Nesmrtelná láska

Autorka: Eleanor

8.

Doma som fňukala a fňukala, a rozprávala sa s Gej-gejom, a zase fňukala. Vydržalo mi to dosť dlho. Ale napriek bolesti z Tomasa a jeho správania som sa cítila oslobodzujúco. Mala som nové, zvláštne, a nepoznané myšlienkové pochody a cítenia, ktoré som doteraz nemala. Heh. Jasné, doteraz nebol Tomas. A ani nebude! Uvedomil si môj mozog, a mňa ovládla ďalšia čudná vlna bezmocnosti. Akoby všetky emócie čakali niekde dole, stlačné, drali sa von, ale potrebovali niekoho kto by ich dostal na povrch. Tomas. Dokonalý, tmavovlasý, a s premenlivými očami. Koho zaujíma že ich raz má medové, inokedy hnedé?

Ale veď mi povedal že som krásna! Vliezol kvôli mne na záchody! Tak...tak čo? Prečo sa tak chladne správa? Tomas...Tomas, Tomas...

Po hodinách beznádeje som zišla na večeru. Ak to bude také super ako včera, nemám problém byť v mieri s rodinou. Okrem Paula. V kuchyni rozvoniavala praženica, a miešala sa so škoricou, ktorá bola na koláči ktorý sa práve piekol. Taylor zazerala na Paula, a mama umývala riad, keď si ma všimli, a Taylor sa rozrehotala, zatiaľ čo mame tanier spadol do drezu, a so šokom v tvári na mňa civela.

 „Čo sa deje?“ dožadovala som sa vysvetlenia.
 „Rozmazal sa ti make-up, riasenka, tiene, proste všetko čo si mala na tvári!“ rehotala sa Taylor a ja som ju preklínala za to, že ma namaľovala. V škole sa mi nič nerozmazalo, ale to som tiež neplakala 4 hodiny vkuse.
 „Dcérka, prečo plačeš?“ spýtala sa mama.
 „Ja neplačem, prosím ťa! Ja len...umyla som si tvár a zabudla som že som namaľovaná...“

Potichu som sa pustila do jedenia, vstala, umyla si po sebe, a šla do izby. Za chvíľu sa mi tam priplietla Taylor.

 „Netráp sa...“ požiadala ma rovnako ako Tomas v škole. No ona nemala tú prosbu, tú nutnosť v hlase. Usmiala som sa na ňu.
 „Nebudem sa trápiť. Sľubujem Taylor. Som rada, že sme sa uzmierili.“
 „Aj ja. Nechám ťa, fajn? Keď začujem z tvojej izby hocijaký zvuk podobný plaču, letím sem.“
 „Tak si musím dávať pozor!“ zacerila som sa, a ona odišla. Zapla som počítač a spustila ICQ. Mala som tam jeden jediný kontakt. Zoe. Tá bola online vždy. Ako inak, aj teraz mi napísala.
 FlowieZoe: Čauko, krásavica!
 IhateU: Nesnaž sa byť vtipná, Zoe.
 FlowieZoe: Dnes si vyzerala fakt skvelo!
 IhateU: Načo mi to bolo? Počuj videla si dnes Tomasa?
 FlowieZoe: Hej, no vyzeral zmučene. Akoby ho čosi bolelo alebo ja neviem. Vlastne...ale nič.
 IhateU: ČO?!
 FlowieZoe: Hovorila som s ním. Vlastne on hovoril so mnou. O tebe.
 IhateU: Ako o mne?!
 FlowieZoe: Rada by som ti povedala ale nepáčilo by sa ti to. Budem mlčať, sľúbila som mu to!
 IhateU: Super, Zoe, myslela som že si kamoška. Asi som sa mýlila.
 Odpojili ste sa.

Super, takže si ma aspoň dobre poohováral, Tomas. A ty s ním Zoe. Aspoň ste sa dúfam dobre zabavili na môj účet. S návalom zúrivosti, ktorý akosi neprechádzal, som si vymazala môj jediný kontakt v kontaktnom liste. Vzápätí som mala novú žiadosť. Pozrela som kto to je.

Lorry. Moja sestra. Zasmiala som sa.

 „Tayyyy?“ zatiahla som.
 „Áno, autorizuj si ma!“ odvetila so smiechom.

Autorizovala som ju, a zazvonil telefón. Už-už som chcela zdvihnúť, keď som si všimla kto mi volá. Zoe. Jasné, tebe mobil už nikdy nevezmem! Pomyslela som si nahnevane, zrušila ju, a odstránila zo zoznamu kontaktov. Neštvem sa na ňu často, ale... Ach Tomas, ničíš ma. Znovu mi zvonil mobil, nejaké divné číslo. Zase Zoe. Lenže teraz nevidím jej meno na displeji. Dám jej, ako sa hovorí, “co proto“. Zodvihla som a hystericky zajačala:
 „Daj mi pokoj Zoe, dnes FAKT nemám náladu ako si si možno všimla, keďže posledné 2 dni len revem! Choď do riti, aj ty, aj Tomas aj všetci! Je mi to jedno!!!!“ vrieskala som. Pohltil ma amok a rozplakala som sa, ignorujúc že Zoe ani ja sme telefón nezložili. A ani ho skladať nebudem. Vzlykala som.
 „Fakt, Zoe, daj mi pokoj a už nevolaj, a ani mi nepíš. Vymazala som ťa. Neotravuj. A ani ja ťa nebudem otravovať. A ani jeho. Odmietam chodiť do školy. Je ti to jasné, takzvaná kamoška!“ vypotila som cez tie slzy a ona stále neskladala. Dlho som sa dívala na mobil, potom sa načiahla a položila. Zrazu mi prišla správa.
Máš rada Tomasa?
Rozochvelo sa mi celé telo. Samozrejme že áno. Lenže nepoznám ho. Na prvý pohľad som sa doňho zbláznila ale čo jej mám napísať?!
Zoe, samozrejme že áno! Ak by to niekto mal spoznať tak jedine ty. Som ako šialená pubertiačka. Jedným jeho krásnym pohľadom mi úplne zničil moju ignoranciu a ja som bohužiaľ začala cítiť. Ale už fakt nemôžem byť v jednej budove s ním. Stačili mi dva dni a cítim sa hrozne. Vnútro mám na malé kúsky, a tie na ešte menšie. On ma rozbil. Chápeš? Hodil ma ako zrkadlo o stenu a rozbil ma. Takže do školy nepôjdem. Raz odíde. Alebo ja. A budem mať pokoj. Prepáč Zoe. Fakt som myslela že sme priateľky. Mýlila som sa. Pripomínaš mi Brendu. Fakt sorry. Annabella. Len priatelia ma volajú Annie. To ty už nie si. Čau.

A klikla som na odoslať. Obratom mi prišla odpoveď:
On ťa naozaj nechcel rozbiť. On...proste. Myslel som že to tak bude lepšie. Vtedy na chodbe si sa obzrela a ja som sa na nič nezmohol chápeš? Potom si plakala a nebol to on ktorý ťa hodil o stenu ako zrkadlo a rozbil ťa, to ty si rozbila jeho!

Na tejto správe mi bolo niečo čudné, ale neriešila som to. Odpísala som jej.

Pozri, Zoe, neobhajuj ho, hej? Ja a rozbiť jeho? Veď sa naňho pozri, doprdele! Jeho oči, tvár, telo, zadok... všetko je to stelesnenie krásy a hádaj čo?! Môže mať ktorú chce! Neviem prečo by ho taká chudera ako som ja mala rozbiť. Ja nemám ani najmenšiu šancu ho rozbiť. A ťažko sa mi o ňom píše, takže mi už neodpisuj.

Stúlila som sa na posteli. Nič som nevnímala. Všade bolo ticho. Ponárala som sa v ňom ako ryba vo vode, keď zrazu sa ozvalo dotieravé zvonenie zvončeka.

Bože kto to je? Ja to otvoriť nejdem.
 „Taylor!“ zatrieskala som jej na stenu.
 „Idem, idem ty lenivec!“ povedala, a pobrala sa otvoriť. No mňa premohla zvedavosť, a uslzene som ju nasledovala. Otvorila dvere, a na tvári sa jej objavil nepríčetný výraz. Zamrzla som na schodoch, tento výraz vidím u Zoe keď sú niekde ONI.

 „Potrebujem hovoriť s Annie, Taylor. Je to dôležité!“ hovoril naliehavo Tomas. Vo mne sa búrila žlč. Celý deň sa ku mne správa ako k handre, ako k chudere, ako k ... proste ma deptá, a potom ma nenechá ani vyplakať sa a príde ma strašiť k nám domov?! Snažila som sa nerozplakať sa príliš nahlas, nesmie vedieť že som tu.
 „Ehm, hneď ju zavolám...“ „Tomas.“ “...Tomas. Počkaj,“ stačil jej jeden pohľad na mňa, zosypanú na schodoch, zvierajúcu si kolená pri brade, a vedela že hovoriť asi nebude možné. Rázne som zavrtela hlavou. Obrátila sa s chladnou tvárou späť k Tomasovi.
 „Prepáč, ona tu nie je...ona...spadla...do...do práčky! Prala a spadla do práčky. Má vytknutý členok, musela ísť k lekárovi.“

Klamala nehorázne, a škaredo. No áno, je lepšie keď sa ten chalan ani nepokúsi hovoriť so mnou. Vyzerám hrozne. Brrr. Ale mohla si vymyslieť aj niečo lepšie ako spadnutie do práčky. Fakt. Vyzerám ako trdlo. A nie som? Načo mi na tom vôbec záleží, keď aj tak má radšej Zoe...

 „No tak, Taylor. Viem že je DOMA a V PORIADKU.“ Zdôrazňoval ten anjel za dverami. No keď si je taký istý, načo so mnou potrebuje hovoriť?!

 „Myslím, že by si radšej mal ísť, Tomas.“ Povedala Taylor chladne. Počula som jeho zúfalý hlas. Taylor nekompromisne zabuchla dvere. Ja som sa odvliekla do izby. Taylor si ešte dole robila niečo pod zub, šramotila s miskami a myslela že ju nepočujem.

Nechápala som Tomasovej návšteve. Žeby mu Zoe niečo hovorila? Povzdychla som si. Zajtra je nový deň a nová šanca. Len neviem, či tam chcem ísť. K nemu...