Nikdy nezraněná

Autorka: Eleanor

15.

Ešte skôr než začnete,  by som sa chcela ospravedlniť za prvých pár riadkov v kapitole 13.
(„Isabella, môžeme sa porozprávať?“ spýtal som sa.
 „No ja hmm, Tyler, počkaj, dobre?“ usmiala sa. Odtiahol som ju preč a začal.)
Malo to byť z pohľadu Belly, ale akosi mi to ušlo. Edwardov pohľad je až v 14. kapitole. Fakt prepáčte. :D A ešte chyba:
(Myslíš si, že sa nútim aby som s tebou bola?!“ tvárila sa ktovie prečo šokovane.

 „Nie...“ prerušila ma.

 „Tak v čom je pr...“prerušil som ju.)
To, že Bella prerušila Edwarda je v 2 riadku, a to že on prerušil ju je v ďalšom. Snáď ste to pochopili, prepáčte za moje vyjadrovanie. Dúfam že to nevadí. :) :D
 

Objímal ma, bozkával, a nejavil ani trochu záujmu odísť preč. Bola som prekvapená. Ale nebránila som sa. Cítila som sa...popravde úplne perfektne. Len ma trošku prekvapilo, že som plakala. Upíri plakať nemôžu. No, budem nad tým premýšľať neskôr. Po dosť dlhom čase sme sa odlepili od seba, a prišla “fáza“ vysvetľovanie.
 „Edward, ja...ty...Ja...videl si to. Videl si ma. Že? Vieš že som...“
 „Bella,“ vyslovil zbožne moje meno, “viem že si Bella. Ako tupo to znie. Ale. Ja som to vždy tušil. Taká krásna môže byť len jedna bytosť. TY. Bella. A kto tak neodolateľne voní? A kto počúva Debussyho? A ...“
 „Takže sa nehneváš?“ pozrel sa na mňa ako na blázna.

 „Nie. Som šťastný. Lebo...ja som sa zamiloval aj do Isabelly. Ale voči Belle som mal len nútené výčitky. Môj mozog zistil skôr ako ja že si to ty. Ale niečo si mi naozaj povedať mohla... Pretože keď som...zistil...že si mŕtva...tak...ja...“
 „No ja nie som mŕtva. Som tu, a budem ťa tu otravovať do zvyšku mojej, a tvojej existencie. Myslím, že koniec oboch sa až tak rýchlo neblíži.“ Usmiala som sa a zaborila moju ruku do jeho vlasov. Dorástli do akurátnej dĺžky, odvtedy čo sa dal ostrihať.
 „Tak som trpel. Myslel som že som ťa zabil. Myslel som že ty...ale nevedel som. A potom si sa tu objavila. A ja som všetko potláčal, lebo som vlastne miloval...teba.“
 „Je to chaotické, že? Pamätáš na deň keď som sa tu prvý krát objavila? Keď si prišiel s Tanyou?“
 „Nevedel som čo som urobil zle...a prečo tak trpíš.“
 „V lese som ti povedala že rany sa nikdy nezahoja. No teraz o tom začínam pochybovať...“
 „Keď si mi povedala že sa voláš Lionlamb, moje nebijúce srdce sa skoro rozbilo, vieš? Ubližovať ti naozaj ide.“ Bodlo ma to...
 „Prišlo mi to ľúto. Cítila som sa trápne, keď som ťa objala...veď sme sa vôbec nepoznali...“
 „Ale áno, poznali. Celý ten čas si to bola ty...“ vydýchol šťastne a pobozkal ma. No ešte nepovedal jednu vec. Povedal...ale Isabelle. Všetko síce nasvedčuje...že...
 Akoby mi Edward čítal myšlienky, usmial sa, vzal moju tvár do dlaní, odtiahol ju aby sa mi mohol potrieť do tváre a povedal:
 „Milujem ťa, Bella. Je mi jedno kto si. Lebo vždy budem milovať len teba. Či už si Isabella, alebo Bella. Pretože si to ty. Len mi povedz, že mi odpúšťaš. Že som ťa opustil. Že som ťa nechal napospas...“
 „Nemám ti čo odpúšťať.“ Objala som ho, on si ma pritúlil a odniesol do domu. Do izby s obrovskou posteľou.
 Rany sa zahojili. Nie, lepšie. Oni nikdy neboli. Nikdy mi neublížil. Nikdy nezranená. Taká som ja.
Položil ma na posteľ, a kľakol si vedľa mňa.
 „Čo chceš robiť?“ spýtal sa s krásnym pokrúteným a šibalským úsmevom...