Nikdy nezraněná

Autorka: Eleanor

13.

„Isabella, môžeme sa porozprávať?“ spýtal som sa.
 „No ja hmm, Tyler, počkaj, dobre?“ usmiala sa. Odtiahol som ju preč a začal.
„Iss, pozri, nemyslím že...ako ste sa vlastne s Tylerom zoznámili?“
 „V lese...a dlho sme sa rozprávali...a tak.“ A tak...a tak som stratila šošovku.
 „A tak?“
 „No...asi som sa...zamilovala.“ Bože poznám sa s Tylerom asi tak...deň? 2? a už som zamilovaná? Hrablo mi??? Tváril sa akoby mu bolo navracanie. Aj mne bolo navracanie. Zo seba samej.
 „Issie.“ Povedal mi práve Issie? Tak mi nikdy-nikdy nepovedal. “Nemyslím si že je vhodný...pre teba.“ ANI JA SI TO NEMYSLÍM, ALE TEN KTO JE VHODNÝ MA OPUSTIL...VIEŠ, MEDZI REČOU, SI TO TY...
 „Áno? A poznáš niekoho kto by bol vhodnejší?“ pozrela som naňho utrápene a dúfala že povie - áno, ja! No to...
„Ja..no..ty..on..ja..“ a to bolo všetko čo mi povedal. A vtedy som povedala najväčšiu hlúposť pod slnkom, a pripadala si ako trápna krava z nejakých nízkorozpočtových filmov...Takto klamať...Bol to posledný pokus o to aby začal žiarliť. Potom...
 „Edward, na našom priateľstve to nič nemení! Ľúbim ťa stále rovnako!“ Pobozkala som ho líce, a on tam len tak stál a tváril sa neurčito. Ach som taká krava! Milujem ťa...No ty mňa nie. Nemiloval si Bellu. Ako je možné že Isabellu áno? Bolo to všetko len o kráse? Aha, jasné, ty Isabellu nemiluješ. Ticho!
Nadýchol sa, zahľadel sa mi do očí a povedal tú najkrajšiu vec, tú najkrajšiu vec v ktorú som dúfala celú existenciu...
 „Áno, poznám niekoho vhodnejšieho. Seba. Isabella, ľúbim ťa. Stala si sa novým zmyslom môjho života.“ Čakal čo poviem. Neviem...je tu tá vec s Bellou. Keď ju opustil ako môžem čakať že mňa neopustí? Predsa len...ach nie. Cítim presne ten pocit ktorý som mala pri zajkovi. Pšt. Ticho. Sústrediť sa...ach už je to preč. Zase je tu bolesť.
 „Vieš krásne klamať, Edward.“ Smutne som sa pozrela na zem, a hovorila ďalej. “Čo by si ale urobil, keby si zistil že mám príšerné tajomstvo? Že v skutočnosti ma...nemiluješ?“ opýtala som sa ho a on len ticho pozeral.
Aké bolo moje prekvapenie keď ma pobozkal! Keď po tak dlhom čase opäť pritisol svoje krásne pery na tie moje... teraz už nie mramorové. Boli teplé a poddajné. No uvedomila som si, že by ma nemal bozkávať.

Nie je hlúpy. Má dobrú pamäť. Teda neviem čo sa týka bezvýznamnej Belly, ale dôjde mu že také pery už bozkával...Alebo nie? Veľa si namýšľam.
Moje pery sú ako každé iné, a ten pocit ktorý sa mi rozlieva po tele...Je to akoby mi znovu bilo srdce. Akoby mi žilami prúdila krv. Akoby ma Victoria nikdy nepohryzla. Objal ma a rukami zašiel do vlasov. Pripomínalo mi to...bozk ktorý mi dal úplne naposledy. Ktorý dal ľudskej Belle. Bol rovnako vášnivý. A trpký.

Len čo som si na to spomenula prešla mnou vlna bolesti, a on sa so šokom odtiahol.

Striasalo ho, akoby ho niečo bolelo. Snažil sa nekričať, takže ticho a o to viac trpel. Hneď mi bolo jasné čo sa stalo.
 „Nie! NIE! EDWARD! NIE!“ kričala som a snažila sa ovládnuť. Prestať myslieť, prestať spomínať. Nech to nebolí. Bola som v takom šoku, že som asi pustila štít...Neviem.
V hlave sa mi premietal film. Bol to film zložený z útržkov. Útržkov ľudského života s Edwardom. Najkrajšie obdobie môjho života, potom jeho odchod-mal samostatnú časť, trvajúcu veľmi dlho, a potom obdobie bez života. Všetko malo veľmi dlho šedé farby. Vtedy prišlo obdobie priateľstva s Edwardom, a všetko bolo farebné. Záblesky na čistine tu v lese, keď som cez bolesť vyvolala schopnosť bola čierna, temná...
To všetko ma úplne odviedlo od štítu aj agónie na Edwardovi. Zrazu na mňa pozeral inak. Akoby umieral. Už sa netriasol. Pozeral na mňa a vzlykal, čakal na slzy, vykúpenie. Všetko videl. Už ma nemiluje. Už nie. Už...

Rozbehla som sa na zem a spadla som. Znovu. A znovu, zase. Zase a zase. Potom som už ostala ležať na zemi. Bola som tak zúfalá, na nič som sa nezmohla. Aká je šanca, že vaše srdce zlomí, zlepí, zacelí a znovu rozbije ten istý človek? Ten istý upír? Ten istý Edward? Aspoň on je stále rovnaký. Ja som iná. Neviem kto som. Oči ma štípali a zase som čakala na slzy. Vtedy som ostala šokovaná, pretože moje oči zaplavila nejaká tekutina. Slzy?! JA NEMÔŽEM PLAKAŤ! Moje telo to asi do úvahy nebralo, a ja som tam tak plakala, v hystérii, šoku, nešťastí, keď som ucítila Edwardovu vôňu. Šokovane som sa obrátila a premýšľala čo horšie sa mi so srdcom ktoré už nebije dá spraviť. Hmmm...neviem. On to určite vie. Pozeral na mňa a mal tvár bez výrazu. No s prekvapením som zistila že zlato v jeho očiach sa rozlieva do všetkých strán, a ja sa v nich zase strácam. Uslzene som sa naňho pozerala, a jeho tvár sa roztiahla do úsmevu. Ani som sa nenazdala, a objímal ma, vzlykal, smial sa, šteklil ma a potom prišlo to, čomu som hovorila “fáza rozbitia srdca 1“ a pobozkal ma. Tejto “fáze“ som sa nebránila...aspoň si to vychutnám, skôr než ma zabije. Mením sa na človeka, veď plačem. Zachvíľu budem krvácať, a potom sa možno zabijem a všetci mi dajú pokoj. No čo keď nie? Odtiahla som sa a zašepkala:
 „Prosím, neopúšťaj ma.“...a zase sa rozvzlykala.