Nikdy nezraněná

Autorka: Eleanor

8.

Peklo vyslalo démona, aby ma zničil. Tentokrát naozaj. Ak by som mal opísať znaky ktoré ma s Bellou rovnaké, krásou by to len začínalo. Správanie, gestá, vkus...všetko. Týra ma to. Ešte aj jej meno. Občas ma premkne myšlienka, že je to Bella... Aký som len trápny. Napriek tomu všetkému sa s ňou cítim dobre. A myslím že aj ona so mnou. Totiž...keď sme spolu, ani jeden z nás nemá potrebu trpieť. Rozprával som sa s ňou o tom, čo cítim a či je to voči Belle nefér. Ona sa uškrnula, zatvárila sa čudne a povedala že podľa nej nie. Vysvetlil som jej ako veľmi mi pripomína ju a ona tvrdila že ja jej pripomínam jeho. Bol som nazúrený. Nechcel som sa podobať na niekoho, kto jej tak veľmi ublížil. Tak som začal nosiť čočky, a ostrihal si vlasy. Akoby to pomohlo. Do pár mesiacov sú späť.

Nevysvetlil som jej príčinu tejto zmeny, a ona sa nad tým všetkým povzniesla. Mám ju rád a trávim s ňou všetok čas, ktorý netrávim s Tanyou, čiže asi 23.5 hodín denne. Tanya si vydobyje na pol hodinu moju pozornosť a ja mám taký pocit, že Iss to štve. Neviem prečo. No naučil som sa ju neriešiť. Ani jej podobnosť Belle, ani jej správanie a občasné depresie. Odvtedy, ako ma objala na čistinke ma nepustila. No, fyzicky áno ale psychicky nie takže prevažne môj čas opäť vypĺňa smiech. Kým nedá najavo ako veľmi sa podobá Bells. Napríklad s Debussym. Clair de Lune-to bola Bellina obľúbená pesnička. Pomyslel som si keď z mojej poličky vybrala na počúvanie akurát Debussyho. To by bola priveľká náhoda.
,,Máš rada Debussyho? Ktorá pieseň je tvoja najobľúbenejšia?“
,,Clair de Lune!“ nadšene povedala, a až keď ma striaslo od bolesti a strachu. Čo je to za upírku, keď sa tak podobá na Bellu?
Boli sme skvelí priatelia...
,,Edward? V telke ide film...volá sa Predavač žuvačiek...je to o predavačovi žuvačiek...“ prerušil som ju.
,,Fakt? Také nepredvídateľné vzhľadom  na názov filmu!“ rozosmial som sa a ona so mnou... cez smiech pustila slová...“ktorý vraždí ľudí svojimi žuvačkami...pozrieme si to??? PROSÍM!“ hodila psie oči a ja som sa rozosmial a pritiahol si ju do lona.
,,Požuje ich predtým? Myslím tie žuvačky...“
,,Neviéém, preto si to musíme pozrieť!“
,,Fajn...urobím pop-corn?“
opäť sa zasmiala. Smiala sa tak často ako ja, ale smútok úplne nezahladila. Občas ju vídavam na tej čistine, ako si zviera hruď a tupo pred seba hľadí.
,,Nie, vďaka.“
Film začal. Uznávam, že viac ako film som vnímal ju a jej krásu. Hral sa s prameňom vlasov ktorý jej padal do tváre a potom som sa rozhodol že jej vezmem ovládač. Je to nenápadný spôsob ako sa jej dotknúť. Schmatol som ho a počul Alicin smiech zdola. Okrem výpočtov matematiky som začul: Vypadne vám anténa, blázonkovia! Nevadí, risknem to. Začal som ju štekliť, a ona sa rozosmiala.
,,No tak, je to brak! Dáme niečo iné dobre madam?“
,,Nie nie nie! Chcem pozerať toto!“ smiala sa lebo moje ruky ju ešte stále šteklili. Schmatol som ovládač a prepol na nejakú telenovelu.
,,José! Milujem ťa!“
,,Samantha, nie je nám súdené byť spolu!“ a podobné kraviny... Vtedy vykríkla:
,,Edward Anthony Masen Cullen! Vráť mi ten ovládač ty hnusný chlípnik!“ smiala sa a ja som sa smial tiež. Chlípnik bolo jej obľúbené slovo pre mňa. Usmieval som sa ešte aj keď nám vypadla anténa a musel som ju ísť na strechu opraviť. Usmieval som sa aj keď povedala že sa ide do lesa napiť. Usmieval som sa aj keď som si púšťal Debussyho. Vtedy vo mne skrslo podozrenie...odkiaľ vedela  moje celé meno? Ja som jej ho nepovedal. A rodina tiež nie. Máme pravidlo že naše príbehy hovoríme sami komu chceme a rodinný príslušníci do toho nemajú čo zasahovať... Okrem rodiny to vedel jediný človek. Ktorý je mŕtvy. A pochovaný vo Forks. Zasa som sa stúlil do klbka a fňukal ako malé dieťa.