Nikdy nezraněná

Autorka: Eleanor

12.

Tyler prišiel pre Issie a VZAL mi ju. Vraj na lov. No jasné! Nenávidím ho!
Ale v poslednom čase-nie vlastne stále-mi pripomína Bellu. Mohla by to byť Bella? Bella je predsa mŕtva! Ticho buď. Toto je Isabella. Výčitky prišli. No čo. Nemohol som dúfať že by som bol ušetrený. Ach môj bože. Čo keď odišla a už sa nevráti? Čo keď pre ňu nič neznamenám ani ako priateľ? Ach tá bolesť...tá bolesť!
Nejasne som si uvedomoval že všetko je rozmazané, a všetko vydáva akýsi zvuk. Ja bežím? V mojej vlastnej izbe?! Zastal som a šokovane pozeral na zdemolovanú izbu. Rozvzlykal som sa z mojej bezmocnosti a bezcennosti. Hodiny ukazovali pol piatej, keď som zacítil Issienu vôňu, a potom mi vtrhla do izby. Hľadala ma a keď ma zbadala, pribehla ku mne a objala ma.
„Edward, čo sa stalo? Čo sa...prečo?“
 „Iss. Prišla si? “ vykríkol som a nešťastne na ňu pozrel. “Nemusela si...Nemusíš sa nútiť.“ Viem že by bola 1000× radšej s Tylerom ako s úbožiakom Edwardom.
 „Myslíš si, že sa nútim aby som s tebou bola?!“ tvárila sa ktovie prečo šokovane.
 „Nie...“ prerušila ma.
 „Tak v čom je pr...“prerušil som ju
 „Ja to viem.“ Znovu ma objala, potom sa odtiahla a pobozkala ma na čelo. Tieto gestá pre ňu nič neznamenali, no mne sa pri nich akoby znovu rozbúchalo srdce.
 „Ty si ale hlupáčik. Prečo si si rozbil celú izbu??“ čudovala sa.
 „Neviem. Myslel som na teba, na Bellu, potom ma napadali čudné myšlienky a potom to bolelo. No a keď som sa uvedomil, bolo to takto.“ Táral som. Znel som ako idiot.
 „Dám to do poriadku. Počkaj.“ Po pár minútach upírieho pohybu všetko bolo OK. Usmiala  sa, a zastavila.
 „Teraz si vypočujeme to čo sme priniesli. Najprv ty.“ Zasunul som CD do sterea, a zapol. Bola to pieseň ktorá presne vyjadrovala čo cítim. Dúfal som že v jej piesni tiež bude nejaký náznak...ale čo by mi už len ona, dokonalosť sama mohla naznačovať? Ach, zase ma premkli výčitky voči Belle. V noci som videl v jej hlave čudné veci. Medzi iným, to som jej nepovedal, som videl mňa, ako asi jej hovorím, nech je opatrná. Nespomínam si že by som jej to niekedy povedal. Ak samozrejme nebola Bella. Zase je to tu. Sklapni.
Našťastie bola započúvaná do piesne, takže si nevšimla môj výraz plný vnútorného boja.
Keď pesnička skončila, vyzval som ju aby sme si teraz vypočuli jej CD. Pozrela na mňa, a potom roztrasenými rukami - netušil som prečo roztrasenými – ho vložila do sterea. Po pol minúte počúvania som prestával udržiavať rovnováhu. Po minúte som už strácal pôdu pod nohami, a po dvoch minútach som sa zosunul na zem.

Neodchádzaj!
Vravela som no nepočúval si.
Neopúšťaj ma!
Kričala som no nevnímal si.
Ľúbim ťa!
Šepkala som, a ty si tam už nebol.
A teraz si len kladiem otázku.
Kto som ja a kto si ty?
V tom sa už ja nevyznám.
Jednu tvár pre seba, jednu tvár pre teba,
dve tváre mám.
Som zlomená, som nešťastná,
lebo ma nevidíš.
Nechceš ma vidieť.
Nechceš to cítiť.
No ja to cítim, aj keď som iná.
Navonok šťastná.
No vnútri kričím a plačem.
Som iná.
Nič sa s tým nedá robiť.
Lásku neprinútiš zaradiť spiatočku.
Pretože ja som v tom.
S tebou.
A ty si vycúval.
No ja nie. Ja som v tom stále. S tebou.
Dve tváre mám, pre teba, pre seba, pre svet.
A načo to je dobré?
No načo? Donúti ťa to milovať? Nie.
Nie!
Kričím, a hlas  sa mi stráca v diaľke.
Nie!
Slzy sa mi derú cez okraj viečok, ale nedopadnú na zem.
Nie...
Nie, tak na čo je to dobré?
Na nič...
Proste...
Nie.

Zúfalo som sa na ňu pozeral. Musela mať nejaký dôvod prečo to vybrala.
 „Si v pohode?“ opýtala sa ma neisto.

 „Ja len...vieš...ty...ja...aký si mala dôvod...na tú pieseň?“
 „Vystihuje moju momentálnu situáciu.“ Tvárila sa neurčito.
 „Aká je tá situácia?“ vpíjal som sa do jej očí . Naklonila sa ku mne. Zrýchlil sa mi dych. Ona nedýchala. A vtedy...tam vtrhol Tyler. Volal ju preč. Už zas. Nenechám to tak. Nedám mu Bellu. 2 krát o Bellu neprídem. Či už je Bella alebo Isabella, mám ju rád.