Nikdy nezraněná
Autorka: Eleanor
6.
Tanya sa na mňa lepila ako obyčajne. Vzdal som pokusy
odtlačiť ju, bola neodbytná. Navyše keď ma pobozkala a ja som si
namiesto nej predstavil Bellu, ako zrýchlene dýcha, ako sa červená...
Bol som zvrhlý. Uznávam, ale prežíval som. Je to už pár
týždňov čo Alice odišla. Nikto nevedel prečo, len Jasper. Po mysli mi
stále chodila tá mŕtva puma. Radšej som sa sústredil na Jasperove
myšlienky, skôr než sa z tej mŕtvej pumy zbláznim. On si však svoje
myšlienky starostlivo chránil. Len občas som spomedzi dejín Ameriky
počul niečo v zmysle:
,,Bella ho stále miluje...“ a podobné kraviny. Absolútne nebral do úvahy
že môj anjel umrel. A môžem za to ja. Zase som sa ponoril do môjho
žiaľu. Zabíjalo ma to. Pomaly a isto. Napríklad včera som bežal do
Forksu a späť, len aby som sa pozrel na náhrobok mojej Belly. Tam som sa
zložil na zem a triasol sa od smútku.
Z mojich myšlienok ma zase vytrhla Tanya ktorá si
nárokovala moju pozornosť. Vtedy som to ucítil. Alice. A ústa mi naplnil
jed. Cítil som tu zase tú vôňu Belly. Jed som potlačil, lebo v nej bola
rovnaká upíria prímes ako vtedy na našej čistinke v daždi vo Forkse.
Začul som Emmeta. Vau, s kým to Alice prišla? Kto to je? Je to fakt
kuuus... Ale Rosalie je krajšia. Začul som Esme. Prekrásne
dievča. Moja nová dcéra??? Začul som Carlisla. Ach. Je naozaj
stvorená pre nesmrteľnosť. Takú krásnu upírku...som už dlho nevidel.
No Jazz si myslel stále to isté. S malými výnimkami. A vtedy Sean
Connery nastúpi do šachty a...Alice ju našla! Som tak šťastný. Je
krásna. Ale Alice je krajšia. Keď si predstavím ako trpí. Ucítil som
príval žiaľu. Okamžite som sa vypol z Jaspera. Zaujímavé dievča.
Niekoho mi pripomína. Koho ale? Pýtala sa Rose. Asi to nebol
dobrý nápad. Začul som Alice, a len čo som sa chcel viac sústrediť
začala tárať dve na tri. Niekto prišiel. Samozrejme, inak by si to
neboli mysleli. No šokovalo ma že som nič nepočul. Žiadne myšlienky toho
nového hosťa. Začul som aj žiarlivé myšlienky Tanye a veľmi som premáhal
nutkanie jednu jej vraziť. Bol som teda zvedavý. Zrazu mnou prešla vlna
poznania, bolestivého poznania. Jediné myšlienky, ktoré som nedokázal
prečítať, boli jej myšlienky. Ponoril som sa do vlastného žiaľu.
Tupo som hľadel pred seba. Vkročil som do miesta kde bola moja rodina.
Mal som pritom pocit akoby som prekračoval neviditeľnú hranicu. Vtedy
som ju uvidel.
Bola prekrásna, skoro ako Bella. Ticho! No myšlienky sa
mi drali na povrch. Nevedel som prísť na to, ktorá z nich bola krajšia.
Všimol som si jej krásu. Jej tmavé vlasy. Čudný
zelenkastý odtieň očí. A všimol som si jej zúfalstvo. Výraz v jej tvári
bol čitateľný. Utrpenie, strhanosť, a nič viac. Nemusel som byť Jasper,
aby som pochopil, a ucítil ako trpí. Prečo? Mal som nutkanie k nej
podísť, objať ju a zotrieť jej z tváre výraz číreho smútku. Jasper k nej
priskočil a niečo jej veľmi ticho pošepkal. Vyzerala ako pred zrútením.
Uvedomil som si že na mňa pozerá. Pozrela aj na Tanyu a vtedy sa
rozbehla preč. Čo som urobil? Premýšľal som len chvíľu, potom som
sa rozbehol za ňou, ignorujúc Tanyine závistlivé myšlienky. Nemal som
náladu.
Keď som dorazil na čistinu-o dosť neskôr ako ona, a to
ja behám veľmi rýchlo aj na upíra, musí byť buď veľmi silná, alebo
novozrodená-zostal som v tieni stromov a pozeral ako trpí. Nepáčilo sa
mi to. Zvierala si hruď. Ďalšia vec v ktorej je ako Bella. Bezmocne som
na ňu hľadel spoza konárov. Vtedy sa otočila. Utrpenie na jej tvári
vystriedal šok a zdesenie. Ďalší nával bolesti. Vstúpil som na čistinu
a opýtal sa:
,,Kto si?“
Vyzerala že bude vracať. Potom s nevysvetliteľným, krutým potešením na
tvári povedala:
,,Volám sa Isabella. Isabella Lionlamb.“
Je toto možné? Upírka čo voní ako Bella, nedokážem jej čítať myšlienky
ako Belle, zviera si hruď ako Bella, sa volá Isabella. Tento fakt ma
zasiahol ako šíp. Mal som chuť zabiť sa, pekne pomaly. Keby som moju
lásku neopustil nič z tohto by som nemusel zažívať. Pritom je to
hlúposť-je úplne odlišná. Bella bola šťastné slniečko zatiaľ čo ona je.
Skôr ako...súmrak. Správny výraz. A ešte...jej priezvisko. Začínal som
premýšľať či to nie je Alicina pomsta. So zármutkom som spomínal na
čistinku, na to ako som povedal že sa lev zaľúbil do jahniatka...
,,A ty si???“
,,Edward. Edward Cullen.“
A potom som sa aj ja zosunul na zem a rozvzlykal sa.
