett.
  „Isabella...“hral to celkom dobre. Zamilovane vydýchol moje meno..“bola v lese. Rozprávali sme sa a...a tak.“ Objal ma, nadvihol, a pacol po zadku. Fuj. Emmett sa tváril chápavo a sprisahanecky povedal:
 „Chápem!“
Vybuchla som do smiechu. Každý sa s každým rozprával a smial sa. Skladali mi komplimenty. Emmett sa tváril príliš...no...nadržane,  tak ho Rosalie trošku krotila.
Bolo to super. Ani neviem kedy naposledy som sa s niekým okrem Alice a Edwarda bavila. S Jasperom pred...pred? Jediný problém bol Tylerov druh potravy.
 „Keď sme sa na čistinke zoznámili, navrhla som mu novú variantu! Nedošlo mu že by nemusel zabíjať ľudí!“ naoko šťastne som povedala. Tyler na mňa vrhol rovnako vražedný pohľad ako Alice pobavený a skeptický. Čoraz viac som sa sústreďovala na štít.

Lenže Edward nie je tupý. Ani hluchý. Ak by aj nepočul žiadne myšlienky, počul náš krik a smiech. Pevnejšie som chytila Tylera za ruku. Zrazu sa zjavil Edward.
 „Čo sa robí? Ach, Iss!“ objal ma. „Konečne si sa vrátila!“ vtedy mu pohľad padol na moju a Tylerovu prepletenú ruku a ja som mohla s potešením konštatovať, že po tvári mu prebehla chmára smútku až hnevu.