Nikdy nezraněná

Autorka: Eleanor

14.

 „Isabella, môžeme sa porozprávať?“ spýtal som sa jej a snažil sa netváriť sa žiarlivo.
 „No ja hmm, Tyler, počkaj, dobre?“ usmiala sa. Mal som zlý pocit, že na mňa sa nikdy tak neusmiala. Vŕŕŕŕ.
Odtiahol som ju preč a začal.
„Iss, pozri, nemyslím že...ako ste sa vlastne s Tylerom zoznámili?“
 „V lese...a dlho sme sa rozprávali...a tak.“
 „A tak?“
 „No...asi som sa...zamilovala.“ nič sa mi tak ťažko nepočúvalo, ako to, že jediný existujúci dôvod môjho bytia ma neopätuje moje city. Skoro som umrel. Hneď tam.
 „Issie.“ Oslovil som ju ako nikdy pred tým. Dal som do toho všetko. “Nemyslím si že je vhodný...pre teba.“
 „Áno? A poznáš niekoho kto by bol vhodnejší?“ pozerala na mňa utrápene, a nevedel som si vysvetliť prečo. Vpíjala sa do mňa zlatistými očami...
 „Ja..no..ty..on..ja..“ a to bolo všetko čo som jej povedal.
 „Edward, na našom priateľstve to nič nemení! Ľúbim ťa stále rovnako!“ Pobozkala ma na líce, a ja som sa nezmohol na nič. Vôbec na nič. Keď sa odtiahla mala na tvári výraz, ktorý som asi nemal vidieť. Bol na nej strhaný a útrpný výraz. Pozbieral som sa a povedal:
 „Áno, poznám niekoho vhodnejšieho. Seba. Isabella, ľúbim ťa. Stala si sa novým zmyslom môjho života.“ Čakal som čo povie.
 „Vieš krásne klamať, Edward.“ Smutne sklonila oči k zemi. “Čo by si ale urobil, keby si zistil že mám príšerné tajomstvo? Že v skutočnosti ma...nemiluješ?“ opýtala sa ma a ja som nevedel čo jej mám na to povedať. Konal som inštinktívne. Pobozkal som ju.
Keď sa moje pery dotkli jej, prešiel mnou pocit taký intenzívny, že ma skoro položil. Taký nával citov...také...už zažité? Je to Bella. Na 100%. Jej pery by som spoznal kdekoľvek. Nie sú až také horúce. Ale stále sú teplé a príjemné. Spoznal by som jej hlas, vôňu, gestá, výzor, slová...lenže všetko som potláčal. A ona tiež. Tým, že sa zamaskovala asi chcela dosiahnuť...ja neviem. Ach.
Zrazu mnou prešiel elektrický prúd. Snažil som sa nekričať, a len som na ňu šokovane pozrel. Vydesene na mňa pozerala.
„Nie! NIE! EDWARD! NIE!“ kričala. Bol som v bolesti. Obrovskej bolesti. A potom to prešlo a ja som uvidel niečo, čo mi spôsobilo ešte väčšiu bolesť. Spustila totiž svoj štít. A mňa zaplavili spomienky. Sivé, nebol som v nich a ona trpela. Farebné, bol som v nich a ona bola šťastná. Čierne, bola na čistine a vyvolávala tlakové vlny. Začul som jej bojazlivé tliachanie.
 „Už je to tu. Nemiluje ma. Nemiluje. Tak ako nemiloval Bellu. Prestane milovať aj Isabellu. Ale ticho buď, nikdy Isabellu nemiloval!“ ach, takže nielen ja trpím rozdvojením osobnosti...dobré vedieť! Zrazu len bežala. Bežala preč. A potkla sa a spadla. A znovu. Zase. Zase. Potom som videl ako ostala ležať, triasla sa a oči jej naplnili...slzy? Upíri neplačú!
Uslzene sa na mňa otočila. 
A ja som sa na ňu vrhol. Objal som ju, začal štekliť, smial sa...a potom som ju pobozkal. Vášnivo, a šťastne. Jej vydesené myšlienky som stále počul. A potom sa odtiahla, zašepkala:

„Prosím, neopúšťaj ma.“...a zase sa rozplakala. Nemal som to v úmysle. Už nikdy.