Neverending story

Autorka: Marrysa

1.Kapitola - Back at… Home?

Je to zvláštne. Akoby celý moj život zrazu patril niekomu inému. Nemožem tomu uveriť. Toľkokrát mi to opakoval… A ja nivná som mu uverila. Vždy som vedela, že preňho niesom dosť dobrá. Obyčajný člověk vedľa takej božskej bytosti. Skutočnosť, že už nie som človek na tom zrejme nič nemení. Vždy som bola len tá divná, nešikovná Bella…

Bolo to len 10rokov… Pre niekoho chvíľa, pre niekoho celá večnosť… Pre toho, kto nikdy skutočne nemiloval to zrejme nebolo nič.

Vždy to boli len prázdne slová…

10rokov som slúžila Arovi a jeho garde. Chytala novorodených upírov a slúžila im ako štít. Všetko to bolo preňho… Verila som, že na mňa čaká, že mu cdýbam, že ma stále miluje… Po tých tokoch sa prejevila Arova láskavosť a prepustil ma domov. Dokonca mi aj zistil kde bývajú…

Bola to chyba, nikdy som sa nemala vracať, mala som ich všetkých nechať žiť svoje životy… Ten moj už aj tak nemá zmysel…

Ako som našla ich dom v blízkosti Vancoveru, bola som nadšená z toho, že sa opať stretneme… Moje nádeje však pohasli, keď mi otvorila dvere malá, hnedovlasá a samozrejme zlatooká uírka…

Určite je to len návševa, nejaká rodina alebo napríklad alicina kamarátka…Presviedčala som samú seba. Aká som len bola hlúpa… Nebola som schopná slova, keď prišiel on a omotal jej ruku okolo pása… Keď na mňa pozrel, zamrzol prekvapením, no kým sa stihol spametať už som bola preč.

Všade naokolo boli lesy, takže nebol problém niekam sa ,,ukryť ”. Po chvíli som narazila na lúku... ďalšie bolestné spomienky... Zložila som sa na tam a... Ani neviem ako dlho tu už ležim... Minúty, hodiny, možno dni...

Nevnímala som nič okolo seba...

Všetko mi to pomaly dochádzalo... Má inú, nikdy ma skutočne nemiloval, všetky tie vyznania boli len slová...

,,Bella, no ták Bella spametaj sa!“ Neustále mnou triasli niečie ruky, až ma to prinútilo zdvihnúť hlavu a pozrieť na dotyčného. Vedľa mňa kľačala Alice a utápene na mňa pozerala.

,,Och Bella, som taká rada, že ťa zase vidím! Nevidela som tvoju budúcnosť, absolútne som nestušila čo s tebou je, myslela som, že si...“ Neustále bľabotala Alice no ja som už prestávala vnímať význam jej slov a iba sa jej schúlila v náručí a plakala... Plakala bez sĺz... Nevnímala som ani dážť, ktorý bol stále silnejší a ja som bola úplne premočená, no bolo mi to jedno... Nič pre mňa už nemalo zmysel...

,,Ani si nevieš predstaviť, ako si mi chýbala!“ Zachytila som Alicine slová.

,,Hmmm... Zrejme si jediná...“ Povedala som smutne a sadla si oproti nej.

,,Bellla, sama predsa vieš, že to nie je pravda! On Edward...“ Pri jeho mene som pocítila v hrudi tisíce bodnutí... Akoby si to práve na vás namieril kŕdel včiel a začal vás neskutočne bodať... Alice si toho zrejme všimla, lebo už pokračovala inak...,,Všetkým si nám veľmi chýbala! Mne, Carlidovi, Esme, Jasperovi, Emmentovi a dokonca aj Rosalie!“

Tak predsa... Jeho tam nespomenula... To ma len utvrdilo v domienke, že na mňa už dávno zabudol...

,,Vykašli sa naňho! Pozti, vráť sa koli nám alebo aspoň koli mne! No ták, nenechaj sa presivedčať! Aj tak vidím, že to urobíš, tak nech je to čim skor! On sa spametá, uvidiš!“... Niekedy mi pripadá, že Alice dokáže čítať myšlienky... Vie na čo práve myslím, vie sa vcítiť do mojich pocitov... Aj napriek tým rokom na mňa nezabudla... Alice bola, je a aj vždy bude mojou skutočnou najlepšiou priateľkou.

Už len pomyslenie na ňu ma presvedčilo, aby som sa vrátila... Viem, že to bude tažké, ale pokúsim sa... Koli Alice...

Smutne som sa usmiala a prikývla, lebo ona ma neustále presviedčala aj keď ja som bola duchom úplne niekde inde... Alice okamžite vyskočila na nohy a ťahala ma za ruku cez celý les, akoby sa bála, že jej ujdem. To som ale nemala v pláne... Aspoň nie teraz....

Objavili sme sa pred ich domom, no ani som si ho nestihla poriadne obzrieť, lebo predtým som mu nevenovala moc pozornosti, už ma tiahla dovnútra. Zatiahla ma do obávačky a na všetkých začala kričať, aby zišli dolu... Jeho meno znova vynechala...

Obývačka bola obrovská. Celá presklenná, ladená do biela. Biela kožená sedačka, kreslá, na stene obrovská plazma... Esmenina shopnosť zariaďovať domy je neprekonateľná.

,,Belááá!“ Vbehol ako prvý Emment a vletel mi rovno do náručia. Náraz bol trocha silný, nejak sme to neustáli a obaja skončili na zemi. Za sekundu sme však už boli hore a ani neviem ako som sa ocitla v jeho náručí. Najskor sa somnou radostne točil asi 5minút, potom si ma začal vyhadzovať do vzduchu a predvádzal so mnou rozne kúsky. Pri ňom som sa nikdy neubránila smiechu. Všimla som si, že nás všetci ostatný pozorujú a potom som už putovala z náručia do náručia.

Jedno som si však uvedomila. Je skvelé vedieť, že ste niekomu chýbali. Že na vás niekto neustále myslel a keď ste priňom neboli, zdala sa mu rodina neúplná. Bolo skvelé vieieť to na nich. Dokonca aj Rosalie ma prekvapila svojou reakciou. Keď sme sa konečne zvítali, všimla som si, že opodiaľ stojí Edward a tou malou upírkou poboku.

,,Bella.“ Och bože! Už som zabudla, ako ten jeho sametový hlas krásne znie... Keby som mohla, tak mu hneď skočím okolo krku... Ale nie, nemožem..Nesmiem.

,,Bella...“ vzdychol bolestne Edward a pomaly sa začal približovať. Ja som so strachom v očiach uskočila dozadu... Nie, má inú, má inú, nesmiem mu dovoliť sa ku mne priblížiť, nesmie vo mne oživovať tie mučivé spomienky. Moja reakcia ho zrejme zarazila a so smútkom v očiach zamrzol namieste. Ostatní na nás len súcitne pozerali... Neviem, či im bolo ľúto viac mňa alebo jeho... Jeho vlastne ani nemalo byť prečo... Žil si šťastný život, zatiaľ čo mňa mučili...

,,Nechcel by si mi radšaj niekoho predstaviť?“ Spýtala som sa sarkasticky a prebodávala ho najvražednejším pohľadom, aký som naňho dokázala vrhnúť... Zase ta vlna smútku v jeho očiach... Bolelo ma vidieť ho smutného, no oproti mojmu smútku to nieje nič... Preto sa mu nebudem miešať do života...Keď nie ja, nech je šťastný aspoň on... Aj keď už len pomyslenie na to tak neskutočne bolí...

Akoby zabudol, že v miestnosti niekto je, otočil sa na tu upírku a povedal jej aby išla k nám.

,,Bella, toto je Elizabeth. Elizabeth, Bella“ Predstavil nás a všetci na nás dosť divne pozerali... Akoby čakali čo sa stane... Jasné, Edwardova nová láska, ako asi budem reagovať...

,,Som rada, že ťa konečne spoznávam“ Usmiala sa na mňa priateľsky a podala mi ruku.

,,Keby som tak mohla povedať to isté, ale vieš, nerada klamem...“ Povedala som mierne znechutene a švihla pritom pohľadom po Edwardovi. Zmučene na mňa pozeral... Hádam nečakal, že na ňu snáď budem milá, alebo že z nás dokonca budú priateľky!

Cítila som vlnu kľudu, ktorú okolo nás rozprestieral Jasper, no ja som ju bez problémov zatlačila do stratena... Nechcela som zabudnúť na tú bolesť čo vo mne vyvolalo už len to, ako jej Edward povzbudivo stiskol ruku, keď bola zarazená z mojej reakcie...

Až príliš dobre som si uvedomovla, že sa správam tak trochu ako sa zozačiatku správala Rosalie ku mne, no podľa pohľadov ktoré hádzala na tú Elizabeth som usúdila, že ani jej to zrejme neuľahčuje.

,,Alice, mohla by si mi prosím ukázať izbu?“ Otočila som sa na ňu a aj spolu s Rosalie sme čo najrýchlejšie zmizli hore... Pripadala mi celkom šťastná z toho, že ma vidí... Cítila som na sebe niečí pohľad, no neobzerala som sa... Až príliš dobre som vedela komu patrí...